„Laudate Deum“ je pápežovou výzvou na riešenie klimatickej krízy

V stredu 4. októbra bola zverejnená apoštolská exhortácia, ktorá konkretizuje a dopĺňa encykliku z roku 2015, podľa pápeža nereagujeme dostatočne a sme blízko bodu zlomu. Opisuje nespochybniteľný ľudský pôvod globálneho otepľovania a kritizuje tých, ktorí ho spochybňujú. Záväzok starať sa o spoločný domov pramení z kresťanskej viery.

Vatican News

„‚Laudate Deum‘ (Chváľte Boha) je názov novej exhortácie, pretože človek, ktorý tvrdí, že nahradil Boha, sa stal najhorším nebezpečenstvom sám pre seba.“ Týmito slovami sa končí apoštolská exhortácia pápeža Františka, ktorá je v kontinuite s encyklikou Laudato si' z roku 2015.

V šiestich kapitolách a 73 odsekoch, s očakávaním konferencie COP28, ktorá sa uskutoční o dva mesiace v Dubaji, chce Petrov nástupca vydať výzvu k spoluzodpovednosti pri čelení mimoriadnej situácie v súvislosti s klimatickými zmenami, pretože svet „ upadá a možno sa blíži k bodu zlomu“. To je jedna z „hlavných výziev, ktorým čelí spoločnosť a svetové spoločenstvo“, „následky klimatických zmien pociťujú tí najzraniteľnejší“ (3).

Príznaky klimatických zmien sú čoraz zjavnejšie

V prvej kapitole pápež vysvetľuje, že bez ohľadu na to, ako veľmi sa to snažíme popierať „príznaky klimatických zmien, tie sú čoraz zjavnejšie“. Ďalej spomína „extrémne javy, časté obdobia abnormálnych horúčav, sucha a iné žalosti Zeme“. Ako uvádza „je overiteľné, že určité klimatické zmeny spôsobené človekom výrazne zvyšujú pravdepodobnosť častejších a intenzívnejších extrémnych javov“. A tým, ktorí to bagatelizujú, odpovedá: „To, čo teraz vidíme, je nezvyčajné zrýchlenie otepľovania“. „Pravdepodobne o niekoľko rokov bude musieť mnoho obyvateľov kvôli týmto udalostiam presťahovať svoje domovy“ (6).

Chudobní za to nemôžu

Tým, ktorí obviňujú chudobných z toho, že majú príliš veľa detí a možno sa snažia problém vyriešiť „mrzačením žien v menej rozvinutých krajinách“, pápež František pripomína, „že malé percento najbohatších obyvateľov sveta znečisťuje viac ako 50 % najchudobnejších“. Afrika, ktorá „je domovom viac ako polovice najchudobnejších ľudí na svete, je zodpovedná len za zlomok historických emisií“ (9). Pápež ďalej spochybňuje tých, ktorí tvrdia, že menšie využívanie fosílnych palív povedie k „zníženiu počtu pracovných miest“. V skutočnosti „milióny ľudí prichádzajú o prácu“ v dôsledku klimatických zmien. Zatiaľ, čo prechod na obnoviteľné zdroje energie, „dobre riadený“, je schopný „vytvoriť nespočetné množstvo pracovných miest v rôznych odvetviach. Preto sa o to musia politici a podnikatelia postarať už teraz“ (10).

Ľudský pôvod je nespochybniteľný

„O ľudskom – ‚antropickom‘ - pôvode klimatických zmien už nemožno pochybovať,“ tvrdí pápež František. „Koncentrácia skleníkových plynov v atmosfére... sa za posledných päťdesiat rokov dramaticky zrýchlila“ (11). Zároveň sa teplota „zvýšila nevídanou rýchlosťou, ktorá nemá za posledných dvetisíc rokov obdobu“ (12). To malo za následok okyslenie morí a topenie ľadu. Zhodu medzi týmito udalosťami a rastom emisií skleníkových plynov „nemožno zakryť. Väčšina klimatológov túto koreláciu podporuje a len veľmi malé percento z nich sa pokúša tieto dôkazy popierať“. Žiaľ, konštatuje pápež, klimatická kríza nie je záležitosťou „záujmu veľkých ekonomických mocností, ktorým ide o získanie maximálneho zisku pri čo najnižších nákladoch a v čo najkratšom čase“ (13).

