Pápež duchovným: Buďte svedkami odvahy, krásy a nádeje!

2. PRÍHOVOR SVÄTÉHO OTCA – Papua Nová Guinea

Stretnutie s biskupmi, kňazmi, diakonmi, zasvätenými mužmi a ženami, seminaristami a katechétmi z Papuy Novej Guiney a Šalamúnových ostrovov, Port Moresby, 7. septembra

Drahí bratia a sestry, dobrý večer!

S láskou vás všetkých pozdravujem: biskupov, kňazov, rehoľníkov a rehoľnice, seminaristov a katechétov. Ďakujem predsedovi biskupskej konferencie za jeho slová, ako tiež ďakujem Jamesovi, Grace, sestre Lorene a otcovi Emmanuelovi za ich svedectvá. 

Som veľmi rád, že sa s vami môžem stretnúť v tomto krásnom saleziánskom kostole: saleziáni vedia robiť krásne veci. Blahoželám. Toto je svätyňa zasvätená Panne Márii Pomocnici kresťanov. Viete, že som bol pokrstený vo Farnosti Panny Márie Pomocnice kresťanov v Buenos Aires. Toto označenie (Panny Márie) bolo veľmi vzácne pre svätého Jána Bosca, Mária Helpim, ako ju tu s láskou vzývate. Keď v roku 1844 Panna Mária inšpirovala dona Bosca, aby v Turíne postavil kostol na jej počesť, dala mu tento prísľub: „Tu je môj domov, odtiaľto sa bude šíriť moja sláva“. Panna Mária mu prisľúbila, že ak bude mať odvahu začať stavať túto svätyňu, budú nasledovať veľké milosti. A tak sa aj stalo: kostol bol postavený - je nádherný - a stal sa centrom vyžarovania evanjelia, vzdelávania mladých ľudí a charity, stal sa miestom, ktoré je oporou pre mnohých ľudí.

Táto nádherná svätyňa, v ktorej sa nachádzame a ktorá je inšpirovaná týmto príbehom, môže byť pre nás aj symbolom, najmä v súvislosti s tromi aspektmi našej kresťanskej a misijnej cesty, ako to zdôraznili svedectvá, ktoré sme si vypočuli: odvaha začať, krása toho, že sme tu a nádej rastu.

Po prvé: odvaha začať. Stavitelia tohto kostola začali svoje dielo veľkým činom viery, ktorý priniesol ovocie a ktorý bol možný len vďaka mnohým iným odvážnym začiatkom tých, ktorí ich predchádzali. Misionári prišli do tejto krajiny v polovici 19. storočia a prvé kroky ich práce neboli ľahké, ba niektoré pokusy zlyhali. Oni sa však nevzdávali: s veľkou vierou a apoštolskou horlivosťou pokračovali v hlásaní evanjelia a službe bratom a sestrám, pričom mnohokrát s mnohými obeťami začínali znova tam, kde predtým nemali úspech.

Pripomínajú nám to tieto vitráže, ktoré teraz nevidíme, lebo je noc, cez vitráže sa na nás usmieva svetlo slnka v tvárach svätých a blahoslavených: žien a mužov rôzneho pôvodu, spojených s dejinami vášho spoločenstva: Peter Chanel, prvomučeník Oceánie, Ján Mazzucconi a Peter To Rot, mučeníci z Novej Guiney, a potom Terézia z Kalkaty, Ján Pavol II, Mária McKillop, Mária Goretti, Laura Vicuña, Zeffirino Namuncurà, František Saleský, Ján Bosco, Mária Domenica Mazzarello. Všetci bratia a sestry, ktorí rôznymi spôsobmi a v rôznych časoch, viac krát začínali diela a vydávali sa na cesty, prispeli k tomu, aby sa evanjelium dostalo k vám, s pestrým bohatstvom chariziem, boli oživovaní tým istým Duchom a tou istou Kristovou láskou (porov. 1 Kor 12, 4-7; 2 Kor 5, 14). Práve vďaka nim, vďaka ich „odchodom“ a „novým začiatkom“ – misionári sú ženy a muži „odchodov“ a ak sa vrátia, „nových začiatkov“: toto je život misionára, vďaka nim sme tu a teraz napriek výzvam, ktorých nie je málo, pokračujeme vpred, bez strachu, s vedomím, že nie sme sami a že je to Pán, ktorý koná v nás a s nami (porov. Gal 2, 20), a robí nás, tak ako ich urobil nástrojmi svojej milosti (porov. 1 Pt 4, 10). Toto je naše povolanie, byť nástrojmi.

