Pápež v Marseille: Nech je Cirkev prístavom nádeje pre skľúčených

Pán prezident republiky, drahí bratia biskupi, vážení primátori a starostovia zastupujúci mestá a územia obmývané Stredozemným morom, všetci priatelia a priateľky!

Srdečne vás pozdravujem, vďačný každému z vás, že ste prijali pozvanie kardinála Avelina zúčastniť sa na týchto stretnutiach. Ďakujem vám za vašu prácu a za cenné úvahy, o ktoré ste sa podelili. Po Bari a Florencii pokračuje cesta v službe stredomorským národom: aj tu sú cirkevní a občianski predstavitelia spolu nie preto, aby riešili vzájomné záujmy, ale oživení túžbou starať sa o ľudstvo. Ďakujem vám, že to robíte s mladými ľuďmi - súčasnosťou a budúcnosťou Cirkvi a spoločnosti.

Mesto Marseille je veľmi starobylé. Založili ho grécki námorníci z Malej Ázie a 

podľa legendy sa v ňom odohral príbeh lásky medzi námorníkom, ktorý emigroval a domorodou princeznou. Od svojho vzniku má zložitý a kozmopolitný charakter: víta bohatstvo mora a poskytuje domovinu tým, ktorí ju už nemajú. Marseille nám hovorí, že napriek ťažkostiam je družnosť možná a je zdrojom radosti. Na mape medzi Nice a Montpellierom akoby sa takmer rysoval úsmev; a ja o ňom rád premýšľam takto: Marseille je „úsmev Stredomoria“. Preto by som vám rád ponúkol niekoľko myšlienok o troch skutočnostiach - troch oblastiach, ktoré charakterizujú Marseille: more, prístav a maják. Sú to tri symboly.

1. More. Príliv národov vytvoril z tohto mesta mozaiku nádeje s jeho veľkou multietnickou a multikultúrnou tradíciou, ktorú reprezentuje viac ako 60 konzulátov prítomných na jeho území. Marseille je pluralitné a zároveň jedinečné mesto, pretože práve jeho pluralita, ktorá je výsledkom stretávania sa so svetom, robí jeho históriu jedinečnou. Dnes často počúvame, že dejiny Stredomoria sú sieťou konfliktov medzi rôznymi civilizáciami, náboženstvami a víziami. Neignorujme problémy - sú tu - ale nenechajme sa oklamať: výmeny, ktoré sa uskutočnili medzi národmi, urobili zo Stredozemného mora kolísku civilizácie, more preplnené pokladmi, a to až do takej miery, že, ako napísal veľký francúzsky historik, „nie je to jedna krajina, ale nespočetné krajiny. Nie je to jedno more, ale viacero morí“; „po tisícročia do neho prúdilo všetko, čo komplikovalo a obohacovalo jeho dejiny“ (F. Braudel, La Méditerranée, Paris 1985, 16).

Mare nostrum je priestorom stretnutia: medzi abrahámovskými náboženstvami; medzi gréckym, latinským a arabským myslením; medzi vedou, filozofiou a právom a medzi mnohými inými skutočnosťami. Odovzdalo svetu vysokú hodnotu ľudskej bytosti, obdarenej slobodou, otvorenej pravde a potrebujúcej spásu, ktorá vidí svet ako zázrak, ktorý treba objaviť, a záhradu, ktorú treba obývať, v znamení Boha, ktorý uzatvára spojenectvo s ľudstvom.

Veľký primátor čítal v Stredomorí nie otázku konfliktu, ale odpoveď mieru, skutočne „začiatok a základ mieru medzi všetkými národmi sveta“ (G. la Pira, Parole a conclusione del primo Colloquio Mediterraneo, 6. októbra 1958). V skutku povedal: „Odpoveď [...] je možná, ak vezmeme do úvahy spoločné historické a takpovediac trvalé povolanie, ktoré Prozreteľnosť pridelila v minulosti, prideľuje v súčasnosti a v istom zmysle pridelí v budúcnosti, národom a národnostiam, ktoré žijú na brehoch tohto tajomného rozšíreného Tiberiadského jazera, ktorým je Stredozemné more“ (Príhovor pri otvorení prvého stredomorského kolokvia, 3. októbra 1958). Tiberiadské jazero, teda Galilejské more, miesto, kde sa v čase Krista sústreďovalo veľké množstvo národov, kultov a tradícií. Práve tam, v „Galilei pohanov“ (porov. Mt 4, 15), ktorú pretína Morská cesta, sa odohrávala väčšina Ježišovho verejného života.

