Tretia pôstna kázeň R. Cantalamessu: Modlárstvo je protiklad živého Boha

Zuzana Klimanová - Vatikán

Na skrytú formu bezbožnosti a modlárstva u veriacich ľudí upozorňuje apoštol Pavol v Liste Rimanom, vysvetlil páter Cantalamessa. Pavol „demaskuje naše nárokovanie si spásy

 prostredníctvom vlastných skutkov“, čím „zo seba robíme veriteľov a z Boha dlžníka“. Častokrát totiž zachovávame Zákon a robíme každý druh dobrých skutkov, avšak pre potvrdenie svojej spravodlivosti staviame seba samých na miesto Boha.

 „Ak je modlárstvom «klaňanie sa dielu vlastných rúk» (porov. Iz 2,8; Oz 14,4), ak je modlárstvom «postaviť stvorenie na miesto Stvoriteľa», potom som modlárom vtedy, keď kladiem stvorenie – moje stvorenie, dielo mojich rúk – na miesto Stvoriteľa. Mojím stvorením môže byť dom či kostol, ktorý budujem, rodina, ktorú vytváram, dieťa, ktoré som priviedol na svet.

Koľké matky, aj tie kresťanské, bez toho, že si to všimli, robia zo svojho dieťaťa, zvlášť ak je jediné, svojho boha! Môže to byť rehoľný inštitút, ktorý som založil, úrad, ktorý vykonávam, práca, ktorú robím, škola, ktorú riadim. Pre mňa osobne to môže byť samotná táto kázeň, ktorú vám prednášam!

V základoch každého modlárstva je uctievanie seba samého, kult seba samého, láska k sebe, stavanie seba samého do centra a na prvé miesto vo vesmíre, obetujúc tomu všetko ostatné.“

Ako povedal páter Cantalamessa, stačí, keď sa naučíme počúvať seba samých, aby sme zistili meno našej modly, napríklad „koľko len našich viet sa začína slovom „ja“.

Výsledkom tohto modlárstva je vždy bezbožnosť, neoslavovanie Boha, ale len nás samotných. Dokonca aj dobro, ktoré konáme a našu službu Bohu využívame na získanie osobného sebapotvrdenia a úspechu, uviedol kapucínsky páter.

Preto je načase vstúpiť do seba samých a uznať, že „doteraz som aspoň v nejakej tej miere žil pre seba“, že bezbožnosť sa týka aj mňa a potrebujem obrátenie:

„Ak hriech, ako nám to vysvetľuje Augustín, pozostáva v zakuklenosti do seba samých, potom tá najradikálnejšia konverzia spočíva v našom napriamení sa a opätovnom nasmerovaní k Bohu.“

„V tej miere, v akej umiera starý človek, sa rodí človek nový, «ktorý je stvorený podľa Boha v spravodlivosti a pravej svätosti» (Ef 4,24). Ten človek, ktorým v skrytosti všetci chceme byť.“