Pápež František na vojenskom cintoríne: Ukončite vojny, ničia životy

Martin Jarábek - Vatikán

Svätý Otec František prišiel na rímsky vojenský cintorín takmer o pol hodinu skôr. Najprv pozdravil skupinu veriacich, ktorí sa napriek rannému dažďu zhromaždili na niekoľko chvíľ, a potom podal ruku zamestnancom Komisie pre vojnové hroby Commonwealthu (CWGC), ktorá sa stará o údržbu a správu cintorína. Hneď potom nasledovala obvyklá prehliadka medzi hrobmi vojnových obetí. Pápež František sa rozhliadal a snažil sa rozoznať mená napísané na mramore. Sú tam mená rôznych národností vrátane vojenského personálu, vojakov a pilotov, ktorí zomreli ako vojnoví zajatci v Ríme. Mená sú lemované erbom vojenského útvaru, ku ktorému patrili, nájdeme tam niektoré myšlienky a predovšetkým dátumy označujúce veľmi mladý vek zosnulých.

Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca:

Slávenie dňa, ako je ten dnešný, nás privádza k dvom myšlienkam: spomienka a nádej. Spomienka na tých, ktorí nás predišli, ktorí zavŕšili tento život, spomíname na mnohých ľudí, ktorí nám pomohli, na rodinu, na priateľov... Spomíname aj na tých, ktorí nám nestihli urobiť veľa dobra, ale boli prijatí v Božej spomienke, v Božom milosrdenstve. V tom je tajomstvo veľkého Pánovho milosrdenstva.

A potom je tu nádej. Dnešná spomienka je tu preto, aby sme sa pozerali dopredu, aby sme sa pozerali na naše kroky, na našu cestu. Kráčame v ústrety Pánovi a ku stretnutiu so všetkými. Musíme prosiť Pána o milosť nádeje; tej nádeje, ktorá nás nikdy nesklame. Je to nádej, ktorá je každodennou cnosťou, vedie nás vpred, pomáha nám riešiť problémy a nachádzať východiská a riešenia mnohých problémov. Ale vždy len dopredu, vpred. Je to plodná nádej, ktorá je teologickou cnosťou všedného dňa, každej chvíle. Nazval by som ju teologickou cnosťou „kuchyne“, pretože je na dosah ruky a vždy nám pomáha. Je to nádej, ktorá nesklame a my žijeme v pnutí medzi spomienkou a nádejou.

Chcel by som sa zastaviť pri niečom, čo sa mi stalo počas môjho príchodu. Pozeral som sa na vek týchto padlých vojakov. Väčšina z nich mala 20 až 30 rokov. Ich životy boli ukončené, ich životy sú bez budúcnosti. Pomyslel som si na rodičov, na matky, ktoré dostali ten list: „Pani, mám tú česť vám povedať, že máte syna hrdinu.“ – „Áno, síce je hrdina, ale vzali mi ho.“ Veľa je sĺz v týchto zmarených životoch. A ja som musel myslieť na dnešné vojny. To isté sa deje aj dnes: koľko mladých aj nie tak mladých ľudí. Vo vojnách na celom svete, aj v tých, ktoré sú nám najbližšie, v Európe alebo mimo nej... Je veľa mŕtvych. Život sa ničí bez toho, aby sme si to uvedomovali.

Dnes, myslime na zosnulých, uchovávajme si spomienku na zosnulých s nádejou a prosme Pána o mier, aby sa už ľudia vo vojnách nezabíjali. Zomiera veľa nevinných, je mnoho vojakov, ktorí obetujú svoje životy. Prečo je to tak? Vojny sú vždy zlyhaním. Vždy. Neexistuje žiadne úplné víťazstvo, žiadne nie je. Aj keď jeden víťazí nad druhým, ale... - je za tým strata draho zaplatenej ceny.

Modlime sa k Pánovi za našich zosnulých, za všetkých. Nech ich Pán všetkých prijme. A tiež sa modlime, nech sa Pán zmiluje nad nami a nech nám dá nádej. Tú nádej, že môžeme ísť ďalej a byť s Ním, keď nás povolá. Amen.