Mnohotvárny a v mnohých ohľadoch nestabilný kontext bol miestom univerzálneho ohlasovania blahoslavenstiev v mene Boha Otca všetkých, ktorý „dáva vychádzať svojmu slnku nad zlými i dobrými a dáva pršať spravodlivým i nespravodlivým“ (Mt 5, 45). Bola to tiež výzva rozšíriť hranice srdca, prekonať etnické a kultúrne bariéry. Tu je teda odpoveď, ktorá prichádza od Stredozemného mora: toto večné Galilejské more pozýva k tomu, aby sa proti rozdeľovaniu konfliktov postavila „družnosť rozdielov“ (T. Bello, Benedette inquietudini, Milano 2001, 73).

Mare nostrum na križovatke medzi Severom a Juhom, Východom a Západom sústreďuje výzvy celého sveta, ako o tom svedčí jeho „päť brehov“: severná Afrika, Blízky východ, Čierne more - Egejské more, Balkán a latinská Európa. Je to výbežok výziev, ktoré sa týkajú všetkých: spomeňme si na klímu, pričom Stredozemné more predstavuje horúce miesto, kde sú zmeny najrýchlejšie citeľné; aké dôležité je zachovať stredomorskú makiu, pokladnicu biodiverzity! Skrátka, toto more, prostredie, ktoré ponúka jedinečný prístup k zložitosti, je „zrkadlom sveta“ a nesie v sebe globálne povolanie k bratstvu, jedinečné povolanie, ktoré je jediným spôsobom, ako predchádzať konfliktom a prekonávať ich.

Bratia a sestry, v dnešnom mori konfliktov sme tu preto, aby sme posilnili prínos Stredozemného mora, aby sa opäť stalo laboratóriom mieru. Pretože to je jeho povolanie, byť miestom, kde sa stretávajú rôzne krajiny a reality na základe ľudskosti, ktorú všetci zdieľame, a nie na základe protichodných ideológií. Áno, Stredomorie vyjadruje myšlienku, ktorá nie je jednotná a ideologická, ale mnohotvárna a prispôsobená realite; myšlienku vitálnu, otvorenú a zmierovaciu: myšlienku spoločenstva: to je to slovo. Ako veľmi ju potrebujeme v súčasnej situácii, keď zastarané a bojovné nacionalizmy chcú zničiť sen o spoločenstve národov! Ale - nezabúdajme - so zbraňami sa vedie vojna, nie mier, a s chamtivosťou po moci sa vždy vraciame do minulosti, a nebudujeme budúcnosť.

Kde by sme teda mali začať budovať mier? Na brehu Galilejského jazera začal Ježiš tým, že dal nádej chudobným, vyhlásil ich za blahoslavených: vypočul ich potreby, uzdravil ich rany, ohlásil im radostnú zvesť o kráľovstve ako prvým. Práve odtiaľ musíme začať znova, od často tichého volania posledných, nie od prvých z triedy, ktorí zvyšujú hlas, hoci sa majú dobre. Začnime znova, Cirkev a občianske spoločenstvo, od počúvania chudobných, ktorých máme „objímať a nie sčítavať“ (P. Mazzolari, La parola ai poveri, Bologna 2016, 39), pretože majú tváre a nie sú to len čísla.

