Pápež na začiatku Jubilea: Brána nádeje je otvorená svetu dokorán

Homília Svätého Otca na Slávnosť Narodenia Pána

Pánov anjel, zahalený svetlom, ožaruje noc a oznamuje pastierom radostnú správu: „Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom. Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán“ (Lk 2, 10-11). Za úžasu chudobných a za spevu anjelov sa na zemi otvára nebo: Boh sa stal jedným z nás, aby sme my stali podobnými jemu, zostúpil medzi nás, aby nás pozdvihol a priviedol späť do Otcovho náručia.

To je naša nádej, sestry a bratia. Boh je Emanuel, Boh s nami. Nekonečne veľký sa stal malým, božské svetlo zažiarilo v temnote sveta, nebeská sláva sa zjavila na zemi. A ako? V malom Dieťati. A ak Boh prichádza, hoci sa naše srdce podobá chudobným jasliam, tak môžeme povedať: nádej nie je mŕtva, nádej je živá a navždy zahaľuje náš život! Nádej nesklame.

Sestry a bratia, otvorením svätej brány sme zahájili nové Jubileum: každý z nás môže vstúpiť do tajomstva tejto zvesti milosti. Toto je noc, v ktorej sa svetu doširoka otvorila brána nádeje, toto je noc, v ktorej Boh každému hovorí: nádej je tu aj pre teba! Pre každého z nás existuje nádej. Ale nezabúdajte, sestry a bratia, že Boh odpúšťa všetko, Boh vždy odpúšťa. Nezabúdajte na to, čo je spôsob chápania nádeje v Pána.

Na to, aby sme tento dar prijali, sme povolaní vydať sa na cestu s úžasom betlehemských pastierov. Evanjelium hovorí, že keď prijali anjelovu zvesť, „bez váhania sa ponáhľali“ (Lk 2, 16). To je návod, aby sme znovu objavili stratenú nádej, obnovili ju v sebe, zasiali ju do spúšte našej doby a nášho sveta: bez váhania. A v tomto čase je tak veľa pustošenia! Pomyslime na vojny, na deti zastrelené guľometmi, na bomby na školách a nemocniciach. Neotáľajme, nespomaľujme, ale nechajme sa pritiahnuť radostnou zvesťou.

Bez váhania sa poďme pozrieť na Pána, ktorý sa nám narodil, s ľahkým a bdelým srdcom, pripraveným stretnúť sa, aby sme dokázali pretaviť nádej do situácií nášho života. A to je naša úloha: pretaviť nádej do rôznych životných situácií. Pretože kresťanská nádej nespočíva v pasívnom čakaní na šťastný koniec, nie je to happy end ako vo filme, ale dostali sme Pánov prísľub, ktorý treba prijať tu a teraz, na tejto zemi, ktorá trpí a stoná. Od nás si vyžaduje, aby sme neotáľali, aby sme sa neupadli do zvyklosti, nezotrvávali v priemernosti a lenivosti. Žiada od nás - ako by povedal svätý Augustín -, aby sme sa rozhorčovali nad tým, čo nefunguje a aby sme mali odvahu to zmeniť. Žiada od nás, aby sme sa stali snívajúcimi pútnikmi pri hľadaní pravdy, ktorí sa nikdy neunavia, aby sme boli ženami a mužmi, ktorí sa nechajú znepokojovať Božím snom, ktorý je snom o novom svete, kde vládne pokoj a spravodlivosť.

Poučme sa z príkladu pastierov. Nádej, ktorá sa rodí v túto noc, netoleruje nečinnosť usadených ľudí a lenivosť tých, ktorí sa usadili vo svojom pohodlí, - a mnohí z nás sú v nebezpečenstve, že sa usadíme vo svojom pohodlí. Nádej však nepripúšťa falošnú opatrnosť tých, ktorí sa nepúšťajú do ničoho zo strachu, že sa ohrozia, ani vypočítavosť tých, ktorí myslia len na seba. Nádej je nezlučiteľná s pokojným životom tých, ktorí sa neozvú pri pohľade na zlo a nespravodlivosť, ktoré sú páchané na úkor tých najchudobnejších. Naopak, kresťanská nádej, zatiaľ čo nás pozýva k trpezlivému čakaniu na Božie kráľovstvo, ktoré klíči a rastie, vyžaduje od nás odvahu, aby sme realizovali tento prísľub už dnes, a to prostredníctvom našej zodpovednosti a nielen to, aj prostredníctvom nášho súcitu. A tu nám pomôže, ak si položíme otázku o našom súcite: Mám súcit? Súcitím s inými? Zamyslime sa nad tým.