Máme ešte dostatok času na to, aby sme sa vyhli väčším škodám

„Som nútený,“ pokračuje Svätý Otec František, „urobiť tieto objasnenia, ktoré sa môžu zdať samozrejmé, práve kvôli istým pohŕdavým a nerozumným názorom, ktoré nachádzam dokonca aj v Katolíckej cirkvi. Nemôžeme však už pochybovať o tom, že príčinou nezvyčajnej rýchlosti takýchto nebezpečných zmien je nepopierateľná skutočnosť: obrovský vývoj súvisiaci s neobmedzeným zasahovaním človeka do prírody“ (14). Žiaľ, niektoré prejavy tejto klimatickej krízy sú už nezvratné minimálne stovky rokov. Je naliehavo potrebná „širšia vízia.... Nežiada sa od nás nič viac než určitá zodpovednosť za dedičstvo, ktoré po sebe zanecháme po našom prechode týmto svetom“ (18).

Technokratická paradigma je predstava človeka bez hraníc

V druhej kapitole pápež František hovorí o technokratickej paradigme, ktorá „spočíva v myslení, akoby skutočnosť, dobro a pravda spontánne rozkvitali zo samotnej schopnosti technológie a ekonomiky“ (20), založenej na myšlienke človeka bez limitov. „Nikdy nemalo ľudstvo až takúto moc nad sebou a nič nezaručuje, že ju bude využívať dobre, najmä ak vezmeme do úvahy spôsob, akým ju využíva.... Je veľmi riskantné, aby moc sídlila v malej časti ľudstva“ (23). Pápež opakuje, že „svet okolo nás nie je predmetom vykorisťovania, bezuzdného využívania, neobmedzených ambícií“ (25). Pripomína tiež, že sme začlenení do prírody, a „to vylučuje myšlienku, že človek je outsider, vonkajší činiteľ schopný len poškodzovať životné prostredie“ (26).

Úpadok etiky moci: marketing a falošné informácie

Dosiahli sme „pôsobivý a úžasný technologický pokrok a neuvedomujeme si, že sme sa zároveň stali veľmi nebezpečnými, schopnými ohroziť životy mnohých bytostí a naše vlastné prežitie“ (28). „Etický úpadok skutočnej moci je maskovaný marketingom a falošnými informáciami, užitočnými mechanizmami v rukách tých, ktorí majú väčšie zdroje, aby ich prostredníctvom ovplyvňovali verejnú mienku“. „Chudobní, v extáze pred sľubmi toľkých falošných prorokov, niekedy sami upadajú do klamu sveta, ktorý nie je postavený pre nich“ (31). Existuje „nadvláda tých, ktorí sa narodili s lepšími podmienkami na rozvoj“ (32).

Slabá medzinárodná politika

V ďalšej kapitole exhortácie sa pápež venuje téme slabej medzinárodnej politiky, pričom trvá na potrebe uprednostňovať „multilaterálne dohody medzi štátmi“ (34). Vyzýva k „účinnejším svetovým organizáciám, vybaveným autoritou na zabezpečenie spoločného svetového dobra“. Takéto organizácie „musia byť vybavené skutočnou autoritou, aby ‚zabezpečili‘ realizáciu určitých neodňateľných cieľov“ (35). Pápež František vyjadruje poľutovanie nad tým, „že globálne krízy sú zbytočné“, ako sa to stalo s finančnou krízou v rokoch 2007 - 2009 a s pandémiou, ktoré priniesli ešte „väčší individualizmus, menšiu integráciu, väčšiu slobodu pre skutočne mocných, ktorí vždy nájdu spôsob, ako uniknúť bez ujmy“ (36). Dnešnou výzvou je znovu vytvoriť nový multilateralizmus „vo svetle novej globálnej situácie“ (37), pričom treba uznať, že toľko zoskupení a organizácií občianskej spoločnosti pomáha kompenzovať slabiny medzinárodného spoločenstva.

