Pápež František: Modliť sa za jednotu je prvou úlohou našej cesty

HOMÍLIA SVÄTÉHO OTCA

Druhé vešpery zo Slávnosti obrátenia sv. Pavla, na záver týždňa modlitieb za jednotu kresťanov, Bazilika sv. Pavla za hradbami, 25. januára 2024

V evanjeliu, ktoré sme počuli, hoci znalec zákona oslovuje Ježiša „Učiteľ“, nechce sa od neho nechať poučiť, ale chce ho „pokúšať“. Ešte väčšia faloš však vyplýva z jeho otázky: „Čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?“ (Lk 10, 25). Robiť, aby som zdedil, urobiť, aby som mal: ide tu o pokrivenú nábožnosť, založenú na vlastníctve namiesto na dare, kde je Boh prostriedkom na získanie toho, čo chcem, a nie cieľom, ktorý treba milovať celým srdcom. Ježiš je však trpezlivý a vyzýva tohto znalca, aby našiel odpoveď v zákone, na ktorý bol odborníkom, a ktorý predpisuje: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle a svojho blížneho ako seba samého“ (Lk 10, 27).

Potom sa ten človek „chcel ospravedlniť“ a položil druhú otázku: „Kto je môj blížny?“ (Lk 10, 29). Ak v prvej otázke hrozilo, že človek zredukuje Boha na svoje „ja“, táto otázka sa snaží o rozdelenie: chce rozdeliť ľudí na tých, ktorých musí milovať, a na tých, ktorých môže ignorovať. Rozdelenie nikdy nepochádza od Boha, ale od diabla. Ježiš však neodpovedá teóriou, ale podobenstvom o milosrdnom Samaritánovi, konkrétnym príbehom, ktorý sa týka aj nás. Pretože, milí bratia a sestry, práve kňaz a levita sa zachovali nevhodne, ľahostajne a uprednostnili svoje náboženské tradície pred potrebami tých, ktorí trpia.

Naopak ten, ktorý dáva zmysel slovu „blížny“ je heretik, Samaritán, pretože sa stáva blížnym: pociťuje súcit, pristupuje a nežne sa skláňa nad ranami tohto brata; stará sa o neho bez ohľadu na jeho minulosť a chyby a slúži mu celým svojím bytím (porov. Lk 10, 33 - 35). To umožňuje Ježišovi dospieť k záveru, že správna otázka neznie „Kto je môj blížny?“, ale „Stávam sa blížnym?“. Len táto láska, ktorá je nezištnou službou, a ktorú Ježiš ohlasoval a žil, priblíži odlúčených kresťanov k sebe navzájom. Áno, spojí nás len táto láska, ktorá sa nevracia do minulosti, aby sa dištancovala alebo ukazovala prstom, je to láska, ktorá v mene Boha stavia brata pred železnú obranu vlastného náboženského systému.

Bratia a sestry, medzi sebou by sme si nikdy nemali klásť otázku „kto je môj blížny?“. Pretože každý pokrstený človek patrí do toho istého Kristovho tela; ba čo viac, pretože každý človek na svete je môj brat alebo sestra a všetci tvoríme „symfóniu ľudstva“, ktorej prvorodeným a vykupiteľom je Kristus. Ako pripomína svätý Irenej, ktorého som mal tú radosť vyhlásiť za „učiteľa jednoty“, „kto miluje pravdu, nesmie sa nechať uniesť odlišnosťou jednotlivých zvukov, ani si myslieť, že jeden je tvorcom a stvoriteľom tohto zvuku a druhý tvorcom a stvoriteľom druhého [...], ale musí si myslieť, že ho vytvoril jeden“ (Adv. haer. II, 25, 2).

Nepýtajme sa „kto je môj blížny?“, ale „stávam sa blížnym?“. Stávame sa blížnymi ja a moje spoločenstvo, moja Cirkev, moja spiritualita? Alebo zostávame zabarikádovaní v ochrane vlastných záujmov, žiarlime na svoju autonómiu, sme uzavretí vo výpočte vlastných predností, zapájame sa do vzťahov s druhými len preto, aby sme od nich niečo získali? Ak by to tak bolo, nešlo by len o strategické chyby, ale o nevernosť evanjeliu.

„Čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?“: takto sa začal dialóg medzi znalcom zákona a Ježišom. Dnes je však aj táto prvá otázka prevrátená vďaka apoštolovi Pavlovi, ktorého obrátenie slávime v jemu zasvätenej bazilike. No keď sa Šavol z Tarzu, prenasledovateľ kresťanov, stretáva s Ježišom vo videní svetla, ktoré ho zaplaví a zmení jeho život, pýta sa ho: „Čo mám robiť, Pane?“ (Sk 22, 10). Nie „čo mám robiť, aby som získal?“, ale „čo mám robiť, Pane?“: Pán je cieľom požiadavky, pravým dedičstvom a najvyšším dobrom.

