Štvrtá pôstna kázeň R. Cantalamessu: Eucharistická adorácia znamená proroctvo

Zuzana Klimanová - Vatikán

Páter Cantalamessa pripomenul, že v tomto roku ubehlo 800 rokov od stretnutia sv. Františka z Assisi s egyptským sultánom al-Kamilom, ktoré sa udialo v roku 1219. Po svojom návrate z arabských krajín bol svätec inšpirovaný moslimským zvykom, keď po zaznení signálu z minaretu celý ľud začne v modlitbe chváliť Boha.

Kapucínsky páter citoval aj skúsenosť istej misionárky dlhodobo pôsobiacej v jednej africkej krajine, ktorá napísala: „Sme povolaní odpovedať na základnú potrebu ľudí, na hlbokú potrebu Boha, na smäd po Absolútne, vyučovať Božej ceste, vyučovať tomu, ako sa modlí. Veď práve preto v týchto končinách moslimovia získavajú toľko prozelytov: učia rýchlo a jednoducho, ako sa klaňať Bohu.“

Klaňať sa Bohu v Duchu a pravde

Naša predstava o Bohu je síce odlišná – pre nás je Boh nekonečná láska prv než nekonečná moc – no nemôžme kvôli tomu zabudnúť na našu prvotnú povinnosť klaňať sa mu. Ježiš v Evanjeliu podľa Jána pri stretnutí so Samaritánkou hovorí slová, ktoré sú magnou chartou kresťanskej adorácie, a síce, že Boh je duch a klaňať sa mu treba v Duchu a pravde:

«Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme. Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte; my sa klaniame tomu, čo poznáme, lebo

 spása je zo Židov. Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Lebo sám Otec hľadá takých ctiteľov. Boh je duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a pravde» (Jn 4,21-24).

Adoráciu Ježiš spomína aj pri pokúšaní diablom na púšti, keď mu odpovedá: «Je napísané: Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť» (Mt 4,10).

V Cirkvi sa pre akt adorácie Boha, klaňania sa mu nadovšetko, používa výraz latria. Pre úctu k svätcom je to termín dulia a úcta k Panne Márii sa označuje ako hyperdulia. „Adorácia je teda jediným náboženským aktom, ktorý nemôže byť venovaný nikomu inému v celom vesmíre, ani len Panne Márii, ale jedine Bohu. Tu spočíva jeho dôstojnosť a jedinečná sila“, zdôraznil páter Cantalamessa.

Slovo adorácia v Evanjeliách a Apokalypse znamená gesto padnutia tvárou k zemi pred niekým, ako znak úcty a podriadenosti. S adoráciou je tiež spojené pokľaknutie, ktoré rovnako konáme jedine pred Najsvätejšou sviatosťou či pred Ježišom na kríži.

Nie Boh potrebuje byť adorovaný, ale človek potrebuje adorovať

„Klaňanie sa je ako záblesk svetla“, je „vnímaním veľkosti, majestátu, krásy Boha, spolu s jeho dobrotou, a vnímanie jeho prítomnosti, ktorá vyráža dych“, uviedol páter Cantalamessa a spomenul aj slová sv. Angely z Foligna, ktorá adoráciu nazývala „ponorením sa do nekonečnej hlbiny Boha“.

Charakteristickou črtou adorácie je ticho, ktoré hovorí o tom, že skutočnosť presahuje každé slovo. Ak si chceme pomôcť, aby sa naša myseľ nezatúlala inam, stačí nám krátke slovo Amen, čiže áno. „Znamená to povedať áno Bohu ako Bohu a sebe samým ako Božím stvoreniam“, vysvetlil kapucínsky páter.

Adorovať Boha nie je len našou povinnosťou, ale skôr privilégiom, ba dokonca našou potrebou, uviedol pápežský kazateľ. „Človek potrebuje niečo majestátne, čo by mohol milovať a adorovať! Nakoniec, pre toto sme stvorení“, vysvetlil. „Nie je to teda Boh, ktorý potrebuje byť adorovaný, ale človek, ktorý potrebuje adorovať. Preto sa veľmi mýlil Nietzsche, ktorý Boha z Biblie definoval ako „orientálca dychtivého po poctách vo svojom nebeskom sídle“ (Radostná veda, 135).