Istý dobrý kňaz a spisovateľ pri pohľade na to, ako často sa necháme ovplyvniť týmto svetom a ako ľahko sa prispôsobujeme jeho mentalite, sa na Vianoce modlil takto: „Pane, prosím ťa o trochu utrpenia, o kúsok nepokoja, či ľútosť. Na Vianoce by som chcel pocítiť aj trochu nespokojnosti. Chcem byť spokojný, ale aj nespokojný. Spokojný pre to, čo robíš Ty, nespokojný, že nie vždy som vedel vhodne reagovať. Odstráň, prosím, náš falošný pokoj a do našich stále preplnených „jasličiek“ vlož za hrsť tŕňov. Vlož do našich duší chuť po niečom inom“ (A. Pronzato, Vianočná novéna). Túžbu po niečom inom. Nestojme na mieste. Nezabúdajme, že stojatá voda sa ako prvá skazí.

Kresťanská nádej je práve tým „niečím iným“, čo nás pobáda, aby sme sa pohli „bez váhania“. Od nás, Pánových učeníkov, sa žiada práve to, aby sme v ňom našli svoju najväčšiu nádej a potom, aby sme ju bez meškania prinášali ako pútnici svetla do temnôt tohto sveta.

Sestry a bratia, o tomto je Jubilejný rok, je to čas nádeje! Pozýva nás, aby sme znovu objavili radosť zo stretnutia s Pánom, vyzýva nás k duchovnej obnove a zaväzuje nás k premene sveta, aby sa tento čas stal skutočne jubilejným: nech sa ním stane pre našu matku Zem, znetvorenú logikou zisku, nech sa ním stane pre najchudobnejšie krajiny, zaťažené nespravodlivými dlhmi, nech sa ním stane pre všetkých, ktorí sú väzňami starých i nových otroctiev.

Pre nás všetkých nech je darom a záväzkom prinášať nádej tam, kde sa stratila: tam, kde je život zranený, do sklamaných očakávaní, do zmarených snov, do zlyhaní, ktoré trieštia srdce, do únavy tých, ktorí to už nezvládajú, do trpkej samoty tých, ktorí sa cítia byť porazení, do utrpenia, ktoré preniká hlboko do duše, do dlhých a prázdnych dní väzňov, do stiesnených a chladných izieb chudobných, na miesta znesvätené vojnou a násilím. Prineste tam nádej, zasejte tam nádej.

Jubilejný rok sa začína, aby bola všetkým daná nádej, nádej evanjelia, nádej lásky, nádej odpustenia.

Vráťme sa k jasličkám, pozrime sa na jasličky, uzrieme Božiu nehu, ktorá sa prejavuje v tvári Jezuliatka, položme si otázku: „Je v našom srdci toto očakávanie? Je v našom srdci táto nádej? [...] Keď kontemplujeme láskavú dobrotu Boha, ktorý premáha našu nedôveru a naše obavy, kontemplujeme aj veľkosť nádeje, ktorá nás čaká. [...] Nech táto vízia nádeje ožaruje našu každodennú cestu“ (C. M. Martini, Vianočná homília, 1980).

Sestra, brat, v túto noc sa práve pre teba otvára „svätá brána“ Božieho srdca. Ježiš, Boh s nami, sa rodí pre teba, pre mňa, pre nás, pre každého muža a ženu. A vieš to, že s ním prekvitá radosť? S ním sa mení život, s ním nádej nesklame.

(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Andrej Klapka, Martin Jarábek)