Anjel Pána: Nevďačnosť plodí násilie, vďačnosť však môže obnoviť pokoj

Príhovor Svätého Otca Františka

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Evanjelium nám dnes predkladá dramatické podobenstvo so smutným koncom (porov. Mt 21, 33-43). Majiteľ pozemku vysadil vinicu a dobre sa o ňu staral; potom, keď musel odísť, zveril ju vinohradníkom. V čase oberačky poslal svojich sluhov, aby prevzali úrodu. Avšak vinohradníci s nimi zle zaobchádzali a zabili ich; vtedy pán posiela svojho syna, no zabili aj jeho. Ako je to možné? Čo sa pokazilo? V tomto podobenstve je Ježišovo posolstvo.

Hospodár robí všetko správne, s láskou: sám osobne sa usiluje, vysadil vinicu, obohnal ju plotom, aby ju chránil. Vykopal jamu pre lis a postavil strážnu vežu (porov. v. 33). Potom zveril vinicu poľnohospodárom, prenajal im svoj cenný majetok a správal sa k nim spravodlivo, aby bola vinica dobre obrábaná a prinášala ovocie. Vzhľadom na tieto predpoklady by sa vinobranie malo skončiť radostne, v slávnostnej atmosfére, spravodlivým prerozdelením úrody k spokojnosti všetkých.

Namiesto toho sa do myslí vinohradníkov vkradli nevďačné a chamtivé myšlienky: Všimnime si, že pri koreni konfliktov je vždy nejaká nevďačnosť a nenásytné myšlienky, privlastňovanie si vecí už od začiatku. „Nemusíme hospodárovi nič dávať. Produkt našej práce je len náš. Nikomu sa nemusíme zodpovedať!“ Takto zmýšľajú títo robotníci. A to nie je pravda: mali by byť vďační za to, čo dostali a ako sa s nimi zaobchádzalo.

Namiesto toho nevďačnosť podnecuje chamtivosť a rastie v nich postupný pocit vzbury, ktorý ich vedie k tomu, že vidia realitu zdeformovane, akoby bol majiteľ, ktorý im dal prácu, dlžníkom voči nim a nie oni voči nemu. Keď vidia syna, idú dokonca tak ďaleko, že povedia: „To je dedič. Poďme, zabime ho a jeho dedičstvo bude naše!“ (v. 38). A z poľnohospodárov sa stávajú vrahovia. Všetko je to proces. A tento proces sa mnohokrát odohráva v ľudských srdciach, dokonca aj v našich srdciach.

Týmto podobenstvom nám Ježiš pripomína, čo sa stane, keď sa človek klame a koná podľa seba a zabúda na vďačnosť, zabúda na základnú skutočnosť života: že dobro pochádza z Božej milosti, že dobro pochádza z jeho nezištného daru. Keď na to človek zabúda, na Božiu bezodplatnosť, potom končí tak, že svoj stav a svoje obmedzenia už nežije s radosťou, že sa cíti byť milovaný a zachránený, ale žije v smutnej ilúzii, že nepotrebuje ani lásku, ani spásu.

Človek sa prestáva nechať milovať a ocitá sa v zajatí vlastnej chamtivosti, v zajatí potreby mať niečo viac ako ostatní, v zajatí túžby vyniknúť nad ostatnými. Je to nepekný proces a stáva sa nám to veľakrát. Skutočne sa nad tým zamyslime. Odtiaľ pramení veľa nespokojnosti a obviňovania, veľa nedorozumení a veľa závisti; a hnaný zášťou môže človek upadnúť do víru násilia. Áno, drahí bratia a sestry, nevďačnosť plodí násilie, oberá nás o pokoj a núti nás počúvať krik a hovoriť so zvýšeným hlasom, bez pokoja, zatiaľ čo jednoduché „ďakujem“ môže priniesť pokoj!

Pýtajme sa teda: uvedomujem si, že som dostal život a vieru ako dar? Uvedomujem si, že ja sám, ja sama, som darom? Verím, že všetko sa začína Pánovou milosťou? Uvedomujem si, že som jej príjemcom bez zásluh, a som nezištne milovaný a zachránený? A predovšetkým, viem odpovedať na milosť a povedať „ďakujem“?

Viem povedať „ďakujem“? Tri slová sú tajomstvom ľudského spolužitia: ďakujem, prosím, prepáč. Viem povedať tieto tri slová? Ďakujem, prosím, odpusti mi, prepáč. Viem, ako povedať tieto tri slová? Je to malé slovo, „ďakujem“ - je to malé slovo, „prosím“, je to malé slovo, „prepáč mi“ - očakáva to každý deň Boh aj bratia a sestry. Pýtajme sa sami seba, či je toto malé slovo, „ďakujem“, „prosím“, „prepáč, ospravedlňujem sa“, prítomné v našom živote. Viem povedať „ďakujem“? Viem sa ospravedlniť, prosiť o odpustenie? Viem, ako nebyť násilný – a povedať: „prosím“? Ďakujem, prosím, prepáč.

Panna Mária, ktorej duša velebí Pána, nech nám pomáha, aby sa vďačnosť stala svetlom, ktoré každý deň vychádza z nášho srdca.