„Pápež hovorí o mieri, ale...“

Andrea Tornielli

„Pápež hovorí proti zbrojeniu, ale... Pápež koná ako pápež, ale... Pápež môže povedať len to, čo hovorí, ale...“. V toľkých rozpačitých komentároch sa vždy pridáva akési „ale“ k Františkovmu jasnému „nie“ vojne, aby sa kontextualizovalo a zbavilo sily. Keďže nie je možné interpretovať slová Rímskeho biskupa v požadovanom zmysle, nie je možné ich nijako „ohnúť“ v prospech pretekov v zbrojení, urýchlených v následnosti na útočnú vojnu, ktorú rozpútal Vladimír Putin proti Ukrajine, potom sa od nich elegantne zaujme odstup so slovami, že veď pápež môže povedať len to, čo hovorí, ale že napokon je rozhodnutie na politike. A politika západných vlád rozhoduje o navýšení už aj tak mnohých miliárd na nové a čoraz sofistikovanejšie zbrane. Miliárd, ktoré sa nedali nájsť pre rodiny, na zdravotníctvo, na prácu, na pohostinnosť, na boj proti chudobe a hladu.

Vojna je dobrodružstvo bez návratu, opakuje František v šľapajach svojich bezprostredných predchodcov, najmä sv. Jána Pavla II. Aj slová pápeža Wojtylu pri príležitosti dvoch vojen v Iraku a vojny na Balkáne boli "kontextualizované" a "preklasifikované", a to aj v rámci Cirkvi. Pápež, ktorý na začiatku svojho pontifikátu žiadal „nebáť sa“ otvoriť „dvere Kristovi“, v roku 2003 márne prosil troch západných vládcov, ktorí chceli zvrhnúť režim Saddáma Husajna, aby prestali. Kto môže z odstupu takmer dvadsiatich rokov poprieť, že protivojnové volanie tohto pápeža bolo nielen prorocké, ale aj preniknuté hlbokým politickým realizmom? Stačí sa pozrieť na ruiny sužovaného Iraku, ktorý sa na dlhý čas premenil na zásobáreň všetkého terorizmu, aby sme pochopili, aký prezieravý bol pohľad svätého poľského pápeža.

To isté sa deje aj dnes. S pápežom, ktorý sa nepoddáva nevyhnutnosti vojny, tunelu bez východiska, reprezentovanému násilím, zvrátenou logikou zbrojenia, teóriou odstrašovania, ktorá naplnila svet toľkými jadrovými zbraňami schopnými niekoľkokrát vyhladiť ľudstvo.

„Hanbil som sa,“ povedal František v uplynulých dňoch, „keď som čítal, že skupina štátov sa zaviazala vynakladať dve percentá HDP na nákup zbraní ako reakciu na to, čo sa deje teraz. Šialenstvo! Skutočnou odpoveďou nie je viac zbraní, viac sankcií, viac politicko-vojenských aliancií, ale iný prístup, iný spôsob riadenia súčasného globalizovaného sveta - nie cerenie zubov ako teraz -, iný spôsob nastavenia medzinárodných vzťahov. Model starostlivosti je už, chvalabohu, zavedený, ale bohužiaľ stále podlieha modelu ekonomicko-technokraticko-vojenskej moci.“

Františkovo radikálne a presvedčené „nie“ vojne nemá nič spoločné s takzvanou neutralitou, ani ho nemožno prezentovať ako stranícky postoj či motivovať politicko-diplomatickými kalkuláciami. V tejto vojne sú agresori a napadnutí. Sú tu tí, ktorí útočili a zabíjali bezbranných civilistov, pokrytecky maskujúc konflikt pod rúškom "špeciálnej vojenskej operácie"; a sú tu tí, ktorí sa urputne bránia bojujúc za svoju vlastnú zem. Petrov nástupca to povedal niekoľkokrát veľmi jasnými slovami, pričom odsúdil inváziu a mučeníctvo na Ukrajine, ktoré trvá už viac ako mesiac. To však neznamená, že "žehná" zrýchleniu pretekov v zbrojení, ktoré sa už pred časom začali, keďže európske krajiny od roku 2016 zvýšili svoje vojenské výdavky o 24,5 %: pretože pápež nie je "kaplánom Západu" a pretože opakuje, že byť dnes na správnej strane dejín znamená byť proti vojne a usilovať sa o mier, nezanedbajúc nijakú šancu. Zaiste, Katechizmus Katolíckej cirkvi uvažuje o práve na legitímnu obranu. Stanovuje však podmienky, pričom spresňuje, že použitie zbraní nesmie vyvolať zlá a neporiadky, ktoré sú závažnejšie ako zlo, ktoré sa má odstrániť, a zdôrazňuje, že pri posudzovaní tejto podmienky veľmi zaváži „sila moderných prostriedkov ničenia“. Kto môže poprieť, že ľudstvo je dnes na pokraji priepasti práve kvôli eskalácii konfliktov a sile „moderných prostriedkov ničenia“?

„Vojna“ – povedal včera pápež František pri modlitbe Anjel Pána – „nemôže byť niečo nevyhnutné: nesmieme si zvyknúť na vojnu! Namiesto toho musíme premeniť dnešné rozhorčenie na zajtrajší záväzok. Pretože ak z toho vyjdeme ako predtým, všetci budeme nejakým spôsobom vinní. Tvárou v tvár nebezpečenstvu sebadeštrukcie nech ľudstvo pochopí, že nastal čas zrušiť vojnu, vymazať ju z dejín ľudstva skôr, ako ona vymaže človeka z dejín.“

Je preto potrebné brať vážne toto volanie, opakovanú výzvu pápeža: je to výzva adresovaná práve politikom, aby sa nad tým zamysleli, aby sa k tomu zaviazali. Je potrebná silná politika a tvorivá diplomacia, aby sme sa usilovali o mier, aby sme nenechali nevyužitou žiadnu šancu na zastavenie toho zvráteného víru, ktorý behom zopár týždňov dáva pohasínať nádeji na ekologickú transformáciu a dodáva novú energiu veľkému biznisu výroby zbraní a obchodovania s nimi. Vojnový vietor, ktorý pretáčajúc späť ručičky dejín nás vracia do obdobia, o ktorom sme dúfali, že sa definitívne skončilo po páde Berlínskeho múru.

-jb-