Homília z kajúcej pobožnosti: Boh odpúšťa všetko

Homília pápeža Františka

„Môžeme kráčať novým životom“ (Rim 6, 4): tak píše apoštol Pavol prvým kresťanom rímskej cirkvi. Ale čo je to ten nový život, o ktorom hovorí? Je to život, ktorý sa rodí z krstu, ktorý nás ponára do Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania a robí nás navždy Božími deťmi, deťmi vzkriesenia určenými pre večný život, upriamenými na veci nadpozemské. Je to život, ktorý nás privádza do našej najpravdivejšej identity, že sme milovanými deťmi Otca, takže žiadny smútok a prekážka, žiadna námaha a súženie nemôžu zvíťaziť nad touto úžasnou skutočnosťou: sme deťmi dobrého Boha.

Počuli sme, že svätý Pavol spája nový život so slovesom: kráčať. Nový život, ktorý sa začal krstom, je teda cestou. A na nej sa nedá odísť do dôchodku! Nikto na tejto ceste neodchádza do dôchodku, vždy sa ide vpred. A po mnohých krokoch na tejto ceste sme možno stratili zo zreteľa svätý život, ktorý v nás prúdi: deň čo deň sme ponorení do opakujúceho sa rytmu, zaujatí tisíckami vecí, omámení množstvom správ, hľadáme všade uspokojenie a novosť, podnety a pozitívne pocity, ale zabúdame, že v nás už prúdi nový život, a že ako žeravé uhlíky pod popolom čaká, aby sa rozhorel a všetko osvetlil. Keď sme zaneprázdnení mnohými vecami, myslíme aj na Ducha Svätého, ktorý je v nás a vedie nás? Veľakrát sa mi stane, že naňho nemyslím a to je zlé. Keď sme takto zahľadení do mnohých strastí, zabúdame na pravú cestu, na ktorej sme v novom živote.

Musíme hľadať uhlíky pod popolom, popol, ktorý sa usadil na srdci a zakrýva krásu našej duše pred zrakom, skrýva ju. Vtedy sa nám Boh, ktorý je v novom živote naším Otcom, zjavuje ako pán; namiesto toho, aby sme sa mu zverili, uzatvárame s ním zmluvu; namiesto toho, aby sme ho milovali, bojíme sa ho. A ostatní, namiesto toho, aby boli bratmi a sestrami, ako deti toho istého Otca, sa nám zdajú byť prekážkami a protivníkmi. Existuje zlý zvyk: z našich spolucestujúcich robiť protivníkov. A tak často to robíme. Chyby našich blížnych sa nám zdajú prehnané a ich zásluhy skryté; ako často sme neoblomní voči iným a zhovievaví voči sebe! Cítime nezadržateľnú silu páchať zlo, ktorému by sme sa chceli vyhnúť.

Ide o problém každého človeka, aj svätý Pavol píše spoločenstvu v Ríme: „Nerobím dobro, ktoré chcem, ale zlo, ktoré nechcem“ (7, 19). Aj on bol hriešnik a aj my často robíme zlo, ktoré nechceme. Skrátka, po zahmlievaní Božej tváre, zahmlievaní tváre našich bratov a sestier, zahmlievaní veľkosti, ktorú v sebe nosíme, zostávame na ceste, ale potrebujeme nový smerovník, potrebujeme zmenu tempa, cieľ, ktorý nám pomôže nájsť cestu krstu, teda obnoviť našu pôvodnú krásu, ktorá je tam pod popolom, obnoviť zmysel ísť vpred. Ako často sa unavíme kráčaním a stratíme zmysel ísť vpred? Zostávame ticho, alebo ani nie ticho, ale nehybne.