Zmena smerovania našich komunít spočíva v tom, že k nim budeme pristupovať ako k bratom, ktorých príbehy by sme mali poznať, a nie vnímať ich ako nepríjemné problémy, vyhadzovať ich, posielať domov. Náš prístup spočíva v tom, že ich prijmeme, nie schovávame; že ich integrujeme, nie vysťahujeme; že im dáme dôstojnosť. A Marseille, chcem zopakovať, je hlavným mestom integrácie národov. To je vaša hrdosť!

Dnes je more ľudského spolužitia znečistené nestabilitou, ktorá zraňuje aj nádherné Marseille. A kde je nestabilita, tam je zločin: kde je materiálna, vzdelanostná, pracovná, kultúrna a náboženská chudoba, tam je vydláždený terén pre mafiu a nezákonné obchodovanie. Samotný záväzok inštitúcií nestačí, potrebujeme otras svedomia, aby sme povedali „nie“ nezákonnosti a „áno“ solidarite, ktorá nie je kvapkou v mori, ale nevyhnutným prvkom na prečistenie jeho vôd.

Skutočným sociálnym zlom nie je ani tak nárast problémov, ale úpadok starostlivosti. Kto sa dnes stará o mladých ľudí, ktorí sú ponechaní sami na seba a ľahko sa stávajú obeťami zločinu a prostitúcie? Kto sa o nich stará? Kto je nablízku ľuďom zotročeným prácou, ktorá by ich mala urobiť slobodnejšími? Kto sa stará o vystrašené rodiny, ktoré sa boja budúcnosti a privádzajú na svet nové bytosti? Kto počúva náreky osamelých starých ľudí, ktorí namiesto toho, aby si ich vážili, sú zaparkovaní s falošne dôstojnou vyhliadkou na sladkú smrť, v skutočnosti slanšiu ako morské vody? Kto myslí na nenarodené deti, odmietané v mene falošného práva na pokrok, ktorý je namiesto toho regresom v potrebách jednotlivca?

Dnes sme svedkami tragédie, keď si pletieme deti so šteniatkami... Môj tajomník mi povedal, že keď prechádzal cez Námestie svätého Petra, videl nejaké ženy, ktoré niesli deti... ale neboli to deti, vo vozíku boli šteniatka... Táto zámena nám hovorí niečo zlé... Kto sa pozrie so súcitom za vlastné brehy, aby počúval výkriky bolesti, ktoré sa dvíhajú zo severnej Afriky a Blízkeho východu? Koľko ľudí žije ponorených do násilia a trpí situáciami nespravodlivosti a prenasledovania! A myslím na toľkých kresťanov, ktorí sú často nútení opustiť svoje krajiny alebo tam žijú bez toho, aby im boli uznané ich práva, bez toho, aby mali plné občianstvo.

Prosím, angažujme sa, aby sa tí, ktorí sú súčasťou spoločnosti, mohli stať jej plnohodnotnými občanmi. A potom je tu výkrik bolesti, ktorý rezonuje najviac zo všetkých a ktorý mení mare nostrum na mare mortuum, Stredomorie z kolísky civilizácie na hrob dôstojnosti. Je to tlmený výkrik bratov a sestier migrantov, ktorému by som chcel venovať pozornosť úvahou o druhom obraze, ktorý nám Marseille ponúka, o obraze svojho prístavu. Najprv more. Po druhé prístav.

2. Marseillský prístav bol po stáročia doširoka otvorenými dverami k moru, do Francúzska a do Európy. Mnohí odtiaľto odchádzali za prácou a budúcnosťou do zahraničia a mnohí odtiaľto prechádzali bránou na kontinent s batožinou plnou nádeje. Marseille má veľký prístav a je veľkou bránou, ktorá sa nedá uzavrieť. Na druhej strane sa zatvorili viaceré stredomorské prístavy. A zazneli dve slová, ktoré podnecovali obavy ľudí: „invázia“ a „núdzový stav“. A prístavy sú zatvorené...

