Siedme výročie exodu kresťanov z Ninivskej pláne: Návrat späť nie je ľahký

Redaktor talianskej sekcie Vatican News Giancarlo La Vella položil koordinátorovi spomínaného hnutia za oblasť Talianska nasledovné otázky:

Otec Renato Sacco, pred siedmimi rokmi vypuklo peklo pre irackých kresťanov na Ninivskej pláni. Čo sa tej noci stalo?

V noci zo 6. na 7. augusta pred siedmimi rokmi, okrem iného v deň Premenenia Pána a zároveň v deň výročia zhodenia atómovej bomby v Hirošime, samozvaný Islamský štát, ktorý už nejaký čas okupoval toto územie - Mosul bol už pod kontrolou tejto skupiny -, vyhnal v tú noc 100 000 ľudí z Ninivskej pláne. Išlo predovšetkým o kresťanov a bol to skutočný biblický exodus. Takmer všetci smerovali do Erbilu. Dozvedel som sa o tom, pretože som ráno hovoril s patriarchom Louisom Sakom a s ďalšími ľuďmi a tak som telefonoval do tlačových agentúr a mnohým novinárom, ale tí mi dali najavo, že to nie je zaujímavá správa. Jediným médiom, ktoré o tom informovalo, bol Vatikánsky rozhlas. A potom, keď udalosti vyšli najavo, mi tí istí novinári, ktorí ma predtým odmietali, zavolali späť, pretože si uvedomili, že sa stalo niečo dramaticky veľké. Bol to skutočne biblický exodus. Nezabúdajme, že v predchádzajúcich rokoch, v roku 2008, bol unesený a zabitý chaldejský biskup Mosulu, Mons. Faraj Raho a rok predtým bol zabitý mladý duchovný otec Rašíd Ghaní, spolu s troma spoločníkmi. Pri tejto tragédii trpelo mnoho ľudí. Mnohé ženy boli unesené, stali sa 

sexuálnymi otrokyňami a tisíce z nich sú stále v tejto tragickej situácii.

Kedy sa kresťanom podarilo do Ninive vrátiť?

Prešlo veľa času, pretože mnohí zostali celé roky najmä v Erbile, a mnohí sú tam ešte  dodnes. Po páde Islamského štátu sa mnohí s námahou vrátili. No nezabúdajme, že v prvom rade zničenie bolo obrovské a v tých miestach sa nedá obnovovať za dve minúty. Ďalej tam boli nevybuchnuté bomby, zamínované domy, výbušné nástrahy, takže ste sa nemohli vrátiť do svojich domov ako po povodni. No rekonštrukcia, myslím, na centrá, ktoré poznám najviac, ako sú Karakoš a Mosul, sa deje krok za krokom, ale povedal by som, že v poslednej dobe sa vracajú k životu. Avšak napríklad v Mosule je jedna časť kompletne zničená, už sa tam viac nedá bývať, niektoré domy sú stále okupované, takže niektorí ľudia sa stále nemôžu vrátiť do svojich vlastných domov. Povedzme, že návrat je, ale stále je dosť pomalý a namáhavý, aj keď plný nádeje.

Pápež chcel počas svojej cesty v marci tohto roku osobne priniesť útechu kresťanom a obyvateľom Ninivskej pláne. Čo zostalo z tohto stretnutia?

„Mozaika pokoja“, ako sme to nazvali v časopise Pax Christi. Som skutočne presvedčený, že táto cesta bola prevratná pre tamojších ľudí, pre Západ, pre to, čo pápež povedal a čo urobil. Jedna rehoľná sestra mi povedala, že práve v dňoch cesty pápeža Františka nebolo badať náboženské odlišnosti, všetci boli Iračania, pretože tragédia sa týka všetkých Iračanov. Takže si myslím, že je dôležité, že pápež bol vnímaný ako znamenie, prítomnosť nádeje pre všetkých, a povedal by som, že aj pre Západ, pretože riadne apeloval na naše svedomie. Žiaden politický líder na svete neurobil to, čo pápež František: šiel za ajatolláhom Al-Sistanim, odsúdil vojnu, odsúdil obchodovanie so zbraňami. Potom pri návrate, nám, ľuďom zo Západu, položil trochu provokatívnu otázku: „Kto im predal zbrane?“. Celé to ničenie bolo zjavne vykonané v reakcii na veľké záujmy obchodovania so zbraňami, do ktorého sme osobne zapojení.

Duchovný otec Sacco napokon zdôraznil potrebu nenechať Iračanov osamote:

To, čo musíme urobiť, je nenechať ich osamote, lebo problémov je veľa ... Sú tu znamenia nádeje, no nesmieme ich nechať samých, ako sme to robili vždy, prinášajúc im vojnu alebo oberajúc ich o primárne suroviny ako napríklad ropu, ale pamätajúc na to, ako hovorí pápež František, že sme bratia. Takže kresťania chaldejského či iného rítu, moslimovia či jazídi, sú našimi bratmi a sestrami. Potrebujú udržiavať túto nádej živou.

-mh, zk-