Prvá pôstna kázeň kardinála Cantalamessu: Obráťte sa a verte evanjeliu

Pápežský kazateľ kardinál Raniero Cantalamessa sa v dnešný piatok 26. februára v Aule Pavla VI. ráno o 9. hodine prihovoril členom Rímskej kúrie a zamestnacom Vatikánu i Rímskeho vikariátu. Tentoraz nebol prítomný Svätý Otec, ktorý je ešte v záverečnom dni svojich duchovných cvičení. Prinášame vybrané časti prvej pôstnej kázne.

Obráťte sa a verte evanjeliu

Myšlienky z 1. pôstnej kázne

 „O obrátení sa hovorí v Novom Zákone v troch rozličných momentoch alebo kontextoch. Zakaždým sa zdôrazňuje nejaká jeho nová zložka. Dohromady nám tieto tri pasáže dajú kompletnú predstavu o tom, čo znamená evanjeliová metanoia. Nie je povedané, že ich musíme zakúsiť všetky tri spolu, v rovnakej intenzite. Existuje obrátenie pre každé obdobie života. Dôležité je, že každý z nás objaví to, ktoré sa ho týka v tomto čase.

Obráťte sa, čiže verte!

Prvé obrátenie je to, ktoré zaznieva na začiatku Ježišovho ohlasovania, a ktoré je zhrnuté v slovách: „Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1,15). Pokúsme sa porozumieť, čo tu znamená slovo obrátenie. V dobe pred Ježišom, „obrátiť sa“ znamenalo vždy „vrátiť sa späť“ (hebrejský výraz shub znamená obrátiť smer, vrátiť sa vo vlastných stopách). Označovalo to konanie toho, kto si v istom bode života uvedomil, že sa octol „mimo cesty“. Takže sa zastaví, popremýšľa; rozhodne sa vrátiť k zachovávaniu zákona a znovu vstúpiť do zmluvy s Bohom. V tomto prípade má obrátenie význam podstatne morálny a dáva predstavu o podstúpení námahy: zmeniť zvyky, prestať robiť to a ono...

Ústami Ježiša sa tento význam mení. Nie preto, že by ho bavilo meniť významy slov, ale preto, že jeho príchodom sa veci zmenili. „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo!“ Obrátiť sa neznamená viac vrátiť sa naspäť, k starej zmluve a zachovávaniu zákona, ale znamená to predovšetkým urobiť skok vpred a vstúpiť do Kráľovstva, chopiť sa záchrany, ktorá prišla pre ľudí bozodplatne, vďaka slobodnej a zvrchovanej Božej iniciatíve.

„Kajajte sa a verte“ neznamená dve rozličné a po sebe nasledujce veci, ale v zásade jedno a to isté konanie: obráťte sa, čiže verte! Prima conversio fit per fidem – „prvé obrátenie spočíva v uverení“, napísal sv. Tomáš Akvinský (S. Th., I-IIae, q. 113, a. 4). Všetko toto si vyžaduje skutočné „obrátenie“, hlbokú zmenu v spôsobe chápania našich vzťahov s Bohom. Vyžaduje si to prejsť od predstavy Boha, ktorý žiada, ktorý rozkazuje, ktorý hrozí, k predstave Boha, ktorý prichádza s plnými rukami, aby nám on sám všetko daroval. To je to obrátenie od „zákona“ k „milosti“, ktoré tak veľmi ležalo na srdci sv. Pavlovi.

„Ak sa neobrátite a nebudete ako deti...“

Vypočujme si teraz druhý úryvok evanjelia, v ktorom sa opäť hovorí o obrátení:

«V tú hodinu pristúpili k Ježišovi učeníci a pýtali sa: „Kto je podľa teba najväčší v nebeskom kráľovstve?“ On zavolal k sebe dieťa, postavil ho medzi nich a povedal: „Veru, hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva.“» (Mt 18,1-3)

Tentoraz „obrátiť sa“ znamená vrátiť sa späť, dokonca do času, keď sme boli deťmi! Samotné sloveso strefo, ktoré je tu použité, označuje obrátenie chodu. Toto je obrátenie toho, kto už vstúpil do Kráľovstva, uveril v evanjelium, a už nejaký čas slúži Kristovi. Toto je naše obrátenie! [...]

To, čo Ježiš ponúka, je skutočná kopernikovská revolúcia. Je potrebné „decentralizovať sa od seba samých a znovu sa zacentrovať na Krista.“

Ježiš hovorí zjednodušene „stať sa deťmi“. Byť deťmi znamená pre apoštolov vrátiť sa do chvíle povolania pri brehu jazera alebo pri ich remesle: bez nárokovania si, bez titulov, bez porovnávania sa medzi sebou, bez závidenia, bez súperení. Bohatí iba na jeden prísľub - „Urobím z vás rybárov ľudí“ - a na jednu prítomnosť, tú Ježišovu. Znamená to vrátiť sa do chvíle, keď boli ešte len spoločníkmi v dobrodružstve, nie súpermi o prvé miesto. Aj pre nás „byť ako deti“ znamená  vrátiť sa k tej chvíli, keď sme objavili, že sme povolaní, do chvíle kňazskej vysviacky, rehoľných sľubov, alebo k prvému skutočne osobnému stretnutiu s Ježišom. Keď sme povedali: „Iba Boh stačí!“ a verili sme tomu.