Tí však, ktorí riskujú svoje životy na mori, neuskutočňujú inváziu, hľadajú prijatie, hľadajú život. Pokiaľ ide o núdzový stav, migračný fenomén nie je ani tak momentálnou naliehavosťou, ktorá je vždy dobrá na vyvolanie poplašnej propagandy, ale skutočnosťou našich čias, procesom, ktorý zahŕňa tri svetadiely okolo Stredozemného mora a ktorý sa musí riadiť s múdrou prezieravosťou: s európskou zodpovednosťou schopnou čeliť objektívnym ťažkostiam. A ja sa tu, na tejto mape, pozerám na privilegované prístavy pre migrantov... Cyprus, Grécko, Malta, Taliansko a Španielsko... Sú otočené k Stredozemnému moru a prijímajú migrantov.

Mare nostrum volá po spravodlivosti, na jeho brehoch vyžaruje bohatstvo, konzum a plytvanie na jednej strane, zatiaľ čo na druhej strane je chudoba a neistota. Aj v tomto prípade Stredozemné more odráža svet, v ktorom sa Juh obracia k Severu, v ktorom sa toľko rozvojových krajín sužovaných nestabilitou, režimami, vojnami a dezertifikáciou obracia k bohatým, v globalizovanom svete, v ktorom sme všetci prepojení, ale rozdiely ešte nikdy neboli také hlboké. A predsa táto situácia nie je v posledných rokoch ničím novým a nie je to tento pápež, ktorý prišiel z druhého konca sveta, kto na ňu ako prvý naliehavo a so znepokojením upozorňuje. Cirkev o nej srdcervúco hovorí už viac ako päťdesiat rokov.

Práve sa skončil Druhý vatikánsky koncil keď svätý Pavol VI. vo svojej encyklike Populorum progressio napísal: „Národy hladu dnes dramaticky vyzývajú národy hojnosti. Cirkev sa chveje pred týmto výkrikom úzkosti a vyzýva každého, aby láskou odpovedal svojmu bratovi“ (č. 3). Pápež Montini vymenoval „tri povinnosti“ vyspelejších národov, „zakorenené v ľudskom a nadprirodzenom bratstve“: „povinnosť solidarity, teda pomoc, ktorú musia bohaté národy poskytnúť rozvojovým krajinám; povinnosť sociálnej spravodlivosti, teda opätovné spravodlivé usporiadanie chybných obchodných vzťahov medzi silnými a slabými národmi; a po tretie povinnosť všeobecnej lásky, t. j. podpora ľudskejšieho sveta pre všetkých, spoločného sveta, v ktorom všetci majú čo dať a čo prijať, bez toho, aby pokrok jedných predstavoval prekážku pre rozvoj druhých“ (č. 44). Vo svetle evanjelia a týchto úvah Pavol VI. v roku 1967 zdôraznil „povinnosť prijatia“, na ktorej, ako napísal, „nemôžeme dostatočne trvať“ (č. 67).

Pätnásť rokov predtým k tomu nabádal Pius XII., keď napísal, že „Nazaretská rodina vo vyhnanstve, Ježiš, Mária a Jozef emigrujúci do Egypta [...] sú vzorom, príkladom a oporou všetkých emigrantov a pútnikov každého veku a z každej krajiny, všetkých utečencov akéhokoľvek stavu, ktorí pod tlakom prenasledovania alebo núdze sú nútení opustiť svoju vlasť, zanechať svojich milovaných príbuzných [...] a odísť do cudzej krajiny“ (Ap. Konšt. Exsul Familia de spirituali emigrantium cura, 1. augusta 1952).

Iste, ťažkosti pri prijímaní sú tu pre všetkých viditeľné. Migrantov treba prijímať, chrániť alebo sprevádzať, podporovať a integrovať. Ak sa to nedosiahne, migrant skončí na okraji spoločnosti. Prijatie, sprevádzanie, podpora a integrácia: to je ten štýl. Je pravda, že nie je ľahké mať tento štýl alebo integrovať ľudí, ktorí nie sú očakávaní, ale hlavným kritériom nemôže byť zachovanie vlastného blaha, ale zachovanie ľudskej dôstojnosti.