Pavol nezmenil svoj život na základe svojich zámerov, nestal sa lepším preto, že uskutočnil svoje plány. Jeho obrátenie sa zrodilo z existenčného obratu, kde prvenstvo už nepatrilo jeho dokonalosti pred zákonom, ale poslušnosti voči Bohu, v úplnej otvorenosti voči tomu, čo chce On. Ak je On pokladom, náš cirkevný plán nemôže nepozostávať z iného ako z plnenia jeho vôle, vychádza v ústrety jeho túžbam. A On sa v noci predtým, ako daroval svoj život za nás, vrúcne modlil k Otcovi za nás všetkých, „aby všetci boli jedno“ (Jn 17, 21). Taká je jeho vôľa.

Celé úsilie o plnú jednotu je povolané ísť tou istou cestou ako Pavol, odložiť ústredné postavenie našich myšlienok, aby sme hľadali hlas Pána a nechali mu iniciatívu a priestor. Dobre to pochopil iný Pavol, veľký priekopník ekumenického hnutia, abbé Paul Couturier, ktorý sa modlil za jednotu veriacich „ako to chce Kristus“, „prostriedkami, ktoré chce On“. Potrebujeme toto obrátenie perspektívy a predovšetkým srdca, pretože, ako uviedol Druhý vatikánsky koncil pred šesťdesiatimi rokmi: „Bez vnútorného obrátenia niet pravého ekumenizmu“ (Unitatis redintegratio, 7).

Keď sa spoločne modlíme, uvedomujeme si, že každý z nás sa musí obrátiť, dovoliť Pánovi, aby zmenil naše srdcia. Toto je cesta: spoločne kráčať a spoločne slúžiť, pričom na prvé miesto kladieme modlitbu. V skutočnosti, ako kresťania dozrievajú v službe Bohu a blížnemu, rastú aj vo vzájomnom porozumení, ako to opäť uvádza koncil: „Lebo čím užšie budú spojení s Otcom, Slovom a Duchom Svätým, tým dôvernejšie a ľahšie budú môcť prehlbovať vzájomné bratské vzťahy“ (tamže).

Práve preto sme tu dnes večer z rôznych krajín, kultúr a tradícií. Som vďačný Jeho Milosti Justinovi Welbymu¸ arcibiskupovi z Canterbury, metropolitovi Polykarpovi, ktorý zastupuje Ekumenický patriarchát, a vám všetkým, ktorí zastupujete mnohé kresťanské spoločenstvá. Osobitný pozdrav adresujem členom Medzinárodnej zmiešanej komisie pre teologický dialóg medzi Katolíckou cirkvou a východnými pravoslávnymi cirkvami, ktorí oslavujú 20. výročie pôsobenia, a katolíckym a anglikánskym biskupom, ktorí sa zúčastňujú na zasadnutí Medzinárodnej komisie pre jednotu a misiu.

Je krásne, že dnes spolu s mojím bratom arcibiskupom Justínom môžeme týmto biskupom udeliť mandát, aby aj naďalej svedčili o jednote, ktorú si Boh želá pre svoju Cirkev v príslušných regiónoch, a spoločne naďalej „šírili Božie milosrdenstvo a pokoj, ktorý svet potrebuje“ (Výzva biskupov IARCCUM, Rím 2016). Pozdravujem aj študentov - štipendistov Výboru pre kultúrnu spoluprácu s pravoslávnymi cirkvami pri Dikastériu na podporu jednoty kresťanov a účastníkov študijných pobytov organizovaných pre mladých kňazov a rehoľníkov východných pravoslávnych cirkví a pre študentov Ekumenického inštitútu Bossey Ekumenickej rady cirkví.

Ako bratia a sestry v Kristovi sa spoločne modlime s apoštolom Pavlom: „Čo máme robiť, Pane?“ A v položenej otázke je už aj odpoveď, pretože prvou odpoveďou je modlitba. Modliť sa za jednotu je prvou úlohou našej cesty. A je to svätá úloha, pretože to znamená byť v spoločenstve s Pánom, ktorý sa modlil k Otcovi predovšetkým za jednotu. A my sa tiež naďalej modlime za ukončenie vojen, najmä na Ukrajine a vo Svätej zemi. Úprimná myšlienka patrí aj milovanému ľudu Burkiny Faso, najmä tamojším komunitám, ktoré pripravili materiál na Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov: nech láska k blížnemu nahradí násilie, ktoré sužuje ich krajinu.

„Čo mám robiť, Pane?“ A Pán, hovorí Pavol, mi povedal: „Vstaň a choď ďalej!“ (Sk 22, 10). Vstaň, hovorí Ježiš každému z nás aj nášmu úsiliu o jednotu. Vstaňme teda v Kristovom mene z našej únavy a z našich zvyklostí a pokračujme ďalej, poďme vpred, pretože On to chce a chce, „aby svet uveril“ (Jn 17, 21). Modlime sa teda a kráčajme vpred, lebo to je to, čo od nás Boh žiada.

(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News, Andrej Klapka, Martin Jarábek)