Obrady Veľkého piatka vo Vatikáne: Veľká noc je sviatkom všetkých vydedených

Jozef Bartkovjak SJ – Vatikán

Obrady v Bazilike sv. Petra sa začali úkonom prostrácie. Pápež František oblečený v tmavočervenom rúchu sa ležiac na zemi v tichu modlil. Po slávnostnom prednese Jánových pašií v latinčine sa ujal slova pápežský kazateľ Raniero Cantalamessa z rehole kapucínov. Veľkú noc predstavil ako sviatok všetkých vydedencov a chudobných. Pripomenul, že oslobodenie človeka, ktoré patrí k obsahu Kristovho kríža, je prístupné všetkým, môžu sa s ním stotožniť aj neveriaci. Svedkom toho je aj oslovujúca sila černošských spirituálov, ktoré sa zrodili z ťažkého utrpenia v dobe otrokárstva na Juhu USA.

Kríž nesie posolstvo pre ľudí všetkých náboženstiev: vladárom a mocným pripomína, že pred tvárou smrti sú si všetci ľudia rovní. Bohatým zase pripomína, že na svete sú neúmerné masy ľudí žijúcich v krajnej biede. Pápežský kazateľ zároveň zdôraznil, že trpiaci Ježiš, ktorý je reprezentantom vydedencov zeme, sa však nezastavuje len na rovine sociálnej, ale svojím vzkriesením prináša každému človeku víťazstvo nad hriechom a smrťou. Slávením Kristovej paschy Cirkev slávi jeho prechod zo smrti do života a prechod tých, čo v neho veria, od hriechu do milosti.

Po homílii nasledovali tradičné spoločné modlitby za všetky skupiny členov Cirkvi i ľudskej spoločnosti a obrad uctenia si Svätého kríža. Pápež František si v tomto momente z úcty pred Kristovým tajomstvom sňal z hlavy biele solideo. Po uctení si znaku spásy prítomnými kardinálmi pápež sám vzal kríž do rúk a vyzdvihol ho, kým prítomní adorovali v tichu na kolenách.

Plné znenie homílie R. Cantalamessu: Opovrhnutý a odmietnutý ľuďmi

„Opovrhnutý bol a najposlednejší z ľudí, muž bolestí, ktorý poznal slabosť, ako niekto, pred kým si zakrývame tvár, opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili.“

Toto sú prorocké slová Izaiáša, ktorými sa začala dnešná liturgia slova. Príbeh pašií, ktorý nasledoval, dal tomuto tajomnému mužovi bolesti meno a tvár: meno a tvár Ježiša z Nazareta. Dnes chceme nazerať na Ukrižovaného práve v tomto zmysle: ako na prototyp a reprezentanta všetkých odvrhnutých, vydedených a vyradených, „skartovaných“ tejto zeme, tých, pred ktorými obraciame tvár na druhú stranu, aby sme ich nevideli.

Ježiš ním nezačal byť až teraz, pri umučení. Počas celého svojho života patril medzi nich. Narodil sa v maštali, pretože pre jeho najbližších „nebolo miesta v hostinci“ (Lk 2,7). Pri jeho predstavení v chráme rodičia obetovali „pár hrdličiek alebo dva holúbky“, obetu predpísanú zákonom pre chudobných, ktorí si nemohli dovoliť obetovať baránka (pozri Lv 12,8). To bolo v Izraeli tej doby ozajstným potvrdením chudoby. Počas svojho verejného života nemá kde hlavu skloniť (Mt 8,20): je bezdomovcom.

A dostávame sa k umučeniu. V rozprávaní o ňom je moment, nad ktorým sa často nepozastavujeme, ale je plný významu: Ježiš v Pilátovej vládnej budove (Mk 15,16-20). Vojaci si všimli v priľahlom priestore tŕnitý ker; uvili z neho veniec a pritlačili mu ho na hlavu. Na plecia, ešte krvácajúce z bičovania, mu položili plášť na posmech. Ruky má zviazané drsným povrazom, do jednej ruky mu dali trstinu, posmešný symbol jeho kráľovskej hodnosti. Je prototypom osôb spútaných, osamotených, vydaných napospas vojakom a drábom, ktorí si na chudobných nešťastníkoch vyburujú hnev a krutosť, nakopené v ich živote. Mučený!

