Pápež cirkevným hnutiam: Slúžiť, prekonávať uzavretosť, pestovať pokoru

Zuzana Klimanová – Vatican News

„Mojím želaním je, aby po tejto synode zostala synodalita ako trvalý spôsob konania v Cirkvi na všetkých úrovniach, aby vstúpila do sŕdc všetkých, duchovných pastierov i veriacich, až kým sa nestane spoločným „cirkevným štýlom“, povedal Svätý Otec. Zároveň pripomenul, že to bol pápež sv. Pavol VI., ktorý opäť otvoril synodálnu cestu v Cirkvi.

Svätý Otec sa v príhovore zameral na tri postoje, tzv. synodálne cnosti: Myslieť podľa Boha, prekonávať akúkoľvek uzavretosť a pestovať pokoru.

Mať Božie zmýšľanie, zosyntonizovať sa s Bohom

Prvou veľkou výzvou je prejsť od čisto ľudského zmýšľania k božiemu zmýšľaniu, vysvetlil pápež. Ako zdôraznil, v Cirkvi sa pred tým, ako urobíme nejaké rozhodnutie, treba vždy pýtať: „čo odo mňa, čo od nás chce Boh v tomto momente? To, čo mám na mysli, to, čo máme na mysli my ako skupina, je skutočne „Božou myšlienkou“? Pápež pripomenul, že protagonistom synodálnej cesty je Duch Svätý.

„Boh je vždy väčší ako naše predstavy, je väčší ako prevládajúca mentalita, ako „cirkevná móda“ danej chvíle, ba väčší než charizma našej konkrétnej skupiny či hnutia. Preto nikdy neberme na ľahkú váhu „zosyntonizovanie“ sa s Bohom: skôr sa vždy snažme povzniesť nad seba samých, aby sme mysleli podľa Boha, a nie podľa ľudí.“

Pozor na uzavretosť

Ďalšou synodálnou cnosťou, o ktorej hovoril pápež, je prekonávanie uzavretosti.

„Prosím, dávajme si pozor na „uzavreté krúžky“, vyzval Svätý Otec a poukázal na niektoré pokušenia cirkevných skupín:

„Neprekročiť to, čo si myslí náš „kruh“, byť presvedčení, že to, čo robíme, je dobré pre všetkých, brániť, možno bez toho, aby sme si to uvedomovali, pozície, výsady alebo prestíž „skupiny“. Alebo sa nechať zablokovať strachom, že stratíme vlastný pocit príslušnosti a identity, keď sa otvoríme iným ľuďom a iným spôsobom myslenia, bez toho, aby sme uznali rozmanitosť ako príležitosť, a nie ako hrozbu. Toto sú „ohrady“, v ktorých nám všetkým hrozí, že sa staneme väzňami. Dávajte pozor: vlastná skupina, vlastná spiritualita sú skutočnosti, ktoré majú pomôcť kráčať s Božím ľudom, no nie sú výsadami, pretože je tu nebezpečenstvo, že skončíme uväznení v týchto ohradách.

Synodalita nás naopak žiada hľadieť za ohrady s veľkým nadhľadom, aby sme videli Božiu prítomnosť a jeho pôsobenie aj v ľuďoch, ktorých nepoznáme, v nových pastoračných modalitách, v misijných oblastiach, v ktorých sme sa nikdy predtým neangažovali; žiada od nás, aby sme sa nechali zasiahnuť, ba „zraniť“ hlasom, skúsenosťou a utrpením iných: bratov vo viere a všetkých ľudí okolo nás. Buďme otvorení, majme otvorené srdce.“

Živá synodalita je nemožná bez pokory

Napokon Petrov nástupca hovoril o pokore, ktorú treba pestovať. Duchovná konverzia totiž musí vychádzať z pokory, ktorá je vstupnou bránou všetkých cností:

„Totiž len pokorní dosahujú veľké veci v Cirkvi, pretože ten, kto je pokorný, má pevné základy, založené na Božej láske, ktorá nikdy nechýba, a preto nehľadá iné uznanie.“

„Aké je smutné, keď stretnem kresťanov, ktorí sa chvastajú“, povedal pápež a v súvislosti so synodalitou dodal:

„Iba pokorný človek v skutočnosti doceňuje druhých a prijíma ich prínos, rady, vnútorné bohatstvo, čím nevyzdvihuje svoje vlastné „ja“, ale „my“ spoločenstva.“

„Práve pokorný človek bráni spoločenstvo v Cirkvi, vyhýba sa rozkolom, prekonáva napätia, vie odložiť bokom aj vlastné iniciatívy, aby prispel k spoločným projektom, a to preto, že v službe nachádza radosť, a nie frustráciu či zlobu. Živá synodalita na každej úrovni je skutočne nemožná bez pokory.“

„Cirkevné hnutia sú pre službu, nie pre seba“, povedal pápež s poznámkou, že je smutné, keď počuť ako sa členovia cirkevných skupín pýšia svojou príslušnosťou, akoby to bola nadradená vec. „Cirkevné hnutia majú slúžiť Cirkvi, nie sú samy osebe posolstvom, cirkevným stredom. Sú tu pre službu.“