Kanonizácia mamy Antuly: Pútnička Ducha Svätého, ktorá žila z Prozreteľnosti

Homília pápeža Františka

Prvé čítanie (porov. Lv 13,1-2.45-46) a evanjelium (porov. Mk 1,40-45) hovoria o malomocenstve: o chorobe, ktorá vedie k postupnému fyzickému zničeniu človeka a s ktorou sa, žiaľ, na niektorých miestach stále spájajú postoje marginalizácie. Malomocenstvo a marginalizácia: to sú dve zlá, od ktorých chce Ježiš oslobodiť človeka, s ktorým sa stretáva v evanjeliu. Pozrime sa na jeho situáciu. 

Malomocný je nútený žiť mimo mesta. Je krehký kvôli svojej chorobe a namiesto toho, aby mu pomohli jeho spoluobčania, je ponechaný sám na seba, ba ešte viac ho zraňuje následné odcudzenie a odmietnutie. Prečo? Zo strachu, predovšetkým zo strachu, že sa človek nakazí a skončí ako on: „Nech sa to nestane aj nám! Neriskujme to, držme sa ďalej!“. Zo strachu. Potom z predsudkov: „Ak má takú strašnú chorobu,“ bolo všeobecným názorom, že „určite je to preto, lebo ho Boh trestá za nejakú vinu, ktorej sa dopustil: a teda si to zaslúži, tak mu treba!“

To je predsudok. A napokon pre falošnú nábožnosť: v tom čase sa totiž verilo, že dotknúť sa mŕtvoly robí človeka nečistým, a malomocní boli ľudia, ktorým telo „odumieralo“. Takže - podľa mienky - dotknúť sa ich znamenalo stať sa nečistým ako oni: to je pokrivená nábožnosť, ktorá stavia prekážky a utápa zbožnosť.

Strach, predsudky a falošná nábožnosť: to sú tri príčiny veľkej nespravodlivosti, tri „malomocenstvá duše“, ktoré spôsobujú, že slabí trpia a sú odhodení ako odpad. Bratia, sestry, nemyslime si, že sú to len veci minulosti. Koľko trpiacich ľudí stretávame na chodníkoch našich miest! A koľko strachu, predsudkov a nedôslednosti, je dokonca aj medzi tými, ktorí veria a hlásia sa ku kresťanstvu, pokračujú a tým sa im ešte viac ubližuje! Aj v našej dobe je veľa marginalizácie, sú tu bariéry, ktoré treba zbúrať, sú „malomocenstvá“, ktoré treba vyliečiť. Ale ako? Ako to dokážeme urobiť? Čo robí Ježíš? Ježiš robí dve gestá: dotýka sa a uzdravuje.

Prvé gesto: dotknúť sa. Ježiš na mužovo volanie o pomoc (porov. v. 40) cíti súcit, zastavuje sa, vystiera ruku a dotýka sa ho (porov. v. 41), aj keď vie, že tým sa zasa stane „odvrhnutým“. Paradoxne sa totiž tieto úlohy obrátia: chorý, keď sa uzdraví, bude môcť ísť ku kňazom a bude znovu prijatý do spoločenstva; Ježiš, naopak, už nebude môcť vstúpiť do žiadneho spoločenstva (porov. v. 45). Pán sa teda mohol vyhnúť dotyku s týmto človekom, stačilo by ho „uzdraviť na diaľku“. Ale Kristus taký nie je, jeho cesta je cestou lásky, ktorá sa približuje k trpiacim, prichádza do kontaktu, dotýka sa rán. Božia blízkosť. Ježiš je na blízku, Boh je blízko. Náš Boh, drahí bratia a sestry, nezostal vzdialený v nebi, ale v Ježišovi sa stal človekom, aby sa dotkol našej biedy. A tvárou v tvár najťažšiemu „malomocenstvu“, ktoré predstavuje hriech, neváhal zomrieť na kríži, za hradbami mesta, odvrhnutý ako hriešnik, ako malomocný, aby sa dotkol našej ľudskej reality až do hĺbky. Istý svätý napísal: „Pre nás sa stal malomocným“.

A my, ktorí Ježiša milujeme a nasledujeme, vieme si osvojiť jeho „dotyk“? Nie je to ľahké a musíme byť ostražití, keď sa v našom srdci objavia inštinkty, ktoré sú v rozpore s jeho „priblížením sa“ a jeho „darovaním sa“: napríklad keď sa vzďaľujeme od druhých, aby sme mysleli na seba, keď redukujeme svet na múry svojho „blahobytu“, keď si myslíme, že problémom sú vždy a len tí druhí... V takýchto prípadoch musíme byť opatrní, pretože diagnóza je jasná, je to „malomocenstvo duše“: choroba, ktorá nás robí necitlivými na lásku, na súcit, ktorá nás ničí „gangrénou“ sebectva, zaujatosti, ľahostajnosti a netolerancie. Buďme opatrní, bratia a sestry, aj preto, že podobne ako prvé škvrny malomocenstva, ktoré sa objavujú na koži v počiatočnej fáze choroby, ak okamžite nezasiahneme, infekcia sa rozrastá a stáva sa ničivou. Aká je liečba na toto riziko, na túto chorobu našej duše?

