Opát Bernardo Gianni o inšpirácii k meditáciám pre pápeža: Kláštor s výhľadom na mesto

Opát Bernardo Gianni OSB odpovedal aj na tieto otázky redaktorky Antonelly Palermo:

Ako inšpiráciu svojich meditácií ste si zvolili báseň Maria Luziho. Prečo?

„Predovšetkým preto, že je to téma, ktorú som po modlitbe a reflexii uznal za veľmi dobre korešpondujúcu s mojím a naším životom mníchov, žijúcich v kláštore zameranom na Pána, tak ako každý kláštor, avšak pred naším pohľadom je neustále prítomné mesto. Myslel som, že by mohlo byť užitočné znovu sa pozrieť z mníšskeho pohľadu na napätie medzi naším srdcom zakoreneným v Pánovi, v tajomstve, v liturgii, v bratskom živote, v práci, silných vlastnostiach benediktínskej skúsenosti a týmto pohľadom obráteným k mestu.

A keďže pápež František napísal – predovšetkým v Evangelii gaudium – veľmi pekné zamyslenia o hľadaní Boha práve v meste, myslel som, že toto by mohlo byť kľúčovou témou uprostred oprávnených očakávaní pápeža a jeho spolupracovníkov, ktorí nie sú mníchmi, a pravdou o mojom a našom živote ako mníšskej komunity.

Báseň Maria Luziho má veľkú hodnotu v tom, že vie s údernosťou veľkej poézie vypovedať o tom všetkom, čo je napätím medzi pamäťou a nádejou, medzi bratstvom a tvrdosťou prítomnosti, medzi istou rezignáciou, ktorú básnik pripodobňuje k takmer vyhasnutému popolu a naopak možnosťou nachádzať sa medzi ohňom a žeravou pahrebou, ktorou možno rozdúchať novú lásku a nové túžby v živote ľudí, obyvateľov mesta.“

Minulý rok pripravil meditácie duchovných cvičení pre pápeža a Rímsku kúriu básnik a teológ José Tolentino Mendonça. Tentoraz sa vy, vzdelaný intelektuál, vraciate k básni ako k základu rozjímania a modlitby. O čom vypovedá toto opätovné spájanie kultúry a spirituality, básnického a biblického slova?

„Myslím, že nám hovorí, a nie je to rétorika, ako naozaj veľmi potrebujeme krásu. Pápež to pripomína mnohokrát. Ide o krásu, ktorá nie je estetizmom na vyhnutie sa námahám myslenia, utrpenia, prorokovania, ale o krásu ako možnosť prinavrátiť výšku nášmu životu a nášmu spolunažívaniu. Kultúra a krása ako inštancia istej novej „paideia“, výchovy k životu, ktorú Cirkev vždy podporovala počas stáročí skúsenosti jej mníšskeho života.

V jednoduchosti nám to majstrovsky pripomenul pápež Benedikt v Paríži pri jeho úžasnej prednáške v kolégiu Bernardins: nejde o vytváranie nových foriem kultúry, ale o uznanie toho, ako sa Boh, ktorý sa vteľuje do našich dejín, stáva slovom, krásou, spevom. Človek vo svojom rozpoložení takto aj cez básnickú a celkovú umeleckú kreativitu v slobode odhaľuje znovunájdenú podobu s tým obrazom, ktorý mal Boh pred očami, keď si predstavoval človeka a keď ho tvoril. Ide tu skrátka o návrat k nášmu najsvätejšiemu a najopravdivejšiemu povolaniu.“

-zk-