Pápež František: Čítanie kázní dona Giacoma prospieva duši

Zborník obsahuje homílie dona Giacoma Tantardiniho, kňaza lombardského pôvodu, ktorý s veľkou vášňou vykonával svoj apoštolát takmer výlučne vo Večnom meste. Počas rokov jeho homílie duchovne živili tisíce mladých aj starších, ktorí v sobotu večer zaplňovali Baziliku svätého Vavrinca za hradbami. Nikto sa pri jeho kázni nerozptyľoval, každé slovo zostávalo v srdci a osvetľovalo životy.

„Práve v tomto ranokresťanskom kostole, kde sa uctievajú relikvie svätého diakona Vavrinca, som sa aj ja stretol s donom Giacomom“, píše pápež František vo svojom predslove. Ako som spomínal v mesačníku 30Giorni pri príležitosti jeho úmrtia v roku 2012, posledný obraz, ktorý si uchovávam, je „počas birmovky v Kostole svätého Vavrinca za hradbami, so zopätými rukami, s otvorenými a udivenými očami, usmiaty a vážny zároveň“ („Môj priateľ don Giacomo“, 30Giorni, č. 5, 2012). Bol už vážne chorý, modlili sme sa za jeho zdravie... a on ďakoval gestom, ktoré bolo nádejou na uzdravenie a zároveň dôverou.

Rozhodnutie uverejniť homílie dona Giacoma (z rokov 2007 až 2012) nie je len poctou pamiatke tohto kňaza, ktorý bol duchovným synom otca Luigiho Giussaniho. Čítanie a rozjímanie nad jeho kázňami prospieva našej duši aj dnes, pretože nám prináša pôvodnú podstatu kresťanského života. V cirkvi je vždy potrebné vrátiť sa k podstate.

Príliš dlho sme kresťanstvo redukovali na kódex pravidiel alebo dobrovoľné úsilie, ale každý moralizmus v nás nakoniec zanecháva pocit zlyhania a smútku. V meditáciách dona Giacoma je veľkým protagonistom Milosť, pretože si bol vedomý, že po skúsenostiach s ňou vždy predchádza a predvída každý náš úmysel, roznecuje túžbu po dobre pre nás a pre blížneho, no najmä pre toho, kto to najviac potrebuje. Don Giacomo slovo „milosť“ vždy spája s ďalším slovom, ktoré ho konkretizuje: „príťažlivosť“, pretože Pán nás vždy priťahuje pôvabom svojho človečenstva.

Jednou zo svätých právd, ktoré sa v homíliách dona Giacoma opakuje najčastejšie, je obrátenie Zacheja: „zradcu ľudu“, ktorého nečakaná zmena nastala, keď zo zvedavosti vyliezol na strom a stretol Ježišov pohľad: „Zachej pribehne dolu plný radosti. ... jeho pohľad je čistým odrazom toho, že sa naňho Ježiš pozerá; je to pohľad, ktorý nie je bezmocný, je to pohľad, ktorý je plný radosti, je to pohľad, ktorý človek nemá, ak sa naňho iba pozerá“ (Homília, 3. 11. 2007).

Preto sa modlitba stáva najdôležitejším rozmerom života. „Kto sa modlí, je spasený“ je motto svätého Alfonza Mária de' Liguori, ktoré si don Giacomo, nie náhodou, veľmi obľúbil. Modlitba nie je zbožným únikom zo „zlého“ sveta. Je to otázka z hĺbky vlastného vnútra na to, čo dáva životu zmysel a možnosť radosti. Je to prosba, aby prišiel a naplnil náš život: „Človek dúfa, keď hovorí: Príď“. Dieťa nedúfa abstraktne v svoju matku, dieťa dúfa, že mu bude matka nablízku; kresťanská nádej je rovnaká. Kresťanská nádej sa vyjadruje v otázke, vyjadruje sa tým, že hovorí: „Príď, príď“ (Homília, 1. decembra 2007).

Na týchto stránkach je cítiť šírku jeho čítania, od teologického myslenia milovaného svätého Augustína, cez poetickú prózu Charlesa Péguyho, až po „malú cestu“ svätej Terézie od Dieťaťa Ježiša: „Keď som dobročinný, je to len Ježiš, kto vo mne koná“ je jeho obľúbený citát, dodáva Svätý Otec.

Existuje mnoho homílií, ktoré sa dotýkajú srdca. Najdojemnejšia je určite tá posledná, zo soboty 31. marca 2012, len niekoľko dní pred jeho smrťou, ktorá sa končí jednoduchou vetou, vyslovenou s ťažkosťami - ako čítame v zborníku – so slabým hlasom: „Je krásne nechať sa objať Božím synom“ V týchto niekoľkých slovách, ktoré povedal svojim priateľom a nám všetkým, bol celý jeho život a kázanie, končí svoj predslov pápež František v zborníku, ktorý vydal Giacomo Tantardini vo vydavateľstve Libreria Editrice Vaticana (LEV).

Preložil Patrik Hajdu