Homília v Belgicku: Egoizmus vzbudzuje pohoršenie, vzďaľuje od Boha aj od bratov a sestier

HOMÍLIA SVÄTÉHO OTCA

Svätá omša a blahorečenie ctihodnej Božej služobnice Anny Ježišovej, Brusel, Štadión kráľa Baudouina, 29. septembra 2024

„Kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, ktorí veria vo mňa, pre toho je oveľa lepšie, aby mu zavesili mlynský kameň na krk a hodili ho do mora“ (Mk 9, 42). Týmito slovami, adresovanými učeníkom, Ježiš varuje pred nebezpečenstvom pohoršovania, teda prekážať na ceste zraňovať život „maličkých“. Je to dôrazné varovanie, prísne varovanie, nad ktorým sa musíme zastaviť a zamyslieť. A rád by som tak spolu s vami urobil aj vo svetle iných posvätných textov prostredníctvom troch kľúčových slov: otvorenosť, spoločenstvo a svedectvo.

Na začiatku otvorenosť. Hovorí nám o nej prvé čítanie a evanjelium, ktoré nám ukazujú slobodné pôsobenie Ducha Svätého, ktorý v rozprávaní o exode napĺňa svojím darom proroctva nielen starších, ktorí išli s Mojžišom do stanu stretnutia, ale aj dvoch mužov, ktorí zostali v tábore.

A to nás núti zamyslieť sa, pretože ak na začiatku bolo pohoršujúce, že chýbali v skupine vyvolených, po dare Ducha je pohoršujúce zakázať im vykonávať poslanie, ktoré dostali. Dobre to chápe Mojžiš, pokorný a múdry muž, ktorý s otvorenou mysľou a srdcom hovorí: „Nech sú všetci prorokmi v Pánovom ľude a nech na nich Pán vloží svojho ducha!“ (Nm 11, 29). Krásne znamenie!

A sú to múdre slová, ktoré predznamenávajú to, čo hovorí Ježiš v evanjeliu (porov. Mk 9, 38 - 43. 45. 47 - 48). Tu sa scéna odohráva v Kafarnaume a učeníci by chceli zabrániť istému mužovi, aby v mene Majstra vyháňal démonov, pretože - ako hovoria - „nešiel za nami“ (Mk 9, 38), chcel povedať, že „nepatrí do našej skupiny“. Myslia si: „Kto nás nenasleduje, kto nie je ‚z nás‘, nemôže robiť zázraky, nemá na to právo“. Ježiš ich však - ako vždy - prekvapí a pokarhá, vyzve ich, aby prekročili svoje plány, aby sa „nepohoršovali“ nad Božou slobodou. Hovorí im: „Nebráňte im [...] kto nie je proti nám, je s nami“ (Mk 9, 39 - 40).

Dobre si všimnime tieto dve scény, Mojžišovu a Ježišovu, pretože sa týkajú aj nás a nášho kresťanského života. Skutočne, všetci sme krstom dostali poslanie v Cirkvi. Je to však dar, nie honosný titul. Spoločenstvo veriacich nie je krúžkom privilegovaných, je to rodina zachránených a my nie sme poslaní prinášať evanjelium svetu vlastnými zásluhami, ale Božou milosťou, jeho milosrdenstvom a dôverou, že napriek všetkým našim obmedzeniam a hriechom do nás naďalej vkladá otcovskú lásku a vidí v nás to, čo my sami nevidíme. Preto nás volá, posiela a trpezlivo nás sprevádza deň čo deň.

A tak, ak chceme s otvorenou a starostlivou láskou spolupracovať na slobodnom pôsobení Ducha bez toho, aby sme svojou opovážlivosťou a svojou strnulosťou niekomu pohoršovali, prekážali, musíme svoje poslanie vykonávať s pokorou, vďačnosťou a radosťou. Nesmieme sa hnevať, ale radovať sa, že aj iní môžu robiť to, čo my, aby Božie kráľovstvo rástlo a aby sme sa raz všetci zjednotili v Otcovom náručí.

A to nás privádza k druhému slovu: spoločenstvo. Svätý Jakub nám o ňom hovorí v druhom čítaní (porov. Jn 5, 1 - 6) dvoma silnými obrazmi: bohatstvo, ktoré sa kazí (porov. v. 3), a protesty žencov, ktoré sa dostávajú k ušiam Pána (porov. v. 4). Pripomína nám tak, že jedinou cestou života je cesta daru, lásky, ktorá spája v zdieľaní. Cesta sebectva vytvára len uzavretosť, múry a prekážky - vlastne „pohoršenia“ -, ktoré nás pripútavajú k veciam a vzďaľujú od Boha a našich bratov a sestier.

Egoizmus, ako všetko, čo bráni láske, je „pohoršujúci“, pretože drví maličkých, ponižuje dôstojnosť ľudí a dusí krik chudobných (porov. Ž 9, 13). A to platilo v dobe svätého Pavla rovnako ako pre nás dnes. Pomyslime napríklad na to, čo sa stane, keď sa do základu života jednotlivcov a spoločenstiev položia princípy výlučne vlastného záujmu a trhovej logiky (porov. apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 54 - 58). Vzniká tak svet, v ktorom už nie je miesto pre tých, ktorí sa ocitli v ťažkostiach, ani milosrdenstvo pre tých, ktorí sa mýlia, ani súcit s tými, ktorí trpia a nevedia si poradiť.