Tých, ktorí sa k nám utiekajú, by sme nemali vnímať ako bremeno, ktoré treba niesť: ak ich budeme vnímať ako bratov, budú sa nám javiť predovšetkým ako dar. Zajtra bude Svetový deň migrantov a utečencov. Nechajme sa dojať príbehom mnohých našich bratov a sestier v núdzi, ktorí majú právo migrovať aj nemigrovať, a neuzatvárajme sa do ľahostajnosti. Dejiny nás vyzývajú, aby sme si uvedomili, že je potrebné zabrániť stroskotaniu civilizácie. Budúcnosť nebude v uzavretosti, ktorá je návratom do minulosti, zvratom na ceste dejín.

Proti strašnej pohrome vykorisťovania ľudských bytostí nie je riešením odmietať, ale podľa možností každého zabezpečiť veľký počet legálnych a regulárnych vstupov, udržateľných vďaka spravodlivému prijatiu európskym svetadielom v rámci spolupráce s krajinami pôvodu. Na druhej strane, povedať „dosť“ znamená zatvárať oči; snaha „zachrániť sa“ teraz, sa zajtra zmení na tragédiu, keď nám budúce generácie budú ďakovať, ak sme dokázali vytvoriť podmienky pre nevyhnutnú integráciu, zatiaľ čo nám budú vyčítať, ak sme uprednostnili len sterilnú asimiláciu.

Integrácia, dokonca aj migrantov, je namáhavá, ale prezieravá: pripravuje budúcnosť, ktorá, či sa nám to páči alebo nie, bude spoločná alebo nie; asimilácia, ktorá neberie do úvahy rozdiely a zostáva strnulá vo svojich vlastných paradigmách, namiesto toho spôsobuje, že idea prevažuje nad realitou a ohrozuje budúcnosť, zväčšuje vzdialenosti a vyvoláva vytváranie geta, čo spôsobuje vzplanutie nepriateľstva a neznášanlivosti.

Bratstvo potrebujeme ako chlieb. Samotné slovo „brat“ vo svojom indoeurópskom odvodení odhaľuje koreň súvisiaci s výživou a obživou. Udržíme sa len vtedy, keď budeme najslabších živiť nádejou, keď ich budeme prijímať ako bratov. „Nezabúdajte na pohostinnosť“ (Hebr 13, 2), hovorí nám Sväté písmo. A zo Starého zákona sa opakuje: vdova, sirota a cudzinec. Tri povinnosti lásky: pomáhať vdove, pomáhať sirote a pomáhať cudzincovi, migrantovi.

V tomto ohľade je marseillský prístav aj „bránou k viere“. Podľa tradície sa tu vylodili svätí Marta, Mária a Lazár a zasiali v týchto končinách evanjelium. Viera prichádza z mora, ako to pripomína marseillská tradícia Sviečkovej procesie s námorným sprievodom. Lazár je v evanjeliu Ježišov priateľ, ale je to aj meno protagonistu veľmi aktuálneho podobenstva, ktoré nám otvára oči pre nerovnosť, ktorá rozkladá bratstvo, a hovorí nám o Pánovej záľube v chudobných.

My kresťania, ktorí veríme v nášho Boha, ktorý sa stal človekom, v jediného a neopakovateľného Človeka, ktorý na brehu Stredozemného mora hovoril o sebe ako o ceste, pravde a živote (porov. Jn 14, 6), nemôžeme súhlasiť s tým, aby sa cesty stretnutia uzavreli... Nezatvárajme cesty stretnutia, prosím! Nemôžeme sa zmieriť s tým, aby pravda boha peňazí zvíťazila nad dôstojnosťou človeka, aby sa život zmenil na smrť!

Cirkev, vyznávajúc, že Boh sa v Ježišovi Kristovi „určitým spôsobom spojil s každým človekom“ (Gaudium et spes, 22), verí spolu so svätým Jánom Pavlom II. že jeho cestou je človek (porov. encyklika Redemptor hominis, 14). Adoruje Boha a slúži tým najkrehkejším, adoruje Boha a slúži tým najkrehkejším, ktorí sú jeho pokladmi. Adorovať Boha a slúžiť blížnemu, to je to, na čom záleží: nie spoločenská dôležitosť alebo číselná dôslednosť, ale vernosť Pánovi a človeku!

