Madagaskar – bohatstvá a biedy krajiny, ktorá privíta pápeža Františka

Zuzana Klimanová – Vatikán

„Katolícka cirkev sa v krajine teší veľkej úcte, rešpektu a morálnej autorite, a to aj zo strany nekatolíkov“, vysvetľuje apoštolský nuncius na Madagaskare Mons. Gualtieri. Dôvodom je jej sociálna angažovanosť v prospech ľudu jednej z najchudobnejších krajín sveta, kde je každé druhé dieťa podvyživené.

Madagaskar volajú aj „Červený ostrov“, pretože je bohatý na bauxit. Ide o jedinečný kus sveta s množstvom endemických druhov fauny a flóry. Madagaskarská republika okrem rovnomerného ostrova pozostáva i z niekoľkých menších ostrovčekov. Jej susedmi v Indickom oceáne sú ostrovné štáty Komory, Seychely, francúzsky ostrov Réunion ako aj krajiny, ktoré sú ďalšími dvoma etapami apoštolskej cesty: ostrov Maurícius a z pevninskej Afriky je najbližšie Mozambik.

V Malgašoch sa mieša krv Indonézie a Afriky

Hlavným mestom tejto takmer 24-miliónovej krajiny 

je Antananarivo s viac než troma miliónmi obyvateľov. Oficiálnymi jazykmi sú malgaština, ktorá je veľmi podobná indonézskemu jazyku, a francúzština. Prví obyvatelia boli pravdepodobne indonézskeho a malajského pôvodu, k nim sa neskôr pridali i príslušníci afrického kmeňa Bantu. 

Dominantná skupina obyvateľstva označovaná ako Malgaši pozostáva z 18 hlavných etník, nazývaných „18 kmeňov“. Horské etnické skupiny sa vyznačujú mongoloidnými rysmi a svetlejšou farbou pleti, zatiaľ čo pobrežné skupiny sú viac premiešané s prisťahovalcami z Afriky, a nesú teda typické africké rysy.

Malgaši sú teda miešancami prisťahovalcov z Ázie (najmä z Bornea a ďalších ostrovov Indonézie) a z Afriky. Svedčí o tom aj osobitná muzikalita, v ktorej dominuje melodika Indonézie ovplyvnená rytmami Afriky. Z hľadiska náboženstva, viac než 50% obyvateľstva ešte stále vyznáva tradičné kulty. Katolíkov je tu 35%, moslimov 7%.

Na ostrove sa preslávil aj Slovák Móric Beňovský

Ostrov v 10. storočí objavili Arabi, ktorí tu neskôr založili sultanát. Ako prví Európania objavili Madagaskar Portugalci v roku 1500. V 17. storočí prišli aj Briti a Francúzi. Do dejín ostrova sa koncom 18. storočia zapísal aj cestovateľ, dobrodruh a moreplavec slovenského pôvodu Móric Beňovský.  

Toho si podľa jeho denníka v roku 1776 miestni kmeňoví náčelníci zvolili za kráľa Madagaskaru, keď pôvodne prišiel na ostrov z Francúzska. Ešte v tom istom roku sa však vrátil do Paríža. V roku 1785 po druhýkrát pristál na Madagaskare, tentokrát ako zástupca Anglicka. V roku 1786 zomrel v boji po útoku francúzskeho námorníctva. Na ostrove je aj pochovaný.

Madagaskar sa v roku 1885 stal francúzskym protektorátom. V roku 1960 získal nezávislosť a jeho prvý prezident Philibert Tsiranana vládol autoritárskym spôsobom viac než desaťročie. Moderné dejiny Madagaskaru sú plné zvratov a nepokojov. Poznačila ich napríklad i socialistická vláda prezidenta Ratsiraku, ktorý v roku 1977 nastolil vládu jedinej strany s výrazne prosovietskou orientáciou.

Od získania nezávislosti krajina prešla štyrmi obdobiami, zakaždým s novou ústavou. Od roku 1992 bola oficiálne spravovaná ako konštitučná demokracia zo súčasného hlavného mesta Antananarivo. Ľudovým povstaním proti prezidentovi Ratsirakovi v roku 2009 sa začalo tzv. prechodné obdobie, ktoré vyústilo do slobodných volieb v roku 2013. Súčasným prezidentom je Andry Rajoelina, zvolený v roku 2018.

Každé druhé dieťa je podvyživené

Madagaskar patrí k najchudobnejším krajinám sveta. Jeho ekonomika je založená na vývoze poľnohospodárskych, ťažobných a textilných produktov – je napríklad prvým v produkcii vanilky. Dôležitým zdrojom je aj turizmus. V roku 2005 bol Madagaskaru odpustený zahraničný dlh rovnajúci sa 30-násobku hrubého ročného domáceho produktu.

Madagaskar je krajinou s rozšírenou chudobou obyvateľstva. Každé druhé dieťa tu trpí chronickou podvýživou. Krajina tiež zápasí s infekčnými ochoreniami ako je lepra, na ktorú sa tu ešte aj v súčasnosti umiera. V roku 2017 sa tu objavili i početné prípady pľúcneho moru. Podľa údajov FAO – Organizácie spojených národov pre výživu a poľnohospodárstvo patrí Madagaskar spolu s Ugandou a Stredoafrickou republikou ku krajinám s najväčším zhoršením podvýživy za posledných desať rokov.

