Podpora jednoty kresťanov má už 60 rokov - rozhovor s kardinálom Kochom

Presne pred 60 rokmi, 5. júna 1960 bol na podnet pápeža sv. Jána XXIII. vo Vatikáne založený Sekretariát na podporu jednoty kresťanov. Ten sa v roku 1988 potom stal Pápežskou radou, spomína kardinál Koch, ktorý ďalej odpovedal na otázky redaktora Vatikánskeho rozhlasu Massimiliana Menichettiho:

Pred 60 rokmi bol ekumenický kontext úplne iný. Ako sa dá definovať aktuálna ekumenická situácia a výzvy dneška?

„V roku 1960 bolo ekumenické hnutie v jeho oficiálnej forme vo vnútri Katolíckej cirkvi v počiatkoch. V posledných 60 rokoch sa konali početné stretnutia a dialógy, z ktorých bolo možné vyťažiť mnoho pozitívneho ovocia. Každopádne, skutočný cieľ ekumenického hnutia, to znamená obnova jednoty Cirkvi, ešte nebola dosiahnutá.

Teraz jedna z najväčších výziev spočíva práve v nedostatku skutočne pevného konsenzu o cieli ekumenizmu. Zhodneme sa na nevyhnutnej potrebe jednoty, avšak ešte nie o tom, akú formu by mala mať. Je treba spoločnú víziu, ktorá je nevyhnutná pre jednotu Cirkvi. Budúce kroky sa totiž dajú spraviť jedine vtedy, ak máme na mysli jasný cieľ.“

Ekumenická cesta je častokrát definovaná ako „výmena darov“. Ako sa za 60 rokov zmenila Katolícka cirkev týmto úsilím? Ktoré dary naša Cirkev ponúkla iným kresťanom?

„Za touto definíciou je presvedčenie, že každá cirkev môže priniesť osobitný príspevok pre obnovenie jednoty. Od cirkví a cirkevných komunít zrodených z reformácie sa Katolícka cirkev naučila predovšetkým ústrednému miestu Božieho slova v živote Cirkvi, v liturgických sláveniach a v teologickom myslení. Oživilo sa v nás vedomie, že viera pochádza z počúvania Božieho slova a že evanjelium Ježiša Krista musí byť v centre Cirkvi. Od pravoslávnych cirkví, ako viackrát zdôraznil pápež František, sa môžeme učiť veľa o synodalite v živote Cirkvi a o kolegialite biskupov.

Katolícka cirkev môže zo svojej strany ponúknuť pre ekumenickú diskusiu ako osobitný dar dôraz kladený na univerzalitu Cirkvi. Keďže Katolícka cirkev žije vo vzájomnom vzťahu medzi jednotou univerzálnej Cirkvi a mnohosťou miestnych cirkví, môže v zmysle príkladu preukázať, že jednota a mnohosť nie sú protichodné ani v ekumenizme, ale sa vzájomne podporujú.“

Kard. Koch ďalej poukazuje na jednotlivé zložky ekumenického úsilia: „dialóg lásky“, čiže starostlivosť o udržiavanie priateľských vzťahov medzi rozličnými cirkvami, čím sa prekonávajú mnohé predsudky minulosti a posilňuje sa porozumenie. Ďalším je „dialóg pravdy“, čiže teologická analýza kontroverzných otázok, ktoré v dejinách viedli k rozdeleniam. Do tretice je to „duchovný ekumenizmus“, čiže hlboké a svorné pripojenie sa všetkých veriacich k Ježišovej veľkňazskej modlitbe, aby všetci boli jedno – „ut unum sint“.

V týchto dňoch slávime aj 25. výročie encykliky sv. Jána Pavla II. Ut unum sint publikovanej 25. mája 1995. Je táto encyklika dôležitá pre cestu ekumenizmu?

„Jej dôležitosť spočíva hlavne v skutočnosti, že po prvýkrát v dejinách pápež napísal encykliku o ekumenizme. S ňou, tridsať rokov po skončení Koncilu, Ján Pavol II. pripomenul, že Katolícka cirkev sa «nezvratne zaviazala» nastúpiť na cestu ekumenizmu (UUS 3) a že všetci členovia Cirkvi sú na základe viery povinní zúčastňovať sa na ekumenickom hnutí.

Ako zvlášť hodná spomienky sa mi zdá aj ďalšia prekvapujúca iniciatíva pápeža. Uvedomujúc si na jednej strane, že petrovské ministérium (služba, úrad) predstavuje jednu z hlavných prekážok pre obnovenie jednoty, a na druhej strane s presvedčením, že ministérium Rímskeho biskupa má konštitutívnu dôležitosť pre jednotu Cirkvi, pápež Ján Pavol II. pozval celú ekumenickú komunitu, aby sa angažovala v „bratskom, trpezlivom dialógu“ o primáte Rímskeho biskupa,

s cieľom nájsť takú formu vykonávania primátu, «ktorá sa nezriekne podstaty svojho poslania a predsa sa otvorí novej situácii», presnejšie v miere, akou sa toto ministérium «bude môcť uskutočňovať ako služba lásky uznaná tak jednými, ako aj druhými» (UUS 95-96). Podľa mojej mienky ide o veľmi sľubnú iniciatívu, v ktorej pri rozličných príležitostiach pokračovali aj pápež Benedikt XVI. a pápež František.”