„Ty nie si ani studený, ani horúci“

Tretí kontext, v ktorom dochádza – úderným spôsobom – k pozvaniu k obráteniu, tvorí sedem listov cirkvám v Apokalypse (Zjavení sv. Jána). Tých sedem listov je adresovaných osobám a komunitám, ktoré tak ako my, už istú dobu žijú kresťanský život, a dokonca v ňom majú vedúcu úlohu. [...]

«Poznám tvoje skutky, že nie si ani studený, ani horúci... Takto, že si vlažný, ani horúci, ani studený, už-už ťa vypľúvam z úst... Buď teda horlivý a rob pokánie.» (Zjv. 3,15 n.)

Tu ide o obrátenie z priemernosti a vlažnosti k horlivosti ducha. V dejinách kresťanskej svätosti najslávnejším príkladom prvého obrátenia, toho z hriechu k milosti, je sv. Augustín; najpoučnejším príkladom druhého obrátenia, z vlažnosti k horlivosti, je sv. Terézia z Avily. To, čo hovorí o sebe v spise Život je istotne nadsadené a určované jemnosťou jej svedomia, ale v každom prípade môže napomôcť nám všetkým k užitočnému spytovaniu svedomia:

„Z kratochvíle do kratochvíle, z márnosti do márnosti, z príležitosti do príležitosti, som znova začala vrhať do nebezpečenstva svoju dušu [...]. Božie veci ma tešili a nevedela som sa odpútať od tých svetských. Chcela som zmieriť týchto dvoch nepriateľov, ktorí si navzájom tak veľmi odporujú: život ducha s chuťami a zábavkami zmyslov.“

Výsledok tohto bola hlboká nešťastnosť:

„Upadala som a znovu som vstávala, a vstávala som tak zle, že som znovu upadala. Bola som tak nízko vo veci dokonalosti, že som si už takmer neuvedomovala ľahké hriechy, a neobávala som sa smrteľných ako by som mala, pretože som neutekala pred ich nebezpečím. Môžem povedať, že môj život bol jedným z tým najútrpnejších, aké si len možno predstaviť, pretože som sa netešila z Boha, ani som sa necítila spokojná vo svete. Keď som bola vo svetských zábavkách, myšlienka na to, čo som dlžná Bohu, mi do ich prežívania vnášala ťaživosť; a keď som bola s Bohom, prichádzali ma vyrušovať svetské náklonnosti.“ (Terézia z Avily, Život, kap. 7-8)

Mnohí z nás by mohli objaviť v tejto analýze skutočný dôvod svojho vlastného neuspokojenia a nespokojnosti.

Hovoríme teda o obrátení z vlažnosti. Svätý Pavol vyzýval kresťanov v Ríme slovami: „v horlivosti neochabujte, buďte vrúcneho ducha“ (Nebuďte leniví v konaní dobra, buďte naopak horliví v Duchu - porov. Rim 12,11). Chcelo by sa nám namietať: „Ale drahý Pavol, práve tu je ten problém! Ako prejsť z vlažnosti k horlivosti, ak niekto do nej neblahým spôsobom skĺzol?“ My môžeme kúsok po kúsku upadnúť do vlažnosti, ako sa zapadá do pohyblivého piesku, ale nemôžeme sa vytiahnuť sami, sťaby za vlasy.

Toto naše namietanie vychádza zo skutočnosti, že sa zanedbáva alebo zle interpretuje ten dodatok „v Duchu“ (en pneumati), ktorý Apoštol kladie za výzvou „buďte horliví“. U Pavla slovo „duch“ označuje takmer vždy – a bezpečne v tomto texte – odkaz na Ducha Svätého. Nikdy nejde výlučne o nášho ducha alebo našu vôľu [...].

Askéza, na ktorú by sme sa podujali bez silného počiatočného podnetu Ducha by bola mŕtvou námahou a nemala by za výsledok nič iné než „telesné vystatovanie“. Duch je nám daný, aby sme boli schopní sa umŕtvovať, skôr než ako odmena za to, že sme sa umŕtvovali. Teáto druhá cesta, ktorá vedie od horlivosti k askéze a praktizovaniu cností, bola tou cestou, k akej Ježiš viedol svojich apoštolov [...]

