Hlavný rozmer synody je pastoračný, zdôraznil hneď na začiatku pápež František

Jozef Bartkovjak SJ - Vatikán

Účastníci synody sa v pondelok ráno o 8.30 zhromaždili pri hrobe sv. Petra pod kupolou Vatikánskej baziliky. Spolu so Svätým Otcom Františkom zaspievali Veni Creator Spiritus a v procesii prešli z baziliky cez Námestie sv. Petra do zasadacej siene, ktorá sa nachádza v komplexe Auly Pavla VI. Za spevu duchovných piesní v typickom štýle kresťanských komunít Amazónie niesli aj kanoe s veslom, rybársku sieť a iné symboly evanjelizácie.      

Na úvod sa ujal slova pápež František. V 20-minútovom príhovore 

v španielčine zdôraznil, že na prvom mieste má synoda rozmer pastoračný, ku ktorému sa potom radia ďalšie: kultúrny, sociálny a ekologický. Pripomenul, že realitu Amazónie budú spoločne interpretovať „očami učeníkov“ Ježiša Krista, a nie inak. Neexistujú totiž akési „neutrálne hermeneutiky“, upozornil Svätý Otec.

Synoda sa bude podľa slov pápeža Františka zaoberať situáciou pôvodných obyvateľov Amazónie s veľkou vnímavosťou a bez ideologických kolonizácií. Keďže synoda nie je parlament, ale cirkevný proces pod vedením Ducha Svätého, musí sa vyhýbať svetským prístupom a praktikám, ktoré sú cudzie cirkevnému zmýšľaniu. „Bratia a sestry, prosím vás, aby sme sa veľa modlili,“ vyzval pápež účastníkov synody. Povzbudil ich reflektovať, diskutovať, počúvať s pokorou a hovoriť s odvahou a priamosťou.

Predsedajúci delegát, venezuelský kardinál Baltazar Enrique Porras Cardozo na úvod požiadal o modlitbu za jedného z účastníkov synody z radov expertov, pôvodom z Brazílie, ktorý v predvečer utrpel infarkt a musel byť hospitalizovaný.

Počas synody zabezpečuje komunikáciu s novinármi Dikastérium pre komunikáciu. O priebehu prvého pracovného dňa synody sa novinári mali možnosť dozvedieť na brífingu o 13.30 v sále vatikánskeho Tlačového strediska. Na ich otázky odpovedali prefekt komunikačného dikastéria Paolo Ruffini, zástupkyňa riaditeľa Tlačového strediska Cristiane Murrayová a sekretár komisie pre informovanie páter Giacomo Costa SJ.

Okrem nich boli novinárom k dispozícii aj traja pozvaní hostia z riadnych účastníkov synody: peruánsky biskup Mons. David Martínez De Aguirre Guinea OP, apoštolský vikár Puerto Maldonada, biskup diecézy Cayenne vo Francúzskej Guyane Mons. Emmanuel Lafont a kolumbijská rehoľná sestra Alba Teresa Cediel Castillo MML z misijnej kongregácie Nepoškvrnenej Panny Márie a sv. Kataríny Sienskej.

Príhovor Svätého Otca na úvod zasadania Synody pre Amazóniu

„Sestry a bratia, dobré ráno! Všetkých vítam a ďakujem vám za prácu na príprave. Všetci intenzívne pracovali, od onoho momentu v Puerto Maldonado až dodnes.

Môžeme povedať, že Synoda pre Amazóniu má štyri dimenzie: pastoračnú, kultúrnu, sociálnu a ekologickú. Tá prvá, pastoračná dimenzia, je podstatná a zahŕňa všetko. Pristupujeme k realite Amazónie s kresťanským srdcom a vidíme ju očami učeníkov, aby sme ju pochopili a interpretovali očami učeníkov.

Pretože neexistujú neutrálne hermeneutiky, hermeneutiky „aseptické“. 