Toto je kresťanské svedectvo a mnohokrát je dokonca hrdinské; myslím napríklad na svätého Charlesa de Foucaulda, „univerzálneho brata“, na mučeníkov z Alžírska, ale aj na mnohých dnešných charitatívnych pracovníkov. V tomto priam škandalózne evanjeliovom spôsobe života Cirkev nachádza bezpečný prístav, v ktorom môže zakotviť a z ktorého môže vyplávať, aby mohla tkať putá s ľuďmi každého národa, všade hľadať stopy Ducha a ponúkať to, čo dostala z milosti.

Tu je najčistejšia skutočnosť Cirkvi, tu je - napísal Bernanos – „Cirkev svätých“ a dodal, že „celý tento veľký aparát múdrosti, sily, pružnej disciplíny, veľkoleposti a majestátu nie je sám osebe ničím, ak ho neoživuje láska“ (Jeanne relapse et sainte, Paris 1994, 74). Rád chválim túto francúzsku prenikavosť, veriaceho a tvorivého génia, ktorý tieto pravdy potvrdil množstvom gest a spisov.

Svätý Cézar z Arles povedal: „Ak máte lásku, máte Boha, a ak máte Boha, čo vám chýba?“ (Sermo 22, 2). Pascal uznával, že „jediným účelom Písma je láska“ (Pensieri, č. 301) a že „pravda mimo lásky nie je Boh, ale je jeho obrazom a modlou, ktorú nemožno ani milovať, ani uctievať“ (Pensieri, č. 767). A svätý Ján Kassián, ktorý tu zomrel, napísal, že „všetko, aj to, čo sa považuje za užitočné a potrebné, má menšiu hodnotu ako to dobro, ktorým je pokoj a láska“ (Duchovné prednášky XVI, 6).

Je teda dobré, že kresťania nie sú v láske druhí; a že evanjelium lásky je magna charta pastoračnej starostlivosti. Nie sme povolaní oplakávať minulé časy alebo nanovo definovať cirkevnú dôležitosť, sme povolaní svedčiť: nie vyzdobiť evanjelium slovami, ale dať mu telo; nie hodnotiť viditeľnosť, ale vydať sa na bezodplatnosť, veriac, že „Ježišovou mierou je láska bez miery“ (Homília, 23. februára 2020). Svätý Pavol, apoštol pohanov, ktorý veľkú časť svojho života strávil na stredomorských cestách, od jedného prístavu k druhému, učil, že na naplnenie Kristovho zákona musíme niesť bremená jeden druhého (porov. Gal 6, 2).

Drahí bratia biskupi, prosím, nezaťažujme ľudí bremenami, ale odľahčujme ich námahu v mene evanjelia milosrdenstva, aby sme s radosťou rozdávali Ježišovu úľavu unavenému a zranenému ľudstvu. Nech Cirkev nie je zhromaždiskom predpisov, nech je prístavom nádeje pre skľúčených. Rozšírte svoje srdcia, prosím! Nech je Cirkev prístavom občerstvenia, kde sa ľudia cítia povzbudení chopiť sa života s neporovnateľnou silou Kristovej radosti. Nech Cirkev nie je zvykom. Pamätajme na Pána: každý, každý je pozvaný.

3. A tak sa v krátkosti dostávam k poslednému obrazu, obrazu majáka. Osvetľuje more a ukazuje prístav. Pýtam sa, aké svetelné cesty môžu viesť smerovanie cirkví v Stredozemnom mori? Keď myslíme na more, ktoré spája toľko rôznych veriacich spoločenstiev, verím, že môžeme uvažovať o viacerých synergických cestách, možno dokonca uvažovať o možnosti stredomorskej cirkevnej konferencie, potrebnej na zdieľanie a aby dala regiónu väčšiu cirkevnú reprezentatívnosť, ako povedal kardinál. Aj vzhľadom na prístav a otázku migrácie by mohlo byť plodné pracovať na ešte viac prepojenej špecifickej pastorácii, aby najviac ohrozené diecézy mohli poskytovať lepšiu duchovnú a ľudskú pomoc svojim sestrám a bratom v núdzi.