Nie je to možné. Myslime na to, čo sa stane, keď sú malé deti pohoršené, zranené, zneužité tými, ktorí by sa o ne mali starať, pomyslime na rany bolesti a bezmocnosti predovšetkým u obetí, ale aj v ich rodinách a v spoločenstve. V mysli a srdci sa vraciam k príbehom niektorých z týchto maličkých, s ktorými som sa stretol predvčerom. Počul som ich, cítil som ich utrpenie zneužítých a opakujem to aj tu: v Cirkvi je miesto pre všetkých, pre každého, ale každý bude súdený a nie je tu miesto pre zneužívanie, nie je tu miesto pre zakrývanie zneužívania. Prosím všetkých: neskrývajte zneužívanie! Prosím biskupov: nezakrývajte zneužívanie! Odsúďte zneužívateľov a pomôžte im vyliečiť sa z tejto choroby zneužívania. Zlo nemožno skrývať: zlo treba vyniesť na svetlo, nech sa o ňom vie, ako to urobili niektorí zneužívatelia, a to s odvahou. Nech sa o tom vie. A nech je zneužívateľ odsúdený. Nech je zneužívateľ súdený, či už je to laik, laička, kňaz alebo biskup: nech je súdený.

Božie slovo je jasné: hovorí, že „protesty žencov“ a „krik chudobných“ nemožno ignorovať, nemožno ich zahladiť, akoby boli disharmonickou notou v dokonalom koncerte sveta blahobytu, ani ich nemožno utlmiť nejakou formou predstieraného asistencionalizmu. Naopak, sú živým hlasom Ducha, ktorý nám pripomína, kto sme - všetci sme chudobní hriešnici, všetci! Ja prvý, a zneužité osoby sú nárekom, ktorý stúpa k nebu, ktorý sa dotýka duše, ktorá nás zahanbuje - a vyzýva nás k obráteniu. Nebráňme ich prorockému hlasu tým, že ho umlčíme svojou ľahostajnosťou. Počúvajme, čo hovorí Ježiš v evanjeliu: Nech sa od nás vzdiali pohŕdavé oko, ktoré vidí chudobných a odvracia sa! Nech je od nás vzdialená škandalózna ruka, ktorá zovrie päsť, aby ukryla svoje poklady, a chamtivo sa stiahne do svojich vreciek! Moja stará mama hovorievala: „Diabol vchádza cez vrecká. Je to ruka, čo zraňuje, aby sa dopustila sexuálneho zneužitia, zneužitia moci, zneužitia svedomia na tých, ktorí sú slabší: a koľko prípadov zneužitia máme v našej histórii, v našej spoločnosti. Nech je vzdialená od nás pohoršujúca noha, ktorá rýchlo beží, aby sa nepriblížila k trpiacim, ale aby ich „obišla“ a udržala si odstup! Nech je to od nás ďaleko! Nič dobré a pevné sa takto nestavia! A otázka, ktorú rád kladiem ľuďom: „Dávaš almužnu?“ - „Áno, otče, áno!“ - „A povedz mi, keď dávaš almužnu, dotýkaš sa ruky človeka v núdzi alebo hádžeš mu ju len tak a pozeráš sa na druhú stranu? Pozeráš sa do očí ľuďom, ktorí trpia?“ Zamyslime sa nad tým.

Ak chceme zasiať pre budúcnosť, a to aj na sociálnej a ekonomickej úrovni, dobre urobíme, ak sa vrátime k tomu, aby sme za základ našich rozhodnutí považovali evanjelium milosrdenstva. Ježiš je milosrdenstvo, my všetci sme omilostení. Inak, nech sú monumenty nášho bohatstva akokoľvek zdanlivo impozantné, budú to vždy obri s hlinenými nohami (porov. Dn 2, 31 - 45). Neklamme sa: bez lásky nič nevydrží, všetko sa rozplynie, rozpadne a zanechá nás väzňami pominuteľného, prázdneho a bezvýznamného života, nepodstatného sveta, ktorý za fasádami stratil všetku dôveryhodnosť, prečo? Pretože pohoršil maličkých.

A tak sa dostávame k tretiemu slovu: svedectvo. V tomto ohľade si môžeme vziať príklad zo života a diela Anny Ježišovej v deň jej blahorečenia. Táto žena bola vo svojej dobe jednou z protagonistiek veľkého reformného hnutia v Cirkvi, kráčajúc v stopách „velikánky ducha“ - Terézie z Avily -, ktorej ideály šírila po celom Španielsku, Francúzsku a dokonca aj tu, v Bruseli a vo vtedajšom Španielskom nizozemí.

V čase, ktorý bol poznačený bolestnými škandálmi v kresťanskej komunite i mimo nej, dokázala ona a jej spoločníčky svojím jednoduchým a chudobným životom modlitby, práce a dobročinnosti priviesť späť k viere toľko ľudí, že niekto označil ich nadáciu v tomto meste za „duchovný magnet“.

Z vlastného rozhodnutia nezanechala žiadne spisy. Namiesto toho sa venovala praktickému uplatňovaniu toho, čo sa naučila (porov. 1 Kor 15, 3), a svojím spôsobom života pomohla pozdvihnúť Cirkev v čase veľkých ťažkostí.

Vďačne teda prijmime vzor „ženskej svätosti“, ktorý nám zanechala (porov. apoštolská exhortácia Gaudete et exsultate, 12), jemný a silný, tvorený otvorenosťou, spoločenstvom a svedectvom. Odporúčajme sa k nej v modlitbe, napodobňujme jej cnosti a obnovme s ňou naše odhodlanie kráčať spoločne v Pánových šľapajach.

Preklad Martin Jarábek