„Ecce homo!“ Hľa človek! - zvolá Pilát, keď ho krátko na to predstavuje ľudu (Jn 19,5). Je to slovo, ktoré po Kristovi môže byť vyslovené o nekonečnom zástupe  mužov a žien, zdeptaných, zdegradovaných na predmet, pozbavených všetkej ľudskej dôstojnosti. „Ak je toto človek“ - takto nazval spisovateľ Primo Levi rozprávanie o svojom živote vo vyhladzovacom tábore Auschwitz (Osvienčim). Na kríži sa Ježiš Nazaretský stáva emblémom celej tejto pošliapanej a zneváženej ľudskosti. Malo by sa zvolať: „Zavrhnutí, odmietnutí, vydedenci celej zeme: najväčší človek celých dejín bol jedným z vás! Nech patríte k akémukoľvek národu, rase či náboženstvu, vy máte právo hlásiť sa k nemu ako ku svojmu.

***

Istý afroamerický spisovateľ a teológ, ktorého Martin Luther King považoval za svojho učiteľa a inšpirátora nenásilného boja za občianske práva, napísal knihu nazvanú „Ježiš a vydedenci“ (pozn. Howard Thurman, Jesus and the Disinherited, Beacon Press, 1949). V nej ukazuje, čo reprezentovala postava Ježiša pre otrokov Juhu, ktorých bol sám autor knihy priamym potomkom. V pozbavenosti akéhokoľvek práva a v totálnej zúboženosti, slová Evanjelia, ktoré opakoval černošský vysluhovateľ kultu pri tom jedinom stretnutí, aké im bolo dovolené, nanovo dávali otrokom zmysel ich dôstojnosti Božích detí.

V tejto atmosfére vznikla väčšina černošských duchovných piesní (spirituálov), ktoré ešte i dnes privádzajú svet k dojatiu (porov. Howard Thurman, Deep River and The Negro Spiritual Speaks of Life and Death, Richmond, Indiana 1975). Vo chvíľach verejnej dražby zažívali muky, keď videli manželky často odlúčené od manželov a rodičov od detí, predávaných iným pánom. Ľahko si môžeme domyslieť, s akým duchom spievali či už v žiare slnka alebo v uzavretosti svojich chatrčí: „Nikto nepozná tú bolesť, čo som videl. Nikto, okrem Ježiša“ (Nobody knows the trouble I have seen. Nobody knows, but Jesus).

***

Toto nie je jediný význam Kristovho umučenia a smrti a ani nie ten najdôležitejší. Najhlbší význam nie je ten sociálny, ale ten duchovný. Tá smrť vykúpila svet z hriechu, priniesla Božiu lásku do najvzdialenejšieho a najtmavšieho bodu, do ktorého sa ľudstvo samo vyhnalo v úteku od neho, čiže do smrti. Nie je to, ako som povedal, najdôležitejší zmysel kríža, ale je to niečo, čo všetci, veriaci i neveriaci môžu rozpoznať a prijať.

Všetci, opakujem, nie iba veriaci. Ak sa samotnou skutočnosťou svojho vtelenia Boží Syn stal človekom a zjednotil sa s celým ľudstvom, tak spôsobom, akým sa udialo jeho vtelenie, sa stal jedným z chudobných a opovrhnutých, vzal si ich záležitosť za svoju. Sám sa ujal toho, aby nás o tom uistil, keď slávnostne vyhlásil: „To, čo ste urobili hladnému, nahému, uväznenému, vyhnanému, urobili ste to mne; to, čo ste im neurobili, neurobili ste to mne“ (porov. Mt 25, 31-46).

Ale nemôžeme sa zastaviť tu. Ak by Ježiš mal len toto, čo by povedal vydedencom sveta, nebol by viac, než len opäť jedným ďalším z nich, príkladom dôstojnosti uprostred nešťastia a nič viac. Ba navyše, bol by to len ďalší priťažujúci dôkaz proti Bohu, že toto všetko dovolí. Je známa rozhorčená reakcia Ivana, vzpurného brata z Dostojevského Bratov Karamazovovcov, keď mu mladší brat Aľjoša spomenie Ježišovo meno: „Ach, tu je reč o tom `Jedinom bez hriechu´ a o jeho krvi, tak je? Nie, nezabudol som na neho: ba dokonca som sa divil, kým sme diskutovali, ako to, že si tak veľmi otáľal s tým, aby si mi s ním vyrukoval, keďže zvyčajne všetci tí z vašej strany spomínajú pri debatách predovšetkým jeho prv než čokoľvek“ (F. M. Dostojevskij, Bratia Karamazovovci, kniha 5, kap. 4).