Ďalším problémom je veľmi rozšírená a vzrastajúca korupcia. Tá je dôvodom nefungujúcej justície. Sociálnou nespravodlivosťou výrazne trpia aj deti: vykorisťovaných pri detskej práci je približne milión maloletých a veľmi rozšírená je tu aj detská prostitúcia, živená sexuálnym turizmom. K ťažkým ekonomickým a sociálnym podmienkam sa pripájajú aj prírodné katastrofy, akou bol tohtoročný cyklón, ktorý podobne ako Mozambik krajinu postihol v marci.

V počiatkoch boli  francúzski misionári vyvraždení

Kresťanstvo sa na Madagaskar začalo dostávať v 16. storočí, keď sem prichádzajú dominikáni a za nimi jezuiti a lazaristi - vincentíni. Začiatky evanjelizácie neboli ľahké, v roku 1674 boli na ostrove zabití všetci francúzski misionári. V prvej polovici 19. storočia, keď na Madagaskar vstupujú i protestantské cirkvi, začínajú nové protikresťanské prenasledovania.

Slobodná evanjelizácia sa začala po roku 1869, keď sa tamojšia kráľovná Ranavalona obrátila na protestantskú vieru. Odvtedy sa tu začína šíriť anglikanizmus i iné protestantské prúdy a opäť tu začínajú pôsobiť jezuiti a ďalšie mužské i ženské rehole.

Pokiaľ ide o cirkevnú štruktúru, v roku 1841 bola na Madagaskare zriadená apoštolská prefektúra a v rokoch 1896-98 sa z nej sformovali tri apoštolské vikariáty. Madagaskar má v súčasnosti celkovo 5 metropolitných arcidiecéz a 17 sufragánnych diecéz. Pápež František tu v roku 2018 zriadil novú sufragánnu diecézu.

Prví kňazi z radov Malgašov boli vysvätení v roku 1925. Z nich bol v roku 1939 vysvätený prvý domorodý biskup. Krajina má i svojich kardinálov, naposledy v roku 2018 bol kreovaný kard. Désiré Tsarahazana.

Diplomatické vzťahy so Svätou stolicou nadviazal Madagaskar v roku 1966. Prvým pápežom, ktorý zavítal na Madagaskar, bol sv. Ján Pavol II. V roku 1989 tu blahorečil domorodú obyvateľku Viktóriu Rasoamanarivo (1848-1894), ktorá je vôbec prvou blahoslavenou Malgaškou. Druhého blahoslaveného domorodého pôvodu získala tunajšia Cirkev v roku 2018 – je ním Lucien Botovasoa (1908-1947), učiteľ a člen Františkánskeho svetského rádu, ktorý bol zabitý pre vieru v roku 1947.

Medzi kanonizovaných madagaskarských mučeníkov z radov zahraničných misionárov patrí aj sv. Jacques Berthieu (1838-1896), jezuita pôvodom z Francúzska. Členom rehole jezuitov bol aj známy bojovník proti lepre, poľský misionár bl. Jan Beyzym (1850-1912).

Cirkev vidí poklad v deťoch a mladých

Kresťania na Madagaskare predstavujú zhruba polovicu obyvateľstva. Ako sme spomínali, katolíkov je tu 35%, približne pätinu obyvateľstva tvoria protestanti. Je tu však silná prítomnosť tradičných kultov a vzrastajúci počet moslimov, tvoriacich okolo 7%.

Na Madagaskare pôsobia početné rehoľné spoločenstvá, ktoré sa venujú predovšetkým oblasti vzdelávania, zdravotnej pomoci a charitatívnej činnosti, keďže Madagaskar je jednou z najchudobnejších krajín sveta a úroveň života jeho obyvateľov je horšia než vo väčšine krajín subsaharskej Afriky.

Osobitnú pozornosť venuje miestna Cirkev deťom a mladým, keďže podmienky ich života sú skutočne dramatické. Zameriava sa aj na ich náboženskú formáciu i formáciu katechétov. V pastorácii mladých  má miestna Cirkev úspech s Národným svetovým dňom mladých. Účastníkom posledného ročníka 2018 osobitne pozdravil prostredníctvom videoposolstva pápež František. Na Madagaskare majú dokonca i deti svoj Deň malgašských detí, ktorý Cirkev organizuje od roku 2013.

Na Madagaskare je silným prostriedkom evanjelizácie rozhlas. Každá z 22 diecéz tu má svoju rozhlasovú stanicu. Najpočúvanejšou stanicou ostrova je Rádio Dona Bosca, ktorú založili saleziáni.

V roku 2017 Madagaskar slávil 50 rokov od nadviazania diplomatických vzťahov so Svätou stolicou. Pri tejto príležitosti ostrov navštívil vatikánsky štátny sekretár kardinál Pietro Parolin. Katolícka cirkev na Madagaskare má dobré vzťahy s ostatnými kresťanskými cirkvami prítomnými na ostrove, patrí do Rady Cirkví Madagaskaru – spoločne sa zasadzujú o pokoj a národné zmierenie.