Pomáha nám druhé Ježišovo gesto, ktoré uzdravuje (porov. v. 42). Jeho „dotyk“ v skutočnosti neznamená len blízkosť, ale je začiatkom uzdravenia. A blízkosť je Boží štýl: Boh je vždy blízko, je súcitný a nežný. Blízkosť, súcit a neha. To je Boží štýl. Sme tomu otvorení? Lebo práve tým, že dovolíme, aby sa nás Ježiš dotkol, uzdravujeme sa vo svojom vnútri, vo svojom srdci. Ak sa ním necháme dotknúť v modlitbe, v adorácii, ak mu dovolíme, aby v nás pôsobil prostredníctvom svojho slova a sviatostí, jeho dotyk nás skutočne mení, uzdravuje nás z hriechu, oslobodzuje nás od uzavretosti, premieňa nás nad rámec toho, čo môžeme urobiť sami, vlastnými silami. Naše zranené časti – srdca a našej duše - choroby duše treba priniesť k Ježišovi: to robí modlitba; ale nie abstraktná modlitba, zložená len z formuliek, ktoré treba opakovať, ale úprimná a živá modlitba, ktorá kladie ku Kristovým nohám naše biedy, slabosti, klamstvá, obavy. Pomyslime na to a pýtajme sa: dovolím Ježišovi, aby sa dotkol môjho „malomocenstva“, aby ma uzdravil?

Pri Ježišovom „dotyku“ sa totiž znovu rodí to najlepšie z nás samých: obnovujú sa tkanivá srdca; krv našich tvorivých podnetov opäť prúdi plná lásky; zaceľujú sa rany minulých chýb a koža vzťahov získava svoju zdravú a prirodzenú konzistenciu. Takto sa nám vracia krása, ktorú máme, krása, ktorou sme; krása, že sme milovaní Kristom. Znovu objavujeme radosť z darovania sa druhým, bez strachu a bez predsudkov, oslobodení od foriem zmeravenej nábožnosti, zbavenej tela nášho brata; schopnosť milovať, presahujúca všetky kalkulácie a výhody, v nás znovu získava silu.

Vtedy, ako hovorí krásna stránka Svätého písma (porov. Ez 37, 1 - 14), z toho, čo sa zdalo ako údolie vyschnutých kostí, povstanú živé telá a znovuzrodí sa ľud spasených, spoločenstvo bratov a sestier. Bolo by však klamné myslieť si, že tento zázrak si vyžaduje grandiózne a veľkolepé formy, aby sa uskutočnil. Deje sa predovšetkým v skrytej láske každého dňa: v tej, ktorá sa žije v rodine, v práci, vo farnosti a v škole; na ulici, v úradoch a obchodoch; v tej, ktorá nehľadá publicitu a nepotrebuje potlesk, pretože na lásku stačí láska (porov. sv. Augustín, Enarr. in Ps. 118, 8, 3). Ježiš to zdôrazňuje aj dnes, keď uzdravenému prikazuje, aby „nikomu nič nehovoril“ (v. 44): blízkosť a diskrétnosť. Bratia a sestry, Boh nás takto miluje, a ak necháme, aby sa nás dotkol, môžeme sa aj my mocou jeho Ducha stať svedkami lásky, ktorá zachraňuje!

A dnes myslíme na Maríu Antóniu de San José. „Mama Antula“ bola pocestnou Ducha. Prešla tisíce kilometrov pešo, cez púšte a nebezpečné cesty, aby priniesla Boha. Dnes je pre nás vzorom apoštolskej horlivosti a odvahy. Keď boli jezuiti vyhnaní, Duch v nej zapálil misionársky plameň založený na dôvere v Prozreteľnosť a na vytrvalosti. Vzývala príhovor svätého Jozefa a, aby ho príliš neunavovala, aj príhovor svätého Gaetana Thiena. Zaviedla preto úctu k nemu a jeho prvý obraz prišiel do Buenos Aires v 18. storočí. Vďaka mame Antule sa tento svätec, orodovník Božej prozreteľnosti, dostal do domov, štvrtí, dopravných prostriedkov, obchodov, tovární a sŕdc, aby ponúkol dôstojný život prostredníctvom práce, spravodlivosti a každodenného chleba na stole chudobných. Prosme dnes Máriu Antóniu, svätú Máriu Antóniu de Paz de San José, aby nám veľmi pomáhala. Nech nás Pán všetkých požehná.

(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Andrej Klapka a Martin Jarábek)