Eucharistická adorácia

„Katolícka cirkev pozná osobitnú formu adorácie, ktorou je eucharistická adorácia. Každý veľký duchovný prúd v lone kresťanstva mal svoju osobitnú charizmu, ktorá predstavuje jeho osobitný prínos bohatstvu celej Cirkvi. Pre protestantov je ním kult Božieho slova; pre pravoslávnych kult ikon; pre Katolícku cirkev je to eucharistický kult. Prostredníctvom každej z týchto troch ciest sa uskutočňuje ten istý základný cieľ, ktorým je kontemplácia Krista a jeho tajomstva.“

Kult adorácie Eucharistie mimo svätej omše sa začal v 11. storočí ako reakcia na jednu z heréz, ktorá popierala reálnu prítomnosť Krista v Eucharistii, vysvetlil páter Cantalamessa. Zároveň uviedol, že zotrvať pred Eucharistiou má na nás podobný vplyv, ako keď na strom svieti slnko a dochádza k fotosyntéze:

„Zotrvávajúc pokojne a v tichu a pokiaľ možno dlho pred sviatostným Ježišom či pred jednou z jeho ikon, vnímame jeho túžby spojené s nami, vzdávame sa našich projektov, aby sme urobili miesto Kristovým projektom, Božie svetlo kúsok po kúsku preniká do srdca a uzdravuje ho. Dochádza k niečomu, čo pripomína stav stromov počas jari, čiže proces fotosyntézy.“ 

„My musíme byť ako tie zelené lístky! Sú symbolom eucharistických a kontemplatívnych duší. Kontemplujúc „slnko spravodlivosti“, ktorým je Kristus, zachytávajú výživu, ktorou je Duch Svätý, v prospech celého veľkého stromu, ktorým je Cirkev.“

Eucharistická adorácia ako účinná forma evanjelizácie

„Eucharistická adorácia je tiež jednou z najúčinnejších foriem evanjelizácie“, zdôraznil páter Cantalamessa:

„Mnoho farností a komunít, ktoré ju začlenili do svojho každodenného či týždenného programu s tým majú priamu skúsenosť. Pohľad na osoby, ktoré večer či v noci v rozsvietenom kostole ticho adorujú pred Najsvätejšou sviatosťou mnohých priviedol k tomu, aby vstúpili dnu a aby po tom, ako tam chvíľu zotrvali, prehlásili: „Tu je Boh!“ Presne tak, ako sa píše, že sa dialo počas prvých zhromaždení kresťanov (porov. 1 Kor. 14,25).“

Anticipuje to, čo bude v nebeskom Jeruzaleme

Kresťanská kontemplácia však nie je jednosmerná, vysvetlil pápežský kazateľ. V tejto súvislosti pripomenul odpoveď jednoduchého sedliaka svätému farárovi z Arsu na otázku, čo robí počas adorácie: „Nič, ja hľadím na neho a on hľadí na mňa!“

Zotrvať v adorácii pred Eucharistiou je tiež „prijatím Ježišovej výzvy adresovanej učeníkom v Getsemanskej záhrade: „Ostaňte tu a bdejte so mnou!“ (Mt 26,38).

„Kontemplujúc Ježiša vo Sviatosti oltárnej uskutočňujeme proroctvo vyslovené v momente Ježišovej smrti na kríži: „Uvidia, koho prebodli.“ (Jn 19,37). Ba dokonca, táto kontemplácia je sama o sebe proroctvom, pretože anticipuje to, čo budeme navždy robiť v nebeskom Jeruzaleme. Je to tá najeschatologickejšia  a najprorockejšia aktivita, ktorú môžeme v Cirkvi konať.“

Hlboký zážitok z prítomnosti Boha počas eucharistickej adorácie v kaplnke bol tiež na počiatku zrodu Katolíckej charizmatickej obnovy v Duchu Svätom v roku 1967. Páter Cantalamessa v závere svojej štvrtej pôstnej kázne prerozprával skúsenosti zakladateľov hnutia – skupiny univerzitných študentov z Pittsburgu počas ich prvej katolíckej charizmatickej duchovnej obnovy.