Pápež František: Sv. Terézia z Lisieux nám ukazuje podstatu

Adriana Masotti - Vatikán

„Dôvera a nič viac ako dôvera nás musí viesť k láske.“ To sú slová, ktoré napísala v septembri 1896 svätá Terézia od Dieťaťa Ježiša a Svätej Tváre a ktoré inšpirovali názov novej apoštolskej exhortácie pápeža Františka. „Vystihujú podstatu jej spirituality a boli by dostatočným odôvodnením jej vymenovania za učiteľku Cirkvi“ (2).

Posolstvo, ktoré je duchovným pokladom Cirkvi

Svätý Otec František vysvetľuje svoje rozhodnutie uverejniť exhortáciu v nedeľu 15. októbra, a nie v deň spojený so životom svätice, ktorú pozná a miluje celý svet, dokonca aj neveriaci. Dôvodom je túžba, aby „posolstvo presahovalo výročia a bolo prijaté ako súčasť duchovného pokladu Cirkvi“ (4). Dátum vydania pripadá na pamiatku svätej Terézie z Avily, aby sa svätá Terézia označila za „zrelé ovocie“ spirituality veľkej španielskej svätice.

Uznanie od pápežov

Pápež František pripomína, ako jeho predchodcovia spoznali mimoriadnu hodnotu duchovného svedectva svätej Terézie z Lisieux. Začína pápežom Levom XIII, ktorý dovolil Terézii vstúpiť do kláštora vo veku pätnásť rokov. Potom spomína pápeža Pia XI, ktorý ju v roku 1925 vyhlásil za svätú a v roku 1927 za patrónku misií.  Ján Pavol II. ju v roku 1997 vyhlásil za učiteľku Cirkvi. „Napokon,“ dodáva pápež František, „v roku 2015 som mal radosť kanonizovať jej rodičov, Louisa a Zéliu, počas synody o rodine, a následne som jej venoval katechézu“ (6).

Láska misionárskej duše

Svätá Terézia z Lisieux napísala: „Ježiš je moja jediná láska.“ (8) Pápež František pri úvahách o jej spiritualite poznamenáva, že stretnutie s Ježišom ju povolalo k poslaniu do takej miery, že si svoje „zasvätenie Bohu nevedela predstaviť inak ako úsilie o dobro svojich bratov a sestier“. V skutočnosti vstúpila ku karmelitánkam preto, „aby zachraňovala duše“. (9) Svätá Terézia vyjadrila svoje misionárske povolanie takto: „Cítim, že čím viac horí oheň lásky v mojom srdci (...), tým viac sa rozpaľujú aj duše, ktoré sa ku mne približujú. Tieto duše sa rýchlo rozbehnú vo vôni olejov svojho Milovaného, pretože duša, ktorá horí láskou, nemôže zostať nečinná“ (12).

Cesta dôvery a lásky

Pápež František potom prechádza k jadru spirituality Terezky, tej „malej cesty“, ktorá je tiež známa ako cesta duchovného detstva. Sv. Terézia napísala: „Výťah, ktorý ma musí vyviezť do neba, je tvoja náruč, Ježišu! A na to som nepotrebovala vyrásť, ale skôr som musela ostať malá a stávať sa ňou stále viac“ (16). To, čo sa počíta, je Božie pôsobenie, milosť, nie osobné zásluhy, pretože to je Pán, kto posväcuje.

Svätý Otec píše: „Je teda nanajvýš vhodné, aby sme úprimne dôverovali nie sebe, ale nekonečnému milosrdenstvu Boha, ktorý nás bezpodmienečne miluje a všetko nám už daroval v kríži Ježiša Krista. Z tohto dôvodu Terézia nikdy nepoužíva výraz, ktorý bol v jej dobe dosť bežný, ,stanem sa svätou‘“ (20).

