Pápež väzenkyniam: Dôstojnosť odsúdených nesmie byť „umiestnená na samotku"

Drahé sestry, drahí bratia! Všetci sme bratia, všetci, a nikto nemôže zaprieť toho druhého, nikto!

S láskou pozdravujem všetkých, a najmä vás, sestry, chovankyne detenčného/ väzenského domu Giudecca. Želal som si stretnúť sa s vami na začiatku svojej návštevy v Benátkach, aby som vám povedal, že máte v mojom srdci osobitné miesto.

Chcel by som, aby sme túto chvíľu prežívali ani nie tak ako „oficiálnu návštevu“, ale ako stretnutie, pri ktorom si z Božej milosti navzájom venujeme čas, modlitbu, blízkosť a bratskú lásku. Dnes všetci vyjdeme z tohto nádvoria obohatení - možno ten, kto vyjde bohatší, budem ja - a dobro, ktoré si vymeníme, bude vzácne.

Je to Pán, ktorý nás chce mať v tomto čase spolu, i keď sme prešli rôznymi cestami, niektoré z vás veľmi bolestivými, aj kvôli chybám, z ktorých si každý človek rôznym spôsobom nesie rany a jazvy. A Boh nás chce mať pospolu, pretože vie, že každý z nás tu, dnes, má niečo jedinečné, čo môže dať a čo môže prijať, a že to všetci potrebujeme. Každý z nás má svoju jedinečnosť, máme dar a toto stretnutie  je dobré na to, aby sme ho ponúkli, podelili sa oň.

Väzenie je krutou realitou a problémy, ako je preplnenosť, nedostatok kapacít a zdrojov, ako aj násilie, sú príčinou veľkého utrpenia. Môže sa však stať aj miestom znovuzrodenia, morálneho a materiálneho znovuzrodenia, v ktorom dôstojnosť žien a mužov nie je „umiestnená na samotku“, ale je podporovaná prostredníctvom vzájomného rešpektu a rozvíjania talentov a schopností, ktoré možno driemu alebo sú uväznené premenami života, ale ktoré sa môžu znovu prejaviť pre dobro všetkých a ktoré si zaslúžia pozornosť a dôveru. Nikto nech neberie človeku jeho dôstojnosť, nikto!

Potom môže pobyt vo väzení paradoxne znamenať začiatok niečoho nového, a to prostredníctvom znovuobjavenia netušenej krásy v nás a v iných, čo symbolizuje umelecké podujatie, ktoré organizujete a aktívne prispievate; môže byť akoby staveniskom na rekonštrukciu, kde sa človek môže odvážne pozrieť na svoj život a zhodnotiť ho, odstrániť to, čo nie je potrebné, čo je zaťažujúce, škodlivé alebo nebezpečné, vypracovať plán a potom začať odznova kopaním základov a vrátiť sa späť, aby vo svetle svojich skúseností spoločne a odhodlane kládol tehlu na tehlu.  Preto je nevyhnutné, aby väzenský systém ponúkal odsúdeným aj nástroje a priestory na ľudský, duchovný, kultúrny a profesionálny rast a vytváral podmienky na ich zdravú reintegráciu. Prosím, „neizolujte dôstojnosť“, ale dávajte nové možnosti!

Nezabúdajme, že všetci máme chyby, ktoré treba odpustiť a rany, ktoré treba zahojiť, mám ich aj ja, a že všetci sa môžeme stať uzdravenými, ktorí prinášajú uzdravenie, tými, ktorí prjijímaju odpustenie, aby sme prinášali odpustenie, a znovuzrodenými, aby sme prinášali znovuzrodenie.

Drahí priatelia, obnovme dnes, vy aj ja spoločne, našu dôveru v budúcnosť: nezatvárajte okno, prosím, vždy sa pozerajte na horizont, vždy sa pozerajte do budúcnosti, s nádejou. Viete, rád si predstavujem nádej ako kotvu, ktorá je ukotvená v budúcnosti a my držíme v rukách lano a ideme vpred s lanom ukotveným v budúcnosti. Navrhujem, aby sme každý deň začínali slovami: „dnes je ten správny čas“, dnes, „dnes je ten správny deň“, dnes (porov. 2 Kor 6, 2), „dnes začínam odznova“, vždy, po celý život!

Ďakujem vám za toto stretnutie a ubezpečujem vás o svojich modlitbách za každú z vás. A vy sa modlite za mňa, ale v môj prospech, nie proti mne!

A toto je dar, ktorý vám zanechávam. Pozrite, je to trochu ako materinská neha, a túto nehu má Panna Mária s nami všetkými, ona je Matkou nehy. Ďakujem vám.

(Preklad Miroslava Holubíková, o. Martin Jarábek)