Napokon, maják v tejto prestížnej budove, ktorá nesie jeho meno, ma núti myslieť predovšetkým na mladých ľudí: oni sú svetlom, ktoré ukazuje cestu vpred. Marseille je veľké univerzitné mesto, v ktorom sa nachádzajú štyri univerzitné areály. Z približne 35 000 študentov, ktorí ich navštevujú, je 5 000 cudzincov. Kde inde treba začať utkávať vzťahy medzi kultúrami ako na univerzite? Tam mladých ľudí neuchvacujú zvody moci, ale sen o budovaní budúcnosti. Stredomorské univerzity sú laboratóriami snov a staveniskami budúcnosti, kde mladí ľudia dozrievajú stretávaním, vzájomným spoznávaním a objavovaním blízkych a zároveň odlišných kultúr a súvislostí.

To je spôsob, ako prelomiť predsudky, zahojiť rany a odvrátiť fundamentalistickú rétoriku. Pozor na kázanie toľkých fundamentalizmov, ktoré sú dnes v móde. Dobre vzdelaní a súdržní mladí ľudia môžu otvoriť nečakané dvere dialógu. Ak chceme, aby sa venovali evanjeliu a vysokej službe politike, musíme byť najprv dôveryhodní: zabudnúť na seba, oslobodiť sa od sebareferencií, venovať sa neúnavne pre druhých. Prvoradá výzva výchovy sa však týka každého formatívneho veku: už v detstve možno spájaním sa s inými prekonať mnohé bariéry a predsudky, rozvíjať vlastnú identitu v kontexte vzájomného obohacovania. Cirkev k tomu môže prispieť tým, že dá svoje formačné siete do služieb a oživí „tvorivosť bratstva“.

Bratia a sestry, výzvou je aj stredomorská teológia, ktorá sa rozvíja... Teológia musí byť zakorenená v živote. Nefunguje ...oslobodzujúca ...laboratórna teológia. A toto je výzva: stredomorská teológia, ktorá rozvíja myslenie priliehajúce k realite, „domov“ ľudského, a nielen technického údaja, schopné spájať generácie prepojením pamäti a budúcnosti a originálne podporovať ekumenickú cestu medzi kresťanmi a dialóg medzi veriacimi rôznych náboženstiev.

Je dobré pustiť sa do filozofického a teologického výskumu, ktorý vychádzajúc zo stredomorských kultúrnych zdrojov, obnovuje nádej človeka, tajomstvo slobody, ktorý potrebuje Boha a druhého, aby dal zmysel jeho existencii. A tiež je potrebné uvažovať o tajomstve Boha, o ktorom si nikto nemôže nárokovať, že ho vlastní alebo ovláda, a ktoré, naopak, treba vyňať z akéhokoľvek násilného a inštrumentálneho používania, uvedomujúc si, že vyznanie jeho veľkosti v nás predpokladá pokoru hľadajúcich.

Drahí bratia a sestry, som rád, že môžem byť tu v Marseille! Pán prezident ma raz pozval na návštevu Francúzska a povedal mi: „Je dôležité, aby ste prišli do Marseille!“ A ja som mu povedal: „To je dôležité!“ A tak som prišiel... Ďakujem vám za vašu trpezlivosť, trpezlivé počúvanie a angažovanosť. Choďte do toho, odvážlivci! Buďte morom dobra, aby ste solidárne čelili dnešnej chudobe; buďte pohostinným prístavom, aby ste prijali tých, ktorí hľadajú lepšiu budúcnosť; buďte majákom mieru, aby ste prostredníctvom kultúry stretnutia rozštiepili temné priepasti násilia a vojny. Ďakujem veľmi pekne.

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu/ Vatican News: Martin Jarábek)