Vždy sú podmienené vopred prijatou voľbou. Tá naša vopred urobená voľba je voľba učeníkov. A tiež má vedomie misionárov, pretože láska, ktorú do nás vložil Duch Svätý, nás podnecuje k hlásaniu Ježiša Krista - to ohlasovanie, ako všetci vieme, si neslobodno zamieňať s prozelytizmom.

Ale pristupujeme k zváženiu amazonskej reality s týmto pastoračným srdcom a očami učeníkov a misionárov, aby sa neoklieštilo ohlasovanie Pána. A tiež pristupujeme k amazonským národom (pospolitostiam, pueblos) po špičkách, rešpektujúc ich históriu, ich kultúry, ich štýl ako „dobre žiť“ (buen vivir) - v etymologickom zmysle slova, nie v tom spoločenskom, ktorý tomu neraz dávame.

Pretože tieto národy majú svoju vlastnú entitu, všetky tieto národy majú svoju vlastnú múdrosť, sebauvedomenie. Tieto národy majú isté cítenie, istý spôsob, ako vidia realitu, isté dejiny, istú hermeneutiku a majú tendenciu byť protagonistami svojej vlastnej histórie s týmito charakteristikami.

A pristupujeme k nim bez ideologických kolonizácií, ktoré ničia alebo redukujú špecifický kolorit (ideosincracia) týchto pospolitostí. Dnes je to také bežné pri týchto ideologických kolonizáciách.

My prichádzame bez podnikateľských snáh, bez vopred nalinkovaných programov na v úvodzovkách „zdisciplinovanie“ amazonských národov: na zdisciplinovanie ich histórie, kultúry – toto nie. Žiadnu takúto snahu „domestikovať“ pôvodné národy.

Keď Cirkev na toto zabudla, na to, ako má pristupovať k určitému národu, vtedy sa neinkulturovala, nestala sa súčasťou jeho kultúry: ba dokonca došlo k podceňovaniu niektorých národov.

A koľko je zlyhaní, nad ktorými dnes plačeme. Pomyslime na De Nobiliho v Indii, na Ricciho v Číne a mnoho ďalších. Homogenizujúci centralizmus nenechal vyniknúť autentickosti kultúry týchto národov.

Ideológie sú nebezpečná zbraň: vždy máme tendenciu chytiť sa nejakej ideológie a ňou interpretovať nejaký národ. Ideológie sú splošťujúce a vedú nás k zveličovaniu v našej domýšľavosti: porozumieť intelektom, ale neakceptovať, pochopiť bez obdivovania, pochopiť bez prijatia.

A takto sa prijme realita v kategóriách: najbežnejšie sú kategórie tzv. „izmov“. Keď chceme takto pristúpiť k realite nejakého pôvodného etnika, hovoríme o „indiánstve“ (indigenismo), a keď mu chceme dať nejaké východisko z núdze k lepšiemu životu, nepýtame sa ho, hovoríme o rozvoji (desarrollismo) - tieto „izmy“ predefinovávajú život z osvieteného a osvieteneckého laboratória.

Toto sú slogany, ktoré sa zakoreňujú a programovo ovplyvňujú prístup k pôvodným národom. V našej krajine jeden slogan - „civilizovanosť a barbarstvá“ - slúžil na rozdelenie, na likvidáciu, a dosiahol svoj vrchol na konci 80-tych rokov, aby zničil väčšinu pôvodných národov, pretože to boli „barbari“ a z druhej strany prichádzala „civilizácia“.

Je to pohŕdanie národmi a vychádzam zo skúsenosti svojej krajiny, že toto heslo „civilizovanosť a barbarstvá“, ktoré slúžilo na zlikvidovanie národov, v mojej vlasti ešte stále pokračuje v urážlivých slovách, a takto sa hovorí o civilizovanosti druhého stupňa, a o tých, ktorí pochádzajú z barbarstva a dnes to sú to tzv. „paraguajci“, či tzv. „čierne hlavy“...

Toto nás vždy vzďaľuje od reality určitého národa, jeho zaškatuľkovaním a vytvorením odstupu. To je skúsenosť z mojej krajiny.

