Za ľudí na okraji – septembrový úmysel Apoštolátu modlitby

Jozef Bartkovjak SJ

Vyradiť, skartovať, odpísať. V hospodárskej terminológii majú tieto pojmy svoje miesto. Vzťahujú na veci a prostriedky, ktoré sa časom stanú nepotrebnými. Tragédia súčasného sveta je, že vyraďovanie, skartovanie a odpisovanie sa presunulo na ľudské osoby.

Nie je to však tak, že ľahostajnosťou k druhým, čiže stratou lásky, si v skutočnosti dláždime cestu k vlastnej beznádeji? Považovať nejakého človeka za zbytočného je totiž urážkou Boha a v konečnom dôsledku popretím hodnoty seba samého.

Modlitbový úmysel Svätého Otca na september znie: Modlime sa za ľudí, čo žijú na okraji spoločnosti v neľudských podmienkach, aby sa na nich nezabúdalo a aby neboli pokladaní za zbytočných.

Svätý Otec František dal signál pre svet už voľbou svojho mena. Keď sv. František z Assisi objal v malomocnom Krista, poukázal na dôstojnosť a hodnotu každého človeka. Áno, ani ten najúbohejší človek nie je na tejto zemi zbytočný. V programovej exhortácii Radosť evanjelia (2013) pápež František o ľuďoch na okraji spoločnosti píše:

„Sme povolaní, aby sme v nich objavili Krista; aby sme im prepožičali svoj hlas, ktorý im pomôže v ich problémoch, ale sme povolaní aj na to, aby sme boli ich priateľmi; aby sme ich počúvali, chápali a prijímali tajomnú múdrosť, ktorú nám Boh chce dať ich prostredníctvom.

Naša úloha spočíva nielen v činnostiach alebo programoch pomoci a podpory; to, čo Duch Svätý uvádza do pohybu, nie je prehnaný aktivizmus, ale predovšetkým pozornosť venovaná druhému tak, akoby sme ho pokladali za seba samého“ (č. 198-199).

Nesmie to zostať len prácou charity

Pred rokmi som mal možnosť sledovať zblízka život komunity sestier Matky Terezy v Arménsku. V hornatom Spitaku zostalo mnoho ľudí zbedačených po zemetrasení. V dôsledku úrazov i psychických následkov zostali vyradení z trhu práce, niektorí vypadli aj z ochranného kruhu vlastnej rodiny. Pomoc sestier týmto ľuďom bola na prvý pohľad liatím vody do piesku. Ale sestry mali jasno v tom, že pod tým pieskom je poklad.

Videl som, ako sa snažili mať radi rovnako všetkých. Nikoho neodpísať, neodoprieť mu šancu. Nekalkulovali, či sa niektorému človeku oplatí venovať viac alebo menej času. Jeden deň v týždni slúžil ich džíp špeciálne výjazdom za tými najopustenejšími, ktorí nedokázali ani prísť a nastrčiť ruku o pomoc. Nebolo to plytvanie benzínom a ničením auta v ťažkom teréne? Nie. Rehoľníčky v bielo-modrom sárí nenechali nikoho na pochybách, že ani bezprizorný muž či žena niekde na kaukazských lazoch nie je menej človekom než ktokoľvek iný. Navštíviť ho v jeho chatrči znamenalo navštíviť Ježiša.

Záujem o okraj spoločnosti nesmie zostať len prácou charity. Pápež František hovorí aj na politických a medzinárodných fórach o spoločnej ľudskej dôstojnosti chudobných i bohatých a vystríha pred mentalitou, ktorú nazýva „kultúra vyraďovania“. „Politici sú povolaní starať sa o krehkosť, krehkosť národov a osôb,“ píše v sociálnej encyklike Fratelli tutti z roku 2020 (č. 188). Varuje pred takou ekonomikou, ktorá nemá miesto pre outsiderov. Pred „ekonomikou, ktorá zabíja“.

Nové pasce chudoby a vylúčenia

Dnes je tu rozvoj bezodpadových technológií, odpad má odrazu hodnotu. Neunikneme pred jeho triedením, recyklujeme ho a zhodnocujeme. Paradoxne, na čom sa ešte stále dá beztrestne „ušetriť“ vyvezením na divokú skládku, je samotný človek... Pri príležitosti Svetového dňa chudobných 2021 pápež napísal:

„Trh, ktorý ignoruje alebo selektuje etické princípy, vytvára neľudské podmienky, ktoré majú dopad na ľudí, čo už beztak žijú v zložitých podmienkach. Preto sme svedkami vytvárania stále nových pascí chudoby a vylúčenia, spôsobených ekonomickými a finančnými aktérmi bez škrupúľ, ktorí nemajú nijaký zmysel pre ľudskosť a sociálnu zodpovednosť.“

Úmysel Apoštolátu modlitby je preto veľmi aktuálny: Modlime sa za ľudí, čo žijú na okraji spoločnosti v neľudských podmienkach, aby sa na nich nezabúdalo a aby neboli pokladaní za zbytočných. Môže to mať dokonca charakter odprosujúcej modlitby za sociálny hriech, na ktorom sa ako členovia spoločnosti v istej miere podieľame.

Nechajme sa evanjelizovať Kristom v chudobných

Vo svojej sociálnej náuke pápež František nadväzuje na líniu, ktorú vytýčili sv. Ján Pavol II. a Benedikt XVI. V už spomenutom programovom texte Radosť evanjelia z roku 2013 hovorí o „sociálnom rozmere evanjelizácie“ a zdôrazňuje, že vo vzťahu Cirkvi k chudobným nejde len o nejaký sociálny aktivizmus, ale o vzťah k Bohu:

„Pre Cirkev pamätanie na chudobných je viac teologickou než kultúrnou, spoločenskou, politickou alebo filozofickou kategóriou. ... Táto voľba – ako učí Benedikt XVI. – „je zahrnutá v kristologickej viere v Boha, ktorý sa pre nás stal chudobným, aby nás svojou chudobou obohatil“. Preto túžim po chudobnej Cirkvi pre chudobných. Oni nás môžu veľa naučiť. Okrem účasti na zmysle pre vieru skrze svoje vlastné trápenia poznajú trpiaceho Krista. Je nevyhnutné, aby sme sa ním všetci nechali evanjelizovať.

Nová evanjelizácia je pozvaním spoznať spásonosnú silu pôsobiacu v ich životoch a umiestniť ich do centra putovania Cirkvi. Sme povolaní, aby sme v nich objavili Krista; aby sme im prepožičali svoj hlas na pomoc v ich problémoch, ale sme povolaní aj na to, aby sme boli ich priateľmi; aby sme ich počúvali, chápali a prijímali tajomnú múdrosť, ktorú nám Boh chce dať ich prostredníctvom.“ (Evangelii gaudium, 198)

Cítime, aká je v tom výzva? Modlime sa teda v septembri spolu so Svätým Otcom, aby spoločnosť nepokladala ľudí na okraji za zbytočných, aby na nich nezabúdali ani inštitúcie ani my sami. A modlime sa aj na úmysel našich slovenských biskupov: Aby utečencom, migrantom a všetkým na periférii spoločnosti nechýbalo naše prijatie a podpora.