A v tejto súvislosti, vo svetle toho, čo sme počuli, by som vám chcel odporučiť dôležitú cestu, kam by ste mali nasmerovať svoje „rozbehy“ a to na cestu periférií tejto krajiny. Mám na mysli ľudí patriacich k najchudobnejším vrstvám mestského obyvateľstva, ako aj tých, ktorí žijú v najodľahlejších a najopustenejších oblastiach, kde niekedy chýbajú základné potreby. A opäť myslím na tých, ktorí sú odsunutí na okraj spoločnosti a zranení morálne aj fyzicky predsudkami a poverami, niekedy až do takej miery, že riskujú svoje životy, ako nám to pripomenuli James a sestra Lorena. Cirkev túži byť obzvlášť blízko týmto bratom a sestrám, pretože v nich je Ježiš prítomný osobitným spôsobom (porov. Mt 25, 31-40) a tam, kde je on, naša hlava, tam sme aj my, jeho údy, patriace do toho istého tela, ktoré je „pevne zviazané a pospájané všetkými oživujúcimi spojivami“ (Ef 4, 16). A nezabudnite na blízkosť. Blízkosť. Viete, že tri najkrajšie postoje sú blízkosť, súcit a neha. Ak zasvätená žena alebo zasvätený muž, kňaz, biskup, služobníci, diakoni nie sú blízki, nie sú súcitní a nežní, nemajú Ježišovho Ducha. Nezabúdajte na toto: blízkosť, súcit, nežnosť.

A to nás privádza k druhému aspektu: ku kráse toho, že sme tu. Môžeme ju vidieť symbolizovanú v mušliach kina, ktorými je vyzdobené presbytérium tohto kostola a ktoré sú znakom prosperity. Pripomínajú nám, že sme tým najkrajším pokladom v Otcových očiach my, schúlení okolo Ježiša, pod Máriiným plášťom, duchovne spojení so všetkými bratmi a sestrami, ktorých nám Pán zveril a ktorí tu nemôžu byť. Sme zapálení túžbou, aby celý svet poznal evanjelium a spolu s nami prežíval jeho silu a svetlo.

Jakub sa pýtal, ako preniesť nadšenie z misie aj na mladých ľudí. Nemyslím si, že na to existujú „techniky“. Jedným z osvedčených spôsobov je však pestovať a prežívať s nimi našu radosť z toho, že sme Cirkvou (porov. Benedikt XVI. Homília pri svätej omši na inaugurácii piatej generálnej konferencie biskupov Latinskej Ameriky a Karibiku, Aparecida, 13. mája 2007) – toto povedal Benedikt XVI. – Cirkev je prívetivým domovom, ktorý tvoria živé kamene, vyvolené a vzácne, ktoré Pán položil jeden vedľa druhého a stmelil ich svojou láskou (porov. 1 Pt 2, 4-5). A tak, ako nám pripomenula Grace, pričom vyzdvihla skúsenosť zo synody, tým, že si budeme vážiť a rešpektovať jeden druhého a dáme sa do vzájomnej služby, môžeme im a každému, kto sa s nami stretne, ukázať, aké krásne je spoločne nasledovať Ježiša a ohlasovať jeho evanjelium.

Krásu toho, že sme tu nezažívame ani tak pri veľkých udalostiach a okamihoch úspechu, ale skôr vo vernosti a láske, s ktorou sa každý deň snažíme spoločne rásť.

A tak sa dostávame k tretiemu a poslednému aspektu: nádeji na rast. V tejto Cirkvi je zaujímavá „katechéza v obrazoch“ o prechode cez Červené more s postavami Abraháma, Izáka a Mojžiša: patriarchov, ktorí sa stali plodnými vďaka viere a ktorí za vieru dostali ako dar početné potomstvo (porov. Gn 15, 5; 26, 3-5; Ex 32, 7-14). A to je dôležité znamenie, pretože aj nás dnes povzbudzuje, aby sme mali dôveru v plodnosť nášho apoštolátu a pokračovali v rozsievaní malých semien dobra do brázd sveta. Zdajú sa byť maličké, ako horčičné zrnko, ale ak im dôverujeme a neprestávame ich rozsievať, z Božej milosti vyklíčia, prinesú hojnú úrodu (porov. Mt 13, 3-9) a vytvoria stromy schopné privítať nebeské vtáky (porov. Mk 4, 30-32). Hovorí to svätý Pavol, keď pripomína, že rast toho, čo zasievame, nie je naším vlastným dielom, ale Pánovým dielom (porov. 1 Kor 3, 7), a učí to aj Matka Cirkev, keď zdôrazňuje, že aj vďaka nášmu úsiliu je to Boh, „kto dáva prísť svojmu kráľovstvu na zem“ (II. vatikánsky ekumenický koncil, Ad gentes, 42). Preto pokračujeme v evanjelizácii, trpezlivo, bez toho, aby sme sa nechali odradiť ťažkosťami a nedorozumeniami, aj keď sa objavujú tam, kde by sme sa s nimi najmenej chceli stretnúť: napríklad v rodine, ako sme počuli.

Drahí bratia a sestry, spoločne ďakujme Pánovi za to, že sa evanjelium zakoreňuje a šíri na Papue Novej Guiney a Šalamúnových ostrovoch. Pokračujte v tejto misii ako svedkovia odvahy, krásy a nádeje! A nezabúdajte na Boží štýl: blízkosť, súcit a nežnosť. Stále rozvíjajte tento Pánov štýl. Ďakujem vám za to, čo robíte, zo srdca vám všetkým žehnám a prosím vás, aby ste sa za mňa nezabudli modliť, pretože to potrebujem. Vďaka. Ale: modlite sa za mňa, nie proti mne.

Preklad Martin Jarábek