A potom opovrhovanie, včera ma to veľmi zabolelo počuť tu posmešnú poznámku o tom zbožnom mužovi, ktorý niesol obetné dary s pierkami na hlave. Povedzte mi: aký je rozdiel medzi tým, že niekto nosí na hlave pierka, a medzi trojrohým biretom, ktorý používajú niektorí úradníci našich dikastérií? (potlesk)

Takto riskujeme, že budeme navrhovať jednoducho pragmatické opatrenia, kým sa od nás naopak žiada kontemplatívne nazeranie (contemplación) na tieto národy, schopnosť obdivovať, čo by sa malo stať určujúcim (paradigmatickým) spôsobom rozmýšľania. Ak niekto príde s pragmatickými úmyslami, nech sa modlí: „Ja, hriešnik“, aby sa obrátil sa a otvoril svoje srdce paradigmatickej perspektíve, ktorá sa rodí z reality týchto národov.

Neprišli sme sem vymýšľať programy sociálneho rozvoja alebo uchovávania kultúr múzejného typu, ani pastoračné činnosti rovnakého nekontemplatívneho štýlu, aký prispieva k pretrvávaniu činností opačného razenia: odlesňovanie, uniformita, vykorisťovanie. A toto tiež vytvára programy, ktoré nerešpektujú tú poéziu, tú realitu národov, ktorá je svojbytná.

Musíme sa tiež vyvarovať svetskosti v zmysle požadovania určitých uhlov pohľadu ako organizačných zmien. Svetskosť sa vždy votrie a vzďaľuje nás od poézie národov.

Prichádzame uvažovať, porozumieť, slúžiť týmto národom. A robíme to kráčaním po synodálnej ceste, robíme to na Synode. Nie okrúhlymi stolmi, nie ďalšími konferenciami a diskusiami: robíme to na synode, pretože synoda nie je parlament, nie je to hovorňa, nie je na demonštrovanie, kto je mocnejší v médiách a kto je mocnejší na internete, aby nanútil nejakú ideu alebo nejaký plán.

Toto by predstavovalo určitú kongregacionalistickú cirkev, ak by sme si zakladali na anketách, kto má väčšinu; alebo by to bola akási senzacionalistická cirkev, veľmi vzdialená našej Svätej Matke katolíckej Cirkvi. Tej, ktorú sv. Ignác rád nazýval „naša Svätá Matka hierarchická Cirkev“.

Synoda je spoločné kráčanie s inšpiráciou a vedením Ducha Svätého. A Duch Svätý je hlavným aktérom synody, prosím, nevyžeňme ho von zo sály.

Uskutočnili sa porady, diskutovalo sa v rámci biskupských konferencií, v Predsynodnej rade, vypracoval sa Pracovný dokument (Instrumentum laboris), ktorý, ako viete, je „textom-mučeníkom“, určeným na zničenie, pretože je ako východiskový bod k tomu, čo Duch vykoná v nás.

A teraz kráčajme pod vedením Ducha Svätého, teraz nechajme, aby sa Duch Svätý prejavil v tomto zhromaždení, aby sa prejavil uprostred nás, prejavil sa s nami, skrze nás, a aby sa prejavil aj „napriek“ nám, napriek našim rezistenciám, a je normálne, že sa vyskytnú, pretože život kresťana je taký.

A tak, aká bude naša práca, aby sme zaistili, že táto prítomnosť Ducha Svätého bude plodná? Predovšetkým, modliť sa. Bratia a sestry, prosím vás, aby sme sa veľa modlili. Uvažovať, viesť dialóg, načúvať s pokorou, vediac, že ja sám neviem všetko. A hovoriť s odvahou, s priamosťou (parresía), aj keď nás to bude stáť zahanbenie povedať, čo cítim, rozlišovať, a toto všetko vnútri, udržujúc bratskosť, ktorá tu vnútri musí byť.

A aby sme napomohli tejto činnosti reflexie, modlitby, rozlišovania, počúvania s pokorou a hovorenia s odvahou, tak vždy po štyroch vystúpeniach budeme mať priestor na štyri minúty ticha. (...) “

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Aktualizované: 7.10.2019, 20:18