Pápeža túžia stretnúť i protestanti a moslimovia

Apoštolský nuncius na Madagaskare Mons. Paolo Rocco Gualtieri ohľadom miestnej Cirkvi vysvetľuje:

„Ide o krajinu s veľkými potenciálmi, ktorej populáciu z veľkej časti tvoria mladí. Z približne 24 miliónov obyvateľov má 53% menej než 20 rokov. (...) Prvok, ktorý by som rád zdôraznil je, že  Svätého Otca očakávajú všetci, nielen katolíci. Aj iné cirkvi a kresťanské komunity (anglikáni, evanjelici a kalvíni) a musím povedať, že nielen oni, aj moslimské komunity.

Všetci sa zaujímajú o návštevu pápeža. Vedúci Ekumenickej rady kresťanských cirkví prišli na nunciatúru a vyjadrili túžbu pozdraviť Svätého Otca. Povedali mi: „Pápež František nie je len pápežom katolíkov, ale aj naším pápežom.“(...) Pozdravia ho v katedrále, po stretnutí s biskupmi.

A aj lídri moslimských komunít prejavili túžbu pozdraviť ho a skutočne, pozdraví aj ich. Dokonca, mnohí moslimovia nám pomáhajú pri prípravách. Je to skutočne povzbudzujúca vec. Prezident republiky Andry Rajoelina sa aj osobne stará o návštevu, častokrát ide i do terénu, na miesta, kde Svätý Otec stretne mladých pri vigílii a kde bude sláviť svätú omšu“.

Cirkev si všetci ctia pre jej sociálnu službu

„Katolícka cirkev sa v krajine teší veľkej úcte, rešpektu a morálnej autorite, a to aj zo strany nekatolíkov“, vysvetľuje ďalej apoštolský nuncius:

„Dôvodom je to, že Cirkev na Madagaskare je veľmi sociálne angažovaná, osobitne v sektoroch vzdelávania (veľkú časť škôl spravujú rehoľné kongregácie, zvlášť ženské), je angažovaná v sektore zdravotníctva (prostredníctvom kliník, nemocníc, ambulancií, centier pre postihnutých, útulkov pre malomocných, roztrúsených po celom Madagaskare, ako v mestách, tak aj na vidieku i v zónach, do ktorých je veľmi ťažké sa dostať kvôli chýbajúcim cestám) a je aj veľmi angažovaná v charitatívnej oblasti (vedie sirotince, jedálne pre chudobných, atď.).

Biskupi, kňazi, rehoľníci častokrát vykonávajú svoju službu v problematických situáciách: v mnohých oblastiach obyvateľstvo žije pod hranicou chudoby, s vysokou mierou negramotnosti (ktorá u dospelých dosahuje 40%), s nedostatkom pitnej vody, s neprechodnými cestami, osobitne v období dažďov, keď jediné spojenie predstavuje diecézny a národný rozhlas.

V tomto kontexte Cirkev predstavuje dôležitý faktor rozvoja spoločnosti. Ohľadom budúcnosti, Cirkev je na jednej strane povolaná vytvárať podmienky, aby sa v spoločnosti otvorili procesy transformácie spoločnosti, a na druhej strane sprevádzať malgašskú spoločnosť – ktorej nechýba vplyv globalizácie – v jej premene, chrániac však niektoré hodnoty, ktoré ju charakterizujú, ako sú: solidarita, zmysel pre delenie sa, úcta k ľuďom, kultúra vzájomnosti zdedená od predkov, otvárajúc však zároveň i procesy autentického rozvoja.“

Nenahraditeľní laici a cirkevné združenia

Biskup madagaskarskej diecézy Moramanga, Mons. Rosario Vella zdôrazňuje dôležitú úlohu formovaných laikov v miestnej Cirkvi:

„Existujú dedinky, kde sa svätá omša slávi len raz za rok či dokonca raz za dva roky! Je tam však katechéta, ktorý každú nedeľu vedie bohoslužbu slova a vedie vyučovanie náboženstva.“

Misijný kňaz pôsobiaci na Madagaskare Simone Franceschini z Talianska vyzdvihuje činnosť laických združení:

„Pastoráciu oživuje silná tradícia združení. Sú tu skauti, ale aj také združenia, ktoré u nás neexistujú – mladí roľníci, predovšetkým na vidieku, eucharistická mládež i iné, ktoré majú vzácnu úlohu – prostredníctvom tohto veľmi pevného puta, ktoré je medzi nimi, dať pocítiť silnejšiu prináležitosť k Cirkvi, čo mnohým kresťanom pomáha cítiť sa zjednotení a aktívni v živote farnosti. Aj na vidieku sú veľmi zodpovední, častokrát sa tam cirkevné spoločenstvo rodí okolo jednej či viacero rodín, ktoré požiadajú najbližšieho kňaza, či môžu vybudovať nový kostol.“