Miriam Lexmann: Najsilnejšia vec, ktorú máme v rukách my kresťania

Jozef Bartkovjak SJ - Vatikán

Poslankyňa Európskeho parlamentu za Slovensko Miriam Lexmann hovorí o spoločnom hľadaní ciest ako ukončiť vojnu a čeliť akútnej humanitárnej kríze, ale aj sociálnej kríze a chudobe. Za veľmi dôležitý prvok pre vyriešenie vojnového konfliktu na Ukrajine považuje vzťahy medzi kresťanskými cirkvami.

S akým cieľom ste prišli na návštevu do Vatikánu?

„Skupina europoslancov z rôznych krajín, ktorí úzko spolupracujeme s COMECE, Komisiou biskupských konferencií pri Európskej únii, sme sa rozhodli už dávno prísť do Vatikánu, stretnúť sa so zástupcami pápežských rád, stretnúť sa s vatikánskou diplomaciou, aby sme posunuli dialóg o tom, akým spôsobom možno pomôcť čeliť hlavne tým veľkým geopolitický výzvam, ktoré znamenajú veľa chudoby, ktoré znamenajú posun ľudí, ktoré znamenajú čeliť následkom - sociálnym následkom, chudobe, ktorá príde už prichádza teraz po tej dobe pandémie.

Samozrejme, keď sme začali pripravovať túto návštevu, sme ani netušili v akom kontexte sa tu budeme stretávať s ľuďmi, že začne vojna, ktorá ohrozuje nás všetkých, keď vieme, že Ukrajina bojuje za hodnoty, ktoré nás v podstate zlúčili. Sú to hodnoty slobody, sú to hodnoty demokracie. A je to veľmi silný pocit byť tu deň po tom, ako sme sa včera všetci postili a modlili pri Popolcovej strede, mysleli na Ukrajinu, mysleli na mier.

Žiaľ situácia sa nevyvíja zatiaľ tak, 

že by ten mier vyzeral, že zajtra by mohol nastať, ale vyvíjame všetko úsilie na to, aby sme jednak posilnili diplomatický dialóg na všetkých možných úrovniach. Aj to sme dnes hľadali: odpovede na to, čo sa dá ešte urobiť, aby sme otvorili všetky možné cesty dialógu, k tomu, aby sa strany tohto konfliktu opäť zišli za jedným stolom, aby sme prinútili Kremeľ ako agresora zložiť zbrane a prísť k rokovaciemu stolu. Vrátiť sa k rokovaciemu stolu a hľadať riešenie, ktoré nepovedie k takému strašného utrpeniu ľudí, k smrti tisícov ľudí, čo už vieme teraz že sú, a už je milión ľudí v pohybe, ktorí utekajú zo svojich domovov, ktorí stratili svoje domovy, stratili všetko, holé životy si chránia hlavne ženy a deti.

To je ďalšia dimenzia, ktorú sme tu riešili: ako sociálne pomôcť týmto ľuďom, ktorí budú potrebovať našu oporu, našu jednotu, našu solidaritu. A v tomto kontexte sme sa tu stretli a rozprávali so zástupcami rôznych rád, s diplomatmi, a hľadali riešenia, hľadali spoluprácu ako pomôcť tejto situácii.“

Pomoc trpiacim stmelila aj ľudí, ktorí pomáhajú, aj na Slovensku sa vytvorila veľká ochota pomáhať. A možno je to aj príležitosť v rámci Európskej únie si uvedomiť, že pomáhame spoločne. Vy ste v kontakte s mnohými ľuďmi: ako sa spolupracuje na tejto pomoci?

„Samozrejme tá pomoc musí byť na mnohých úrovniach, a teda primárne ju musia poskytnúť členské štáty, hlavne pohraničné štáty s Ukrajinou, to sa týka hlavne tej základnej humanitárnej pomoci, nejakej infraštruktúry,  aby ľudia, ktorí prídu, mali kde spať, mali stravu, mali teplé oblečenie. To je tá základná pomoc, ktorú musíme poskytnúť.

Samozrejme vidíme,  že problém je v tom, 

že títo ľudia veľmi pomaly prechádzajú hranicami, musia prejsť rôznymi kontrolami, rôznym vyplňovaním dokumentov, a preto to ide pomaly. Práve preto je dôležité, aby sme tú humanitárnu pomoc čím skôr dokázali preniesť cez humanitárne koridory na opačnú stranu hranice: preto, lebo na ukrajinskej strane nie je žiadna infraštruktúra, ľudia sa boja o vlastný holý život, v podstate tí ľudia z tých pohraničných dedín už dali všetko, čo mali, tým utečencom, ktorí tam pred ich domami čakali, a nie je tam už ani dostatok tovaru v obchodoch na to,  aby sa dostal k týmto utečencom. Čiže snažíme sa vytvoriť tie koridory na opačnú stranu hranice. Samozrejme tú humanitárnu pomoc a tú infraštruktúru pripraviť na našej strane hranice.

Keďže žiaľ, zdá sa, že tento konflikt neskončí zajtra, my musíme byť pripravení aj na to, ako poskytnúť týmto ľuďom dôstojný život v tom prostredí, ako im pomôcť prekonať ten strach a tú bolesť, ktorú si nesú v duši aj tým, že deti čím skôr začlenili do škôlok, do škôl. Tie ženy, väčšinou sú tu ženy, im pomôžeme nájsť si prácu alebo taký zmysel života, aby mali nejakú činnosť, aby nesedeli celý deň na nejakej ubytovni, lebo to by bolo veľmi náročné psychicky zniesť. Čiže aby sme ich prijali aj takýmto spôsobom, aby čím skôr vedeli nájsť taký zmysel života aj pri tej veľkej bolesti, v tom novom prostredí, aby cítili, že sú tam prijatí.“

Ako ste vnímali ten deň pôstu a modlitby, prežívaný tu v Ríme? Čo to znamená v tejto situácii spoločne sa zastaviť a modliť sa?

„Musím povedať, že ako politik sa samozrejme snažím hľadať politické a diplomatické riešenia, ale ako veriaci kresťan katolík viem, že tou najväčšou zbraňou a najsilnejšou zbraňou je modlitba. Práve preto si myslím, že keď sa zjednotíme v modlitbe, zjednotíme sa v pôste, to je tá najsilnejšia vec, ktorú máme v rukách my kresťania. Aj preto zdôrazňujem: kresťania, lebo tento konflikt prechádza aj naprieč kresťanskými cirkvami, a myslím si, že práve v tom dialógu, v tej ekuménii medzi týmito kresťanskými cirkvami je aj riešenie tohto konfliktu: aby sme pomohli ľuďom cítiť, že máme jednu hodnotu, máme jedného Boha, máme to, čo nás spája, a že nikdy sa nemôžme nijakým spôsobom stať súčasťou zla, ktoré ľudí rozdeľuje a podporovať takéto zlo. Musíme sa zjednotiť v tom, aby sme tejto vojne zabránili, aby sme vybudovali takú spoločnosť, aby takéto konflikty už nevznikali.“

-jb, mh-