Raniero Cantalamessa uzavrel adventný cyklus: Prišiel prebývať medzi nami

V piatok 18. decembra o 9. hodine sa kardinál Cantalamessa v Aule Pavla VI. prihovoril Svätému Otcovi, členom Rímskej kúrie, ako aj viacerým z radov vatikánskych zamestnancov a pracovníkov Rímskeho vikariátu. Svojej tretej a záverečnej adventnej kázni dal názov:  „Prišiel prebývať medzi nami“.

Prinášame v prvom momente úvodnú časť dnešnej kázne, postupne budú doplnené ďalšie vybrané časti.

Prišiel prebývať medzi nami

3. adventná kázeň P. Raniera Cantalamessu

„Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte!“ To je smutné zvolanie Jána Krstiteľa, ktoré sme počuli v evanjeliu Tretej adventnej nedele, ktorému chceme dať zaznieť pri tomto poslednom stretnutí pred Vianocami.

V pamätnom posolstve Urbi et orbi 27. marca tohto roku na Námestí sv. Petra, po prečítaní evanjelia o utíšení búrky, si Svätý Otec položil otázku, v čom spočíval ten „nedostatok viery“, ktorý Ježiš vyčíta učeníkom, a vysvetlil:

«Neprestali v neho veriť, veď preto na neho volajú. Ale pozrime, ako sa naňho obracajú: „Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?“ (Mk 4,38).

Nedbáš: myslia si, že Ježiš sa o nich nezaujíma, že sa o nich nestará. Medzi nami, v našich rodinách, jednou z vecí, ktorá nám veľmi ťažko padne je počuť ako nám niekto povie: „Nezáleží ti na mne?!”. Sú to slová, ktoré rania a v srdci rozpútavajú búrku. Isto bodli aj Ježiša. Veď nikomu tak na nás nezáleží, ako práve jemu».

Môžeme postrehnúť aj ďalší odtieň Ježišovej výčitky. Nechápali, kto je ten, čo je s nimi na lodi; nepochopili, že s ním na palube sa loďka nemohla potopiť, pretože Boh nemôže zahynúť. My, učeníci dneška, by sme sa dopustili tej istej chyby ako apoštoli a zaslúžili by sme si rovnakú Ježišovu výčitku, ak by sme v zúrivej búrke, ktorá sa  oborila na svet pandémiou zabudli, že nie sme na loďke sami a napospas vlnám.

Slávenie Vianoc nám umožňuje rozšíriť horizont: od Galilejského mora na celý svet, od apoštolov k nám: «A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami» (Jn 1,14). Grécke sloveso v aoristovom tvare eskenosen (doslovne „postavil si stan“) vyjadruje, že ide o čin vykonaný a nezvratný. Boží Syn zostúpil na túto zem, a Boh nemôže zahynúť. Kresťan môže hlásať zo silnejších dôvodov než žalmista:

«Boh je naše útočište a sila aj najistejšia pomoc v súžení. Preto sa nebojíme, hoci by sa chvela zem a vrchy na dno morské padali. [...] Nezachveje sa, veď Boh je v jeho strede» (Ž 46,2-4.6).

„Boh je s nami“, čiže na strane človeka, ako jeho priateľ a spojenec proti silám zla. Musíme znovuobjaviť prvoradý a jednoduchý význam vtelenia Božieho Slova, ponad všetky teologické vysvetlenia a o ňom sformulované dogmy. Boh prišiel prebývať uprostred nás! Prial si vziať túto udalosť za svoje vlastné meno: Emanuel, Boh-s-nami. To, čo prorokoval Izaiáš: «Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel» (Iz 7,14), sa stalo uskutočneným.

(...)

Prvý veľký zápas, ktorému musela čeliť viera v Krista, nebol o jeho božskosti, ale o jeho ľudskosti a pravde o vtelení. Pôvodom tohto odmietania bola Platónova dogma, podľa ktorej „žiadny boh sa nemieša s človekom“ (Platón, Hostina, 203°). Svätý Augustín z vlastnej skúsenosti objavil najhlbší koreň ťažkosti veriť vo vtelenie, a tým je nedostatok pokory. „Keď som nemal pokoru“ – píše vo Vyznaniach – „nechápal som pokoru Božiu“ (Vyznania, VII, 18.24).

Jeho skúsenosť nám pomôže porozumieť najhlbšiemu koreňu moderného ateizmu a ukazuje nám jediný možný spôsob ako ho prekonať. Počnúc od Hermanna Samuela Reimarusa v 18. storočí, všetko bolo útočením na historickú pravdu evanjelia a na božskosť Krista. Ježiš povedal: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa“ (Jn 14,6). Akonáhle sa vyhlásila táto jediná prístupová cesta k Bohu za neschodnú, bolo ľahko prejsť najprv k deizmu a potom k ateizmu.

Augustínova skúsenosť – ako som hovoril – ukazuje aj na spôsob, ako prekonať túto prekážku: odložiť pýchu a prijať Božiu pokoru. „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým“ (Mt 11,25): celé dejiny ľudského neverectva je vysvetlená týmito Kristovými slovami. Pokora poskytuje kľúč na pochopenie vtelenia. Len málo sily stačí na predvádzanie sa; je jej však treba veľa na ustúpenie nabok a vytratenie sa. Boh je táto bezhraničná sila ukrytia seba samého: „Zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu [...]. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť“ (Flp 2,7-8).

Boh je láska, pre toto je pokorou! Láska vytvára závislosť na milovanom človeku, závislosť, ktorá neponižuje, ale činí šťastnými. Dve vyjadrenie „Boh je láska“ a „Boh je pokora“ sú ako dve strany jednej mince. Ale čo znamená slovo ´pokora´ aplikované na Boha a v akom zmysle môže Ježiš povedať:  „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom“ (Mt 11,29)? Vysvetlenie je, že podstata pokory nespočíva v bytí maličkými (dá sa totiž byť maličkými bez bytia pokornými); nespočíva ani v považovaní sa za maličkých (čo môže závisieť od zlej predstavy o sebe); nespočíva ani vo vyhlasovaní sa maličkými (to sa dá hovoriť bez toho, že tomu veríme); ale spočíva v stávaní sa maličkými a v staní sa maličkými z lásky, aby sme vyzdvihli druhých. V tomto zmysle je skutočne pokorný iba Boh.

„Kto je ako Pán, náš Boh, čo tróni na výsostiach, a predsa dbá o všetko nepatrné na nebi i na zemi? Z prachu dvíha chudobného a zo smetiska povyšuje bedára“ (Ž 113,5-7).

Pochopil to bez veľkých štúdií František z Assisi, ktorý vo svojich „Chválach Najvyššieho Boha“ v istom bode, obrátiac sa na Boha, hovorí: „Ty si pokora!“ a vo svojom „Liste celému Rádu“ zvoláva: „Pozrite, bratia, Božia pokora“ (Františkánske pramene, 221). „On sa pokoruje každý deň, tak ako keď z kráľovského trónu zostúpil do lona Panny“ - píše v jednom zo svojich Napomenutí (tamtiež, 114)

Vianoce sú sviatkom Božej pokory. Aby sme ju oslávili v duchu a pravde, musíme sa stať maličkými, tak ako sa človek musí znížiť, aby vstúpil cez tesný vchod do Baziliky Narodenia v Betleheme.

(Pokračovanie...)

-zk, mh, jb-

Rozšírené: 19.12.2020, 20:14