Kardinál Cantalemessa uzavrel pôstny cyklus: Ježiš je osoba, nie iba osobnosť

V tohtoročnom cykle predstavil taliansky kapucín kristologickú dogmu o dvoch prirodzenostiach v jednej osobe ako „zdroj svetla a inšpirácie“. Po tom, ako v predchádzajúcich kázňach pripomenul, že Kristus je „pravý Boh“ a „pravý človek“, sa Raniero Cantalamessa v 

záverečnej kázni zameral na dogmu spájajúcu obe tieto pravdy viery do jednoty.

Boha môžeme opravdivo poznávať jedine prostredníctvom Ducha Svätého, zdôraznil pápežský kazateľ. Zdôveril sa aj so svojím prelomovým životným objavom, že hovoriť o Ježišovi v tretej osobe a teoreticky nie je jeho skutočným poznaním. Tým je až vstúpenie do vzťahu „ja – ty“. Toto dôverné osobné spoznanie Ježiša Krista sa stáva medzníkom, deliacim život na „predtým“ a „potom“, tak ako v prípade zážitku sv. Pavla na ceste do Damasku.

„V našom návrate k preskúmaniu dogmy sme dospeli k uzlovému bodu“, poznamenal na úvod kardinál Cantalamessa. „Ježiš «pravý Boh» a Ježiš «pravý človek» sú ako dve strany trojuholníka, ktorého vrcholom je Ježiš «jedna osoba».“

Vybrané myšlienky zo 4. pôstnej kázne

„Dnes tá najdôležitejšia vec ohľadom dogmy o Kristovi ako „jednej osobe“, nie je ani tak prídavné meno „jedna“, ako skôr podstatné meno „osoba“. (...) Toto znamená odhaliť a ohlasovať, že Ježiš Kristus nie je ideou, historickým problémom a ani len akousi „postavou“, ale osobou, a to žijúcou osobou! Toto je to, čoho je nedostatok a čo tak veľmi potrebujeme, aby sme nedovolili, že by sa kresťanstvo redukovalo na ideológiu, či jednoducho na teológiu.

Predsavzali sme si zrevitalizovať dogmu, počínajúc od jej biblickej základne. Preto poďme hneď k Svätému písmu. Budeme vychádzať zo state Nového zákona, ktorá nám hovorí o tom najslávnejšom „osobnom stretnutí“ so Zmŕtvychvstalým, aké sa kedy udialo na povrchu zeme: to u apoštola Pavla. „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?“ „Kto si?“ „Ja som Ježiš Nazaretský!“ (porov. Sk 9,4-5). Aký záblesk! Po dvadsiatich storočiach to svetlo ešte osvetľuje Cirkev a svet. Počúvajme však, ako on sám opisuje toto stretnutie:

«Ale čo mi bolo ziskom [byť obrezaný, z Izraelovho rodu, farizej, bezúhonný], kvôli Kristovi pokladám za stratu. A vôbec všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Krista Ježiša, môjho Pána. Preň som všetko stratil a pokladám za odpadky, aby som získal Krista a našiel sa v ňom bez vlastnej spravodlivosti, ktorá je zo zákona, ale s tou, ktorá je skrze vieru v Krista – spravodlivosťou z Boha, založenou na viere –, aby som poznal jeho» (Flp 3,7-10).“

Osobné svedectvo R. Cantalamessu

„Takmer so začervenením sa odhodlávam pripojiť k iskrivej Pavlovej skúsenosti moju nepatrnú skúsenosť. Avšak je to práve Pavol, ktorý so svojím príbehom povzbudzuje urobiť to isté, čiže vydávať svedectvo o Božej milosti. Študujúc a vyučujúc kristológiu som sa venoval rozličným bádaniam o pôvode pojmu „osoby“ v teológii, o jej definícii a rozličných interpretáciách. Poznal som nekončiace diskusie ohľadom jedinej osoby či hypostázy Krista v byzantskej dobe, moderné vývoje ohľadom psychologickej dimenzie osoby s vyplývajúcim problémom Kristovho „ja“, tak prediskutovávanom v časoch, keď som študoval teológiu. V istom zmysle som poznal všetko o Ježišovej osobe, no nepoznal som Ježiša osobne!