Cirkevní otcovia vyjadrovali toto všetko sugestívnym obrazom „triezveho opojenia“ (nefelios methe). To, čo mnohých z nich podnietilo k tomu, aby nadviazali na túto tému, rozvinutú už Filónom Alexandrijským (Legum allegoriae, I, 84 - methē nefalios), boli Pavlove slová Efezanom:

«A neopíjajte sa vínom, veď v ňom je samopaš, ale buďte naplnení Duchom a hovorte spoločne žalmy, hymny a duchovné piesne. Vo svojich srdciach spievajte Pánovi a oslavujte ho.» (Ef 5, 18-19) [...]

Kresťanský život plný asketických a umŕtvovacích úsilí, ale bez životodarného dotyku Ducha, by sa podobal – ako hovorí jeden zo starovekých Otcov – omši, pri ktorej by sa čítali mnohé čítania, vykonávali by sa všetky obrady a prinášali by sa mnohé obety, ale nenastalo by pri nej premenenie, konsekrácia spôsobov (chleba a vína) zo strany kňaza. Všetko by zostalo tým čo predtým, chlebom a vínom. [...]

Je tu teda aj pre nás možnosť čerpať Ducha pre túto novú cestu, závislú výlučne od zvrchovanej a slobodnej Božej iniciatívy. Jedným zo spôsobov, akým sa prejavuje v našich časoch tento spôsob účinkovania Ducha, okrem inštitucionálnych kanálov milosti, je takzvaný „krst v Duchu (Svätom)“. Spomínam to na tomto mieste bez akéhokoľve úmyslu prozelytizmu, iba ako odpoveď na povzbudenie, ktoré pápež František často adresuje prívržencom Katolíckej charizmatickej obnovy – zdieľať so všetkým Božím ľudom tento „prúd milosti“, ktorý sa zakusuje v krste v Duchu Svätom.

Výraz „krst v Duchu Svätom“ pochádza od samotného Ježiša. Odkazujúc na blížiace sa Turíce prv než vystúpi do neba, povedal svojim apoštolom: „Ján krstil vodou, ale vy budete o niekoľko dní pokrstení Duchom Svätým“ (Sk 1,5). Ide o obrad, ktorý nemá nič spoločné s ezoterikou, ale je tvorený predovšetkým gestami veľkej jednoduchosti, pokoja a radosti, sprevádzanými postojmi pokory, kajúcnosti, ochoty stať sa deťmi. 

Je to obnovenie a aktualizácia nielen krstu a birmovania, ale celého kresťanského života: pre manželov sviatosti manželstva, pre kňazov ich vysviacky, pre zasvätených ich rehoľných sľubov. [...]  

Jeho najčastejším a najdôležitejším ovocím je objavenie toho, čo znamená mať „osobný vzťah“ so zŕtvychvstalým a živým Ježišom. V katolíckom chápaní krst v Duchu Svätom nie je cieľovým bodom, ale východzím bodom smerom ku kresťanskej zrelosti a cirkevnej angažovanosti.

Je správne očakávať, že všetci prejdú touto skúsenosťou? Je to jediný možný spôsob, ako zakúsiť tú milosť obnovených Turíc, ktorú si prial Koncil? Ak krstom v Duchu máme na mysli určitý obrad, v určitom kontexte, musíme odpovedať nie; nie je to istotne jediný spôsob, ako nadobudnúť mocné zakúsenie Ducha Svätého. Boli tu a sú tu nespočetní kresťania, ktorí mali podobnú skúsenosť bez toho, aby vedeli niečo o krste v Duchu Svätom, pričom dostali zjavný nárast milosti a nové pomazanie Duchom Svätým ako výsledok duchovnej obnovy v ústraní, nejakého stretnutia či čítania. Aj kurz duchovných cvičení sa môže veľmi dobre uzavrieť špeciálnym vzývaním Ducha Svätého, ak ten, kto ich vedie, prešiel touto skúsenosťou a účastníci po tom túžia. [...]

Poprosme Božiu Matku, aby nám vyprosila milosť, ktorú dostala od Syna v Káne Galilejskej. Na jej prosbu sa pri tej príležitosti voda premenila na víno. Poprosme, aby sa na jej príhovor voda našej vlažnosti premenila na víno obnovenej horlivosti. Víno, ktoré na Turíce spôsobilo v apoštoloch opojenie Duchom Svätým a učinilo ich „horlivými v Duchu“."

*

To boli vybrané myšlienky kardinála Cantalamessu z prvej pôstnej kázne. Pripomeňme, že pôstny cyklus 2021 budú tvoriť spolu štyri kázne. Nasledujúce budú v piatkových termínoch 5., 12. a 26. marca. Sú na ne pozvaní okrem kardinálov, arcibiskupov, biskupov a prelátov aj zamestnanci Rímskej kúrie a Rímskeho vikariátu a predstavení rehoľných rádov.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-mh, jb-

Doplnené: 26.2.2021, 22:42