Od založenia dikastéria sa rozliční pápeži veľmi angažovali v ekumenizme. Ako môžeme v skratke definovať osobitný príspevok každého z nich?

„Predovšetkým, mali by sme byť vďační za to, že všetci pápeži, ktorí po sebe nasledovali od Koncilu, preukázali srdce otvorené pre ekumenizmus a že tu bola jedna veľká kontinuita a koherencia medzi nimi navzájom. Pápež Ján XXIII. si bol dobre vedomý, že obnovenie jednoty kresťanov je základom pre obnovu Katolíckej cirkvi.

Pápež Pavol VI. významným spôsobom  prispel k tomu, že si Koncil osvojil  Dekrét o ekumenizme „Unitatis redintegratio“. Bol pápežom veľkých ekumenických gest, osobitne voči Pravosláviu a Anglikánskemu spoločenstvu a bol prvým pápežom, ktorý navštívil Ekumenickú radu cirkví.

Pápež Ján Pavol II. bol presvedčený, že tretie tisícročie by malo čeliť veľkej úlohe obnovenia stratenej jednoty a videl nevyhnutnú pomoc vo svedectve mučeníkov patriacich k rozličným cirkvám, ktorí už žili jednotu darovaním vlastného života.

Pre pápeža Benedikta XVI. je ekumenizmus na hlbokej úrovni otázkou viery, a preto je primárnou povinnosťou Petrovho nástupcu. Pre pápeža Františka je základom, aby rozličné cirkevné komunity kráčali spoločne cestou jednoty, pretože jednota rastie kráčajúc. Aj on okrem iného nástojí na dôležitosti ekumenizmu krvi.“

Na zdôraznenie tohto dvojitého výročia Pápežská rada zverejní tento rok Ekumenické vademecum pre biskupov. Prečo tento nový dokument?

„Úrad zverený biskupovi je službou jednoty v jeho diecéze a jednoty medzi miestnou cirkvou a univerzálnou Cirkvou. Avšak má osobitnú dôležitosť aj v ekumenizme. Pastoračné ministérium biskupa musí byť chápané širším spôsobom čo sa týka jednoty jeho cirkvi, pretože zahŕňa aj pokrstených nekatolíkov. V rozličných miestnych cirkvách teda prislúcha diecéznym biskupom primárna zodpovednosť za jednotu kresťanov.

Vademecum má pomôcť biskupom hlbšie chápať ich ekumenickú zodpovednosť a pretaviť ju do praxe. Vademecum je tiež osobitne myslené na predstavenie novovymenovaným biskupom ich úloh, spočívajúcich v poskytovaní sprevádzania všetkým členom cirkvi, aby si mohli plniť ich povinnosť zúčastňovať sa na ekumenickom hnutí.“

Kard. Koch vysvetlil aj cieľ ďalšej novej iniciatívy Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov pri súčasnom 60. výročí, ktorou je časopis Acta Oecumenica ako obohatenie doterajšieho Informačného bulletinu, ktorý má už polstoročnú tradíciu.

Ekumenizmus sa vytvára pri stretnutí a v dialógu. Ako aktuálna kríza spojená s pandémiou vplýva na túto prácu?

„Ekumenizmus žije z dialógov a priamych, osobných stretnutí. Toto teraz nie je ľahko uskutočniteľné v dôsledku reštrikcií súvisiacich s pandémiou koronavírusu, pretože nemôžeme ani prijímať v Ríme návštevy hostí z iných kresťanských cirkví, ani cestovať, aby sme sa stretli s reprezentantmi iných cirkví.

Ekumenické rozhovory sa stretávajú s veľkými ťažkosťami, keď sa uskutočňujú na diaľku, prostredníctvom „home office“. Na druhej strane, momentálna tvrdá situácia prispieva k vzájomného priblíženiu kresťanských cirkví, ktoré sa nachádzajú na tej istej lodi. Toto sa ukázalo zjavným napríklad keď pápež František pozval kresťanské cirkvi, aby sa spojili v modlitbe Otčenáš 25. marca za koniec pandémie.

Na list, ktorým som posielal pozvanie Svätého Otca hlavám kresťanských cirkví, odpovedala väčšina príjemcov veľmi rýchlo, s vyjadrením vďaky za túto iniciatívu. To mi ukázalo, aké hlboké sa stali medzičasom ekumenické vzťahy a ako sa môžu ešte viac prehĺbiť vo veľmi ťažkých situáciách. Prirodzene však budeme veľmi radi, keď opäť budeme môcť mať s našimi partnermi v dialógu stretnutia a rozhovory z tváre do tváre, osobne.“

Švajčiarsky kardinál Kurt Koch je na čele Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov už takmer desať rokov. Za jej predsedu ho vymenoval 1. júla 2010 pápež Benedikt XVI.

-zk, jb-