Druhá pôstna kázeň kard. Cantalamessu: Eucharistická modlitba

Prinášame text druhej pôstnej kázne pápežského kazateľa kard. Raniera Cantalamessu, ktorú predniesol v piatok 18. marca v Aule Pavla VI. vo Vatikáne. Slovenský preklad pripravil d. o. Cyril Jančišin pre Televíziu LUX, ktorá cyklus pôstnych kázní R. Cantalamessu pravidelne vysiela vždy v nedeľu o 14.00.

„Vezmite a jedzte: toto je moje telo“

Druhá kázeň, Pôst 2022

P. Raniero kard. Cantalamessa OFMCap.

Svätý Otče, ctihodní otcovia, bratia a sestry,

pokračujme v úvahách o eucharistickom tajomstve. Predmetom dnešnej mystagogickej katechézy je centrálna časť omše, eucharistická modlitba, čiže anafora, ktorej stredobodom je konsekrácia. Budeme o nej uvažovať dvoma spôsobmi: cez liturgický a obradový uhol pohľadu a pridáme tiež teologický a existenčný pohľad.

Z obradového a liturgického hľadiska máme dnes nový zdroj, ktorý nemali ani cirkevní otcovia, ani stredovekí učitelia Cirkvi. Novým zdrojom, ktorý máme k dispozícii, je zbližovanie medzi kresťanmi a Židmi. Od samého počiatku Cirkvi viedlo niekoľko historických a iných faktorov k zvýrazneniu rozdielu medzi kresťanstvom a judaizmom, až kým sa nedostali do kontrapozície, ako to vidíme u Ignáca Antiochijského[1]. Základným motívom tej doby bolo odlíšenie sa od Židov – napríklad dátumom slávenia Veľkej noci, pôstnymi dňami a mnohými inými skutočnosťami. Častým obvinením voči protivníkom a heretikom bolo, že „judaizujú“.

Tragédia židovského národa a nová atmosféra 

dialógu s judaizmom, ktorú inicioval Druhý vatikánsky koncil, umožnili lepšie poznať židovskú kolísku Eucharistie. Rovnako ako nemožno pochopiť kresťanskú Veľkú noc, ak ju nepovažujeme za naplnenie toho, čo predpovedala židovská Veľká noc, tak nemôžme plne porozumieť ani Eucharistii, ak ju nevnímame ako naplnenie toho, čo Židia robili a hovorili počas svojej rituálnej večere. Prvým dôležitým výsledkom tohto zlomu bolo, že dnes už žiaden seriózny učenec nepracuje z hypotézou, že by kresťanská Eucharistia vychádzala z večere, ktorá bola v obľube u niektorých helénskych mystérijných kultov. Tento názor sