Katechézy o nerestiach a cnostiach (19): Nádej

Čítanie: Rim 8,18.23-24

Myslím, [bratia], že utrpenia tohoto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť. […] Aj my sami, čo máme prvotiny Ducha, vo svojom vnútri vzdycháme a očakávame adoptívne synovstvo, vykúpenie svojho tela. Lebo v nádeji sme spasení. 

Nádej

19. katechéza o nerestiach a cnostiach

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

V poslednej katechéze sme začali uvažovať o teologálnych cnostiach. Sú tri: viera, nádej a láska. V poslednej sme uvažovali o viere. Dnes je na rade nádej. „Nádej je teologálna cnosť, ktorou túžime po nebeskom kráľovstve a po večnom živote ako po svojom šťastí, pričom vkladáme svoju dôveru do Kristových prisľúbení a nespoliehame sa na svoje sily, ale na pomoc milosti Ducha Svätého“ (č. 1817). Tieto slová nám potvrdzujú, že nádej je odpoveďou, ktorá sa ponúka nášmu srdcu, keď sa v nás vynára bezvýhradná otázka: „Čo bude so mnou? Aký je cieľ cesty? Aký bude neodvratný sled udalostí sveta?“

Všetci si uvedomujeme, že nepriaznivá odpoveď na tieto otázky vyvoláva smútok. Ak životná cesta nemá zmysel, ak je na začiatku a na konci ničota, potom sa môžeme pýtať, prečo by sme vôbec mali kráčať po zemi: tu sa rodí ľudské zúfalstvo, pocit márnosti zo všetkého. A mnohí by mohli namietať: „Snažil som sa byť cnostný, rozvážny, spravodlivý, silný a mierny. Bol som tiež mužom alebo ženou viery.... Aký zmysel malo moje úsilie, ak sa to všetko skonči tu?“ Ak chýba nádej, hrozí, že sa všetky ostatné cnosti rozpadnú a skončia v popole. Ak by neexistovala bezpečná budúcnosť, svetlý horizont, neostávalo by nič iné, len konštatovať, že cnosť je márnou námahou. „Len ak je budúcnosť istá ako priaznivá skutočnosť, stáva sa znesiteľným aj život v prítomnosti“, povedal Benedikt XVI. (BENEDIKT XVI., encyklika Spe salvi, 2).

Kresťan má nádej nie pre vlastné zásluhy. Ak verí v budúcnosť, je to preto, že Kristus zomrel a vstal z mŕtvych a dal nám svojho Ducha. „Vykúpenie nám bolo poskytnuté v tom zmysle, že nám bola darovaná nádej, ktorá je spoľahlivá. Jej sila nám umožňuje čeliť prítomnosti“ (tamže, 1). V tomto zmysle opäť hovoríme, že nádej je božská cnosť: nevychádza z nás, nie je to tvrdohlavosť, o ktorej sa chceme presvedčiť, ale je to dar, ktorý pochádza priamo od Boha.

Mnohým pochybujúcim kresťanom, ktorí neboli úplne znovuzrodení pre nádej, apoštol Pavol predkladá novú logiku kresťanskej skúsenosti a hovorí takto: „Ak Kristus nevstal, vaša viera je márna a ešte stále ste vo svojich hriechoch. Potom aj tí, čo zosnuli v Kristovi, sú stratení. Ak len v tomto živote máme nádej v Kristovi, sme najúbohejší zo všetkých ľudí“ (1 Kor 15, 17 - 19). Akoby sa tým chcelo povedať: ak veríš v Kristovo zmŕtvychvstanie, potom s istotou vieš, že žiadna porážka a žiadna smrť nie je navždy. Ale ak neveríš v Kristovo zmŕtvychvstanie, potom sa všetko stáva prázdnym, dokonca aj kázanie apoštolov.

Nádej je cnosť, proti ktorej sa často prehrešujeme: v našich zlých túžbach, v našich melanchóliách, keď si myslíme, že minulé šťastie je navždy pochované. Prehrešujeme sa proti nádeji, keď sme skľúčení nad svojimi hriechmi a zabúdame, že Boh je milosrdný a väčší ako naše srdce. A nezabúdajme na to, bratia a sestry: Boh odpúšťa všetko, Boh vždy odpúšťa. My sme tí, ktorí sa unavia prosiť o odpustenie. Zhrešíme proti nádeji vtedy, ak sme skľúčení nad svojimi hriechmi; hrešíme proti nádeji, keď jeseň v nás zruší jar; keď Božia láska prestane byť večným ohňom a my nemáme odvahu robiť rozhodnutia, ktoré nás zaväzujú na celý život.

Súčasný svet veľmi potrebuje túto kresťanskú cnosť! Svet potrebuje nádej tak veľmi ako potrebuje trpezlivosť, cnosť, ktorá kráča ruka v ruke s nádejou. Trpezliví ľudia sú tkáčmi dobra. Neochvejne túžia po pokoji, aj keď sa niektorí ponáhľajú a chceli by všetko a hneď, trpezlivosť má schopnosť čakať. Aj keď mnohí okolo nich podľahli rozčarovaniu, ten, kto je oživovaný nádejou a je trpezlivý, dokáže prežiť aj tie najtemnejšie noci. Nádej a trpezlivosť patria k sebe.

Nádej je cnosťou tých, ktorí majú mladé srdcia, a tu nezáleží na prežitých rokoch. Pretože existujú aj starí ľudia s očami plnými svetla, ktorí sú neustále priťahovaní k budúcnosti. Spomeňme si na dvoch veľkých starcov z evanjelia, na Simeona a Annu: nikdy sa neunavili čakať a posledný úsek ich pozemskej cesty bol pre nich požehnaním, pretože sa stretli s Mesiášom, ktorého spoznali v Ježišovi, ktorého rodičia priniesli do chrámu. Aká by to pre nás bola veľká milosť, keby sa nám to prihodilo! Keby po dlhej púti, keď sme odložili batohy a palice, naše srdcia naplnila radosť, akú sme nikdy predtým nezažili, a aj my by sme mohli zvolať: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka, / podľa svojho slova, / lebo moje oči uvideli tvoju spásu, / ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: / svetlo na osvietenie pohanov, / a slávu Izraela, tvojho ľudu“ (Lk 2, 29 - 32).

Bratia a sestry, napredujme a prosme o milosť mať nádej, nádej s trpezlivosťou. Vždy sa pozerajme na to konečné stretnutie, vždy sa pozerajme na to, že Pán je vždy blízko nás, že nikdy, nikdy smrť nezvíťazí. Vykročme vpred a prosme Pána, aby nám dal túto veľkú cnosť nádeje sprevádzanej trpezlivosťou. Ďakujem vám.

(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Andrej Klapka, Martin Jarábek)