Inštitúcie, ktoré chránia tých najsilnejších, sú zbytočné

Svätý Otec František navrhuje „multilateralizmus ‚zdola‘, a nie len rozhodovanie mocenských elít“ (38). Pripomína, že je potrebný „iný rámec účinnej spolupráce“, ktorý by „reagoval globálnymi mechanizmami“ s „univerzálnymi a účinnými pravidlami“ (42). Preto potrebujeme „akúsi väčšiu ‚demokratizáciu‘ v globálnej sfére... Už nebude užitočné podporovať inštitúcie, ktoré zachovávajú práva najsilnejších bez toho, aby sa starali o práva všetkých“ (43).

Čo sa očakáva od COP v Dubaji?

V nasledujúcej kapitole, venovanej COP 28, pápež František píše: „Nemôžeme prestať snívať o tom, že COP 28 povedie k rozhodujúcemu urýchleniu energetickej transformácie s účinnými záväzkami, ktoré bude možné trvalo monitorovať. Táto konferencia môže byť bodom obratu“ (54). Žiaľ, „nevyhnutný prechod na čisté energie..., nepostupuje dostatočne rýchlo“ (55).

Zastavme zosmiešňovanie environmentálnej problematiky

Svätý Otec František vyzýva, aby sa skončilo „nezodpovedné zosmiešňovanie“ tých, ktorí bagatelizujú environmentálnu problematiku kvôli ekonomickým záujmom: namiesto toho je to „ľudský a sociálny problém v širokom zmysle a na rôznych úrovniach, ktorý si vyžaduje zapojenie všetkých“. Pokiaľ ide o protesty zradikalizovaných skupín, pápež konštatuje, že „zaberajú prázdne miesto v spoločnosti“, pretože je na „každej rodine, aby myslela na to, že ide o budúcnosť jej detí“ (58) a aby vyvíjala zdravý tlak. Pápež dúfa, že z COP28 vzídu „záväzné formy energetickej transformácie“, ktoré budú účinné a „ľahko kontrolovateľné“ (59). „Dúfajme, že tí, ktorí budú hovoriť, budú stratégovia schopní myslieť na spoločné dobro a budúcnosť svojich detí, a nie na partikulárne záujmy nejakej krajiny alebo spoločnosti. Nech tak ukážu ušľachtilosť politiky, a nie jej hanbu“ (60).

Náš záväzok vychádza z kresťanskej viery

Pápež napokon pripomína, že motivácia tohto záväzku vyplýva z kresťanskej viery, a povzbudzuje „bratov a sestry iných náboženstiev, aby robili to isté“ (61). „Židovsko-kresťanský svetonázor vyzdvihuje osobitnú a ústrednú hodnotu ľudskej bytosti uprostred úžasného súzvuku všetkých bytostí... tvoríme akúsi univerzálnu rodinu, vznešené spoločenstvo, ktoré nás pobáda k posvätnej, láskyplnej a pokornej úcte“ (67). „Nie je to výsledok našej vlastnej vôle... pretože Boh nás tak úzko prepojil so svetom okolo nás“ (68). Dôležité je pamätať na to, píše pápež František, že „bez kultúrnych zmien niet trvalých zmien... a bez zmien v ľuďoch niet kultúrnych zmien“ (70). „Úsilie rodín menej znečisťovať, znižovať množstvo odpadu, múdro spotrebúvať vytvára novú kultúru“ (71). V závere pápež pripomína, že „emisie na obyvateľa Spojených štátov sú približne dvakrát vyššie ako na obyvateľa Číny a približne sedemkrát vyššie ako priemer najchudobnejších krajín“. A konštatuje, že „rozsiahla zmena nezodpovedného životného štýlu spojeného so západným modelom by mala významný dlhodobý vplyv. Takto by sme s potrebnými politickými rozhodnutiami boli na ceste k vzájomnému uzdraveniu“ (72).

Spracoval Martin Jarábek