Katechézy o nerestiach a cnostiach (11): Cnostné konanie

Pápež predniesol aj nasledujúcu výzvu:

„Všetkých vás pozývam, aby ste odhodlane pokračovali v pôstnej ceste a boli pripravení robiť gestá kresťanskej solidarity všade tam, kde vás Prozreteľnosť povoláva konať.

A prosím, vytrvajme vo vrúcnej modlitbe za tých, ktorí trpia hroznými dôsledkami vojny. Dnes mi priniesli ruženec a evanjelium mladého vojaka, ktorý zomrel na fronte: modlil sa prostredníctvom týchto vecí. Toľko mladých, koľko veľa mladých ide na smrť! Modlime sa k Pánovi, aby nám dal milosť zvíťaziť nad týmto vojnovým šialenstvom, ktoré je vždy porážkou. Všetkým vám žehnám!“

Pápež František sa na veriacich obrátil slovami:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Vítam vás! Som ešte trochu prechladnutý, preto som požiadal Monsignora Giroliho, aby prečítal katechézu. Buďme pozorní! Verím, že nám to môže veľmi prospieť! Ďakujem.“

Cnostné konanie

11. časť katechéz o nerestiach a cnostiach

Ešte pred katechézou zaznelo čítanie z Listu Filipanom:

«Napokon, bratia, myslite na všetko, čo je pravdivé, čo je cudné, čo je spravodlivé, čo je mravne čisté, čo je milé a čo má dobrú povesť, čo je čnostné a chválitebné! […] A Boh pokoja bude s vami» (Flp 4,8-9).

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Po tom, čo sme ukončili rozbor nerestí, je čas obrátiť náš pohľad na symetrický obraz, ktorý stojí v protiklade k skúsenosti so zlom. Ľudské srdce sa môže oddávať zlým vášňam, môže načúvať škodlivým pokušeniam preoblečeným do presvedčivého rúcha, ale môže sa im aj vzoprieť. Akokoľvek to vyzerá namáhavé, človek je stvorený pre dobro, ktoré ho skutočne napĺňa, a môže sa v tomto umení aj cvičiť, vďaka čomu sa v ňom či v nej určité dispozície stávajú trvalými. Úvahy o tejto našej úžasnej možnosti tvoria klasickú kapitolu morálnej filozofie: kapitolu o cnostiach.

Rímski filozofi ju nazývali virtus, grécki aretè. Latinský termín zdôrazňuje predovšetkým to, že cnostný človek je silný, odvážny, schopný disciplíny a askézy; preto je cvičenie sa v cnostiach ovocím dlhého klíčenia, ktoré si vyžaduje námahu a aj utrpenie. Na druhej strane grécke slovo aretè označuje niečo, čo exceluje, niečo, čo vyniká, čo vzbudzuje obdiv. Cnostný človek je teda ten, kto sa nezvrhne a nezdeformuje, ale je verný svojmu povolaniu a naplno sa realizuje.

Boli by sme na omyle, keby sme si mysleli, že svätci sú výnimkami ľudstva, že sú akýmsi úzkym okruhom šampiónov, ktorí žijú nad limitmi nášho druhu. V tejto perspektíve, ktorú sme práve predstavili v súvislosti s cnosťami, sú svätí naopak tými, ktorí sa stávajú úplne sami sebou, ktorí realizujú povolanie vlastné každému človeku. Aký by to bol šťastný svet, keby spravodlivosť, úcta, vzájomná dobrosrdečnosť, veľkosť ducha a nádej boli bežnosťou, a nie vzácnou odlišnosťou! Práve preto by kapitolu o cnostnom konaní v týchto našich dramatických časoch, v ktorých sa často stretávame s tým najhorším z človeka, mali všetci znovu objaviť a praktizovať. V zdeformovanom svete si musíme pripomenúť podobu, na ktorú sme boli stvárnení, Boží obraz, ktorý je do nás navždy vtlačený.

Ako však môžeme definovať pojem cnosť? Katechizmus katolíckej Cirkvi nám ponúka presnú a stručnú definíciu: «Cnosť je trvalá a stála dispozícia konať dobro» (č. 1803). Nie je to teda nejaké improvizované a trochu náhodné dobro, ktoré sporadicky padá z neba. Dejiny nám hovoria, že aj zločinci vo chvíli jasnozrivosti konali dobré skutky; iste, tieto skutky sú zapísané v „Božej knihe“, avšak cnosť je niečo iné. Je to dobro, ktoré sa rodí pomalým dozrievaním človeka, kým sa nestane jeho vnútornou črtou. Cnosť je habitus slobody. Ak sme slobodní v každom skutku a zakaždým sme pozvaní rozhodovať sa medzi dobrom a zlom, cnosť je to, čo nám umožňuje mať návyk k správnej voľbe.

Ak je cnosť tak krásnym darom, hneď sa vynára otázka: ako je možné ju získať? Odpoveď na túto otázku nie je jednoduchá, je zložitá.

Pre kresťana je prvou pomocou Božia milosť. V nás pokrstených pôsobí Duch Svätý, ktorý koná v našej duši, aby ju viedol k cnostnému životu. Koľko kresťanov dospelo k svätosti cez slzy, keď si uvedomili, že nedokážu prekonať niektoré slabosti! Avšak zakúsili, že Boh dokončil to dobré dielo, ktoré bolo pre nich len náčrtom. Milosť vždy predchádza nášmu morálnemu úsiliu.

Okrem toho nikdy nesmieme zabúdať na veľmi bohatú lekciu pochádzajúcu z pradávnej múdrosti, ktorá nám hovorí, že cnosť rastie a dá sa rozvíjať. A aby sa tak stalo, prvým darom Ducha, o ktorý treba prosiť, je práve múdrosť. Človek nie je akýmsi územím voľným na podmanenie pôžitkami, emóciami, pudmi, vášňami, bez toho, aby bol schopný niečo urobiť proti týmto niekedy chaotickým silám, ktoré v ňom prebývajú. Jedným neoceniteľným darom, ktorý vlastníme, je otvorenosť mysle, je to múdrosť, ktorá sa vie poučiť z chýb, aby dobre nasmerovala život. Ďalej potrebujeme dobrú vôľu - schopnosť voliť si dobro, formovať sa prostredníctvom asketických cvičení, vyhýbajúc sa excesom.

Drahí bratia a sestry, začnime teda našu púť prostredníctvom cností v tomto ich vyrovnanom svete, ktorý je náročný, ale rozhodujúci pre naše šťastie.

(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News, Andrej Klapka, Zuzana Klimanová)