Práve to Pavlovo slovo mi pomohlo pochopiť rozdiel. Predovšetkým veta: «aby som poznal jeho». Zdalo sa mi, že to jednoduché zámeno «jeho» (auton) obsahuje o Ježišovi viac pravdy, než celé kristologické traktáty. „Jeho“, to znamená Ježiša Krista „z mäsa a kostí“. Bolo to ako stretnúť osobu naživo, po tom ako som roky poznal jeho fotografiu. Uvedomil som si, že som poznal knihy o Ježišovi, doktríny, herézy o Ježišovi, koncepty o Ježišovi, no nepoznal som jeho, živú a prítomnú osobu. Aspoň som ho tak nepoznal, keď som sa k nemu približoval prostredníctvom štúdia dejín a teológie. Mal som, až dovtedy, neosobné poznanie Kristovej osoby. Ide o protirečenie a paradox, avšak, aké je časté!“

„Uvažujúc nad pojmom osoby v kontexte Trojice, sv. Augustín a po ňom sv. Tomáš Akvinský prišli k záveru, že „osoba“ v Bohu znamená vzťah. Otec je takým pre svoj vzťah k Synovi: celé jeho bytie spočíva v tomto vzťahu, ako je aj Syn takým pre jeho vzťah s Otcom. Moderná myšlienka potvrdila túto intuíciu. „Skutočná osobnosť – napísal filozof Hegel – pozostáva v opätovnom nadobudnutí seba samého ponoriac sa do druhého“ (F. Hegel, Lekcie filozofie náboženstva). Osoba je osobou v akte otvorenia sa voči „ty“ a v tejto konfrontácii nadobúda poznanie o sebe. Byť osobou je „bytím vo vzťahu“. (...)

Tu vidíme, prečo možno poznať Ježiša ako osobu jedine ak s ním vstupujeme do osobného vzťahu, ako ja a ty. (...)“

Je Ježiš pre mňa osobou, alebo len „osobnosťou“?

„Musíme si vážne položiť jednu otázku: Je Ježiš pre mňa osobou, alebo len akousi osobnosťou (postavou)? Je veľký rozdiel medzi týmito dvoma vecami. Osobnosť – typu Július Cézar, Leonardo da Vinci, Napoleon – to je niekto, o kom môžeme hovoriť a písať koľko len chceme, avšak nemôžeme sa mu prihovoriť alebo sa s ním zhovárať.

Žiaľ, pre drvivú väčšinu kresťanov je Ježiš osobnosťou, nie osobou. Je predmetom súhrnu dogiem, náuk či heréz; niekto, koho pamiatku slávime v liturgii, o kom veríme, že je reálne prítomný v Eucharistii, všetko možné. Ak však zostávame na úrovni objektívnej viery, bez rozvíjania existenciálneho vzťahu s ním, zostane mimo nás, dotýka sa našej mysle, avšak nezohrieva srdce. Zostáva, aj napriek všetkému, v minulosti; medzi nás a neho sa nevedome dostáva dvadsať storočí vzdialenosti.

Na pozadí tohto všetkého chápeme zmysel a dôležitosť toho pozvania, ktoré dal pápež František na začiatok svojej apoštolskej exhortácie Evangelii gaudium:

«Pozývam každého kresťana, nech už sa nachádza na akomkoľvek mieste a v akejkoľvek situácii, na nové osobné stretnutie s Ježišom Kristom alebo aspoň ochotne nechať sa ním stretnúť; na každodenné, neprestajné hľadanie Krista. Niet dôvodu na to, aby si niekto myslel, že takéto stretnutie nie je preňho» (EG, 3).“

Životný medzník: predtým a potom

„V živote väčšiny ľudí je udalosť, ktorá rozdeľuje život na dve časti, vytvárajúc isté „pred“ a „po“. Pre ženatých a vydaté je ňou svadba a svoj život rozdeľujú takto: „za slobodna“ a „v manželstve“. Pre biskupov a kňazov je to biskupské či kňazské svätenie. Pre zasvätených je to skladanie sľubov.

Z pohľadu duchovného života je tu jedna udalosť, ktorá vytvára skutočne a pre všetkých to „predtým“ a „potom“. Život každej osoby sa  rozdeľuje presne tak, ako sa delia univerzálne dejiny: „pred Kristom“ a „po Kristovi“, pred osobným stretnutím s Kristom a po ňom.

O tomto stretnutí môžeme niečo tušiť, môžeme o ňom počuť hovoriť, túžiť po ňom, avšak na to, aby sme ho zakúsili, je jediný prostriedok. Nie je to niečo, čo možno nadobudnúť čítaním kníh či počúvajúc kázeň. Jedine pôsobením Ducha Svätého! Vieme preto, koho máme o to prosiť a vieme, že on čaká len na to, že ho o to poprosíme...

Per te sciamus da Patre, noscamus atque Filium: „Daj, aby sme prostredníctvom teba poznali Otca a poznali aj Syna“. Nech ho poznáme týmto dôverným a osobným poznaním, ktoré mení život.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-zk, jb-