Oddanosť Otcovi

V našom živote sme podľa pápeža Františka „napádaní strachom, túžbou po ľudskej istote, potrebou mať všetko pod kontrolou“ (23). Dôvera, a teda odovzdanie sa Bohu, ktoré Terézia podporuje, „nás oslobodzuje od posadnutého kalkulovania, neustálych obáv o budúcnosť a strachu, ktorý nás oberá o pokoj. (...) Keď sme v rukách Otca, ktorý nás bezpodmienečne miluje,“ pokračuje pápež František, „bude to tak bez ohľadu na to, čo sa stane; budeme schopní preniesť sa cez to, čo nás môže postihnúť, a tak či onak sa v našom živote naplní jeho plán lásky a plnosti“ (24).

Skúška viery a dôvery v milosrdenstvo

Duchovný život mladej karmelitánky sa nezaobišiel bez skúšok a zápasov. Najmä v poslednom období svojho života zažila „veľkú skúšku viery“ (25). V tom čase bol na vzostupe ateizmus a ona sa cítila byť „sestrou ateistov“ (26) a často sa za nich modlila. Verila v nekonečné Božie milosrdenstvo a v Ježišovo konečné víťazstvo nad zlom: jej dôvera jej vyniesla milosť obrátiť niekoľkonásobného vraha na šibenici.

Všetko v Bohu je láska, dokonca aj spravodlivosť. „Toto je jeden z najvznešenejších Teréziiných pohľadov a jeden z jej hlavných prínosov pre celý Boží ľud. Mimoriadnym spôsobom skúmala hlbiny Božieho milosrdenstva a čerpala z nich svetlo svojej bezhraničnej nádeje,“ (27) dodáva Svätý Otec.

Najväčšia láska vo veľkej jednoduchosti

Svätá Terézia chce „potešiť Pána“, chce sa vyrovnať Ježišovej láske. „Mala absolútnu istotu, že Ježiš ju miloval a poznal ju osobne v čase svojho umučenia,“ píše pápež František. „Uvažuje o Ježišovej láske k celému ľudstvu a ku každému jednotlivcovi, akoby bol jediný na svete“ (33). Ďalej hovorí: „Ježiš sa snažil o to, aby sme sa stali svedkami toho, čo sa stalo. Terezka praktizovala lásku v maličkostiach, v najjednoduchších veciach každodenného života, v spoločnosti Panny Márie, od ktorej sa naučila, že milovať znamená dať všetko. Znamená to darovať seba samu“ (36).

V srdci Cirkvi, mojej Matky, budem láskou

Od svätej Terézie z Avily zdedila Terézia podľa Svätého Otca „veľkú lásku k Cirkvi a dokázala preniknúť do hĺbky tohto tajomstva“ (38). V Príbehu jednej duše Terézia píše: „Pochopila som, že Cirkev má Srdce a že toto Srdce horí láskou. Pochopila som, že to je jedine láska, ktorá núti členov Cirkvi konať (...) Všetci sme sa snažili, aby Cirkev bola verná: Áno, našla som svoje miesto v Cirkvi: v Srdci Cirkvi, mojej Matky, budem Láskou!“ (39).

Pápež František to komentuje: „Toto srdce nebolo srdcom Cirkvi triumfu, ale Cirkvi milujúcej, pokornej a milosrdnej“ (40). A dodáva: „Ježiš Kristus je naozaj milostivý a milosrdný. Tento objav srdca Cirkvi je aj pre nás dnes veľkým zdrojom svetla. Chráni nás pred pohoršením z obmedzení a slabostí cirkevnej inštitúcie s jej tieňmi a hriechmi a umožňuje nám vstúpiť do srdca Cirkvi horiaceho láskou, ktoré bolo zapálené počas Turíc vďaka daru Ducha Svätého“ (41).

Aktuálnosť „malej cesty“

Exhortáciu uzatvára krátka modlitba, v ktorej sa pápež okrem iného modlí: „Pomôž nám, aby sme si boli rovnako ako ty stále istí nesmiernou Božou láskou k nám, aby sme každý deň napodobňovali tvoju ,malú cestu‘ svätosti“ (53).

Preložil: Martin Jarábek