Svedectvo Iračanky Dahlie: Pápeža čakáme ako Noe holubicu

Štyridsaťročná kresťanka asýrskej Cirkvi Dahlia z Bagdadu vo svojom živote zažila už štyri vojny a so svojou rodinou v detstve prežila aj čas na úteku vo viacerých utečeneckých táboroch v Iraku i na pomedzí Turecka a Iránu. Traumu zo zvukov vojny si so sebou nosí až doteraz, no chce sa sústrediť na prítomnosť. Podarilo sa jej študovať – získala univerzitný titul v informatike, študovala aj teológiu v Belgicku a v Ríme na Pápežskom východnom inštitúte si robí doktorát.

Dahlia sa momentálne nachádza v Iraku. Kvôli zdravotným opatreniam v dôsledku pandémie sa tak ako väčšina Iračanov nebude môcť osobne zúčastniť na podujatiach spojených s návštevou Svätého Otca. Apoštolská cesta pápeža však aj napriek tomu pre ňu znamená veľmi veľa.

V rozhovore pre Vatikánsky rozhlas Dahlia Khay Azeezová hovorí: 

„Verím, že bez pandémie by sa dalo urobiť viac, avšak čo už. To, čo by som chcela povedať pápežovi, keď zostúpi z 

lietadla v Bagdade, je toto: pred tým, ako položí nohu na zem, nech pomyslí na to, že každý centimeter tejto zeme je poliaty krvou nejakej nevinnej duše. Takže bude kráčať nielen po krajine, ktorá sa volá jednoducho Irak, ale po veľmi intenzívnych dejinách plných bolesti. Táto krajina nemala nikdy pokoj na dlhší čas.

Život je pre nás ako sen. Príležitosť žiť je tu. Je to ako keď Noe očakával holubicu, že prinesie dobré správy. Takže pre nás Irak nie je len akousi krajinou so starobylými miestami a dosť. Ale je to miesto, ktoré je živé skutočne vďaka preliatej krvi ľudí. Aj aj v Ure, kam pápež príde o pár dní, zomreli mnohí mladí za slobodu. Takže ja verím a dúfam, že to bude návšteva požehnania a symbol bratstva pre nás všetkých.“

Medzi mladými v Iraku panuje veľmi veľká nezamestnanosť, každý sa snaží prežiť ako môže. Dahlia vysvetľuje:

„Snažíme sa prežiť. Snažíme sa žiť, ako sa len dá. Vždy máme nádej. Život pokračuje, musíme žiť. Dúfam, že títo mladí nájdu príležitosti. Dúfam, že Boh vypočuje naše modlitby. Keď pápež príde, viem, že bude hľadieť ľuďom do tváre. Na ich tvárach bude úsmev. Avšak u každej osoby, v každej rodine, je ohromná bolesť, ktorá sa skrýva za týmto úsmevom.

Každá osoba v Iraku trpela prenasledovaním – či už moslimovia, kresťania alebo Kurdi. Všetci. Nie je tu nik, kto by netrpel, každý by mohol rozpovedať svoj príbeh. Takže je tu príležitosť byť radi, pracovať spoločne. My všetci sme trpeli, ale teraz dosť, musíme začať žiť spoločne v pokoji a pripravovať túto krajinu pre nasledujúce generácie.“

-zk-