Evanjelium sa skutočne nezastavuje tu, hovorí aj o ďalšej veci, hovorí, že ukrižovaný vstal z mŕtvych! V ňom sa udialo úplné obrátenie strán naruby: porazený sa stal víťazom, súdený sa stal sudcom, „kameň, čo stavitelia zavrhli, sa stal kameňom uholným“ (pozri Sk 4,11). Posledné slovo nepatrilo a nikdy nebude patriť nespravodlivosti alebo utláčaniu. Ježiš neprinavrátil vydedencom sveta iba dôstojnosť, daroval im nádej!

V prvých troch storočiach Cirkvi sa oslava Veľkej noci nedelila tak ako teraz na rozličné dni: Veľký piatok, Biela sobota a Veľkonočná nedeľa. Všetko sa sústreďovalo do jediného dňa. Vo veľkonočnej vigílii sa pripomínala tak smrť, ako aj vzkriesenie. Presnejšie: ani smrť ani vzkriesenie sa nepripomínali ako samostatné a oddelené skutočnosti, pripamätúval sa predovšetkým Kristov prechod z jedného do druhého, zo smrti do života. Slovo „pascha“ (pesach) znamená prechod: prechod židovského ľudu z otroctva ku slobode, prechod Krista z tohto sveta k Otcovi (porov. Jn 13,1) a prechod veriacich v neho od hriechu do milosti.

Je to sviatok obrátenia naruby spôsobeného Bohom a uskutočneného v Kristovi: je to začiatok a prísľub toho jediného obrátenia naruby v osudoch ľudstva, ktoré je kompletne správnym a nevratným. Chudobní, vylúčení, vy, ktorí ste v rôznych formách otroctva, ktoré ešte stále existuje v našej spoločnosti: Veľká noc je vaším sviatkom!

***

Kríž nesie posolstvo aj pre tých, čo sa nachádzajú na druhom brehu: pre vladárov, pre mocných, tých, čo sa cítia spokojní vo svojej úlohe „víťazných“. A je to posolstvo, ako vždy, lásky a spásy, nie nenávisti alebo pomsty. Pripomína im, že nakoniec sú zviazaní s tým istým osudom, ktorí majú všetci; že slabí i mocní, bezbranní i tyrani, všetci sú podriadení tomu istému zákonu a tým istým ľudským obmedzeniam. Smrť, ako Damoklov meč, visí nad hlavou každého, zavesený na konskom vlase. Upozorňuje pred horším zlom pre človeka, ktorým je ilúzia všemohúcnosti. Nie je potrebné ísť príliš späť v čase, stačí si spomenúť na nedávne dejiny, aby sme si uvedomili, aké časté je toto nebezpečenstvo a privádza ľudí i národy do katastrofy.

Písmo má slová večnej múdrosti, adresované vládcom na scéne tohto sveta:

„Učte sa, panovníci končín zemských... mocní budú mocne trestaní“ (Múdr 6,1.6)

„A keby človek mal čo akú hodnosť, a toto by si nevšímal je ako lichva, čo hynie“ (Ž 49,21).

„Čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, a seba samého by stratil alebo poškodil?“ (Lk 9,25).

Cirkev prijala poslanie od svojho zakladateľa, aby stála na strane chudobných a slabých, aby bola hlasom tých, čo hlas nemajú, a, vďaka Bohu, to aj robí, najmä vo svojom najvyššom pastierovi.

Druhým dejinným poslaním, ktoré si náboženstvá majú spoločne osvojiť dnes, okrem propagovania pokoja, je nezostať ticho pred divadlom, ktoré sa nachádza pred zrakom všetkých. Niekoľkí privilegovaní vlastnia dobrá, ktoré by nedokázali skonzumovať ani keby žili storočia a storočia, a neúmerné masy chudobných, ktorí nemajú kúsok chleba a hlt vody, ktorý by dali vlastným deťom. Žiadne náboženstvo nemôže zostať ľahostajným, pretože Boh všetkých náboženstiev nie je ľahostajný voči tomu všetkému.

***

Vráťme sa k Izaiášovmu proroctvu, od ktorého sme sa odrazili. Ono začína opisom poníženia Božieho služobníka, no uzatvára sa opisom jeho konečného oslávenia. Je to Boh, ktorý hovorí:

„Po útrapách svojej duše uvidí svetlo... Preto mu dám ako podiel zástupy a s mocnými sa bude deliť o korisť, pretože vydal na smrť svoj život a započítali ho medzi zločincov; a on niesol hriech mnohých a prosí za hriešnikov.“

O dva dni, prostredníctvom ohlásenia zmŕtvychvstania Krista, liturgia dá meno a tvár aj tomuto víťazovi. Bdejme a uvažujme v očakávaní.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -mh, mv, jb-