Bratia, sestry, aká je cesta k obnoveniu nového života? Aká je cesta na tento pôst a na pokračovanie ? Je to cesta Božieho odpustenia. Zapíšte si to do svojich myslí a sŕdc: Boh sa nikdy neunaví odpúšťať. Počuli ste to? Ste schopní si to zopakovať spolu so mnou? Všetci spoločne: [všetci] Boh sa nikdy neunaví odpúšťať. Pre istotu ešte raz: [všetci] Boh sa nikdy neunavuje odpúšťať. Ale čo je to za drámu? Že my sme tí, ktorí sa unavia prosiť o odpustenie! Ale On sa nikdy neunaví odpúšťať. Nezabúdajme na to. A Božie odpustenie robí práve to: robí nás novými, akoby čerstvo pokrstenými. Vnútorne nás očisťuje, vracia nás do stavu nášho krstného znovuzrodenia: spôsobuje, že do našich sŕdc, vyprahnutých smútkom a zaprášených hriechmi, opäť prúdi čerstvá voda milosti. Pán odstraňuje popol zo žeravých uhlíkov duše, očisťuje tie vnútorné škvrny, ktoré nám bránia dôverovať Bohu, objímať bratov a sestry, milovať samých seba. On všetko odpúšťa.

„Ó, otče, mám hriech, ktorý je určite neodpustiteľný“. Počúvajte: Boh odpúšťa všetko, pretože sa nikdy neunaví odpúšťať. Božie odpustenie nás vnútorne premieňa: dáva nám nový život a nový pohľad. Nie náhodou sme v evanjeliu počuli, že Ježiš vyhlasuje: „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha“ (Mt 5, 8). Pripravuje nám oči, aby sme videli Boha. Človek vidí Boha len vtedy, ak má očistené srdce: očistite si srdce, aby ste videli Boha.

Kto však môže vykonať toto očistenie? Naša angažovanosť je potrebná, ale nestačí; sme slabí, nedokážeme to; len Boh pozná a uzdravuje srdce. Dobre si to zapamätajte: len Boh môže poznať a uzdraviť srdce, len on ho môže oslobodiť od zla. Aby sa tak stalo, musíme mu priniesť svoje otvorené a skrúšené srdce; musíme napodobniť malomocného z evanjelia, ktorý sa k nemu modlí takto: „Ak chceš, môžeš ma očistiť!“ (Mk 1, 40). To je krásne! „Ak chceš, môžeš ma vnútorne zmeniť, môžeš ma očistiť“. Je to krásna modlitba a môžeme ju opakovať spoločne, tu, všetci. Spoločne: „Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť“. Ešte raz: [všetci] „Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť“.

A teraz to v tichu všetci povedzte Pánovi a pozrite sa na svoje hriechy. Pozrite sa na hriechy, pozrite sa na zlé veci, ktoré máte v sebe a ktoré ste urobili; v tichu povedzte Pánovi: „Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť“. A On môže. Niektorí ľudia si myslia: „Ale tento hriech je príliš zlý, Pán nebude môcť...“. Pán odpúšťa všetko, Pán sa neunavuje odpúšťať. Pamätáte sa? Opakujte si: „Pán sa neunavuje odpúšťať“. Všetci spolu: [všetci] „Pán sa neunavuje odpúšťať“.

Pán to chce, pretože chce, aby sme boli obnovení, slobodní, vnútorne ľahkí, šťastní a na ceste, nie zaparkovaní na cestách života. On vie, aké ľahké je pre nás zakopnúť, spadnúť a byť na zemi, a chce nás opäť postaviť na nohy. Videl som krásny obraz, na ktorom je Pán, ktorý sa skláňa, aby nás zdvihol. A presne to robí Pán vždy, keď pristupujeme k spovedi. Nezarmucujme ho, neodkladajme stretnutie s jeho odpustením, pretože len ak nás On zdvihne, môžeme sa opäť postaviť na nohy a vidieť porážku nášho hriechu, ktorý je navždy zmazaný.

Hriech je totiž vždy porážkou, ale On víťazí nad hriechom, On je víťazstvo. Ba čo viac, „v tom istom okamihu, keď je hriešnikovi odpustené, je uchopený Bohom a obnovený milosťou, hriech - čuduj sa svete! - sa stáva miestom, kde Boh prichádza do kontaktu s človekom. [...] Takto sa Boh dáva poznať tým, že odpúšťa“ (A. Louf, Pod vedením Ducha, Magnano 1990, 68-69). „Boha spoznávam štúdiom katechézy...“. Ale nepoznáš ho len rozumom: len keď je tvoje srdce kajúcne a ideš k nemu, ukazujúc svoje špinavé srdce, tam spoznáš Boha, ktorý odpúšťa. „Choď v pokoji, tvoje hriechy sú ti odpustené“. Boh sa dáva spoznať tým, že odpúšťa. A „hriešnik, nazerajúc do priepasti vlastného hriechu, objavuje na svojej strane nekonečnosť milosrdenstva“ (tamže) A toto je reštart nového života: začal sa v krste, reštartuje sa z odpustenia.

Nezriekajme sa Božieho odpustenia, sviatosti zmierenia: nie je to len prejav zbožnosti, ale základ kresťanskej existencie. Nejde o to, aby sme vedeli povedať dobre svoje hriechy, ale o to, aby sme sa uznali za hriešnikov a vrhli sa do náručia ukrižovaného Ježiša, aby sme boli oslobodení; nie je to moralistické gesto, ale vzkriesenie srdca. Zmŕtvychvstalý Pán nás vzkriesi, nás všetkých. Poďme teda prijať Božie odpustenie a my, ktorí ho udeľujeme, pocíťme, že sme rozdávateľmi radosti Otca, ktorý našiel svojho strateného syna; pocíťme, že naše ruky, položené na hlavy veriacich, sú rukami prebodnutými milosrdenstvom Ježiša, ktorý premieňa rany hriechu na kanály milosrdenstva.

My, ktorí pôsobíme ako spovedníci, cíťme, že „odpustenie a pokoj“, ktoré ohlasujeme, sú pohladením Ducha Svätého na srdciach veriacich. Drahí bratia, odpúšťajme! Drahí bratia kňazi, odpúšťajme, odpúšťajme vždy ako Boh, ktorý sa neunavuje odpúšťaním, a nájdeme sa. Vždy udeľujme odpustenie tým, ktorí oň prosia, a pomáhajme tým, ktorí pociťujú strach, aby s dôverou pristupovali k sviatosti uzdravenia a radosti. Vráťme Božie odpustenie do centra Cirkvi! A vy, drahí bratia kňazi, nežiadajte príliš veľa: nech povedia, a vy odpusťte všetkým. Nerobte výsluch, to nie.

A teraz sa pripravme na prijatie nového života, vyznajme Pánovi, že je v nás toľko starého, škaredého... Malomocenstvo hriechu poznačilo našu krásu, a tak hovoríme: Ježišu, ak chceš, môžeš ma očistiť! Všetci spoločne: [všetci] „Ježišu, ak chceš, môžeš ma očistiť“. Od myslenia, že ťa nepotrebujeme každý deň: [všetci] Ježišu, ak chceš, môžeš ma očistiť! Od pokojného života s mojou dvojtvárnosťou bez toho, aby som v tvojom odpustení hľadal cestu k slobode: [všetci] Ježišu, ak chceš, môžeš ma očistiť! Keď po dobrých úmysloch nenasledujú skutky, keď odkladám modlitbu a stretnutie s tebou: [všetci] Ježišu, ak chceš, môžeš ma očistiť!

Keď sa zmierujem so zlom, s nečestnosťou, s falošnosťou, keď súdim druhých, pohŕdam nimi a klebetím o nich, sťažujem sa na všetkých a na všetko: [všetci] Ježišu, ak chceš, môžeš ma očistiť! A keď sa uspokojím s tým, že nerobím nič zlé, ale ani nič dobré na slúžbu v Cirkvi a spoločnosti: [všetci] Ježišu, ak chceš, môžeš ma očistiť! Áno, Ježišu, verím, že ma môžeš očistiť, verím, že potrebujem tvoje odpustenie. Ježišu, obnov ma a ja budem opäť kráčať novým životom. [všetci] Ježišu, ak chceš, môžeš ma očistiť.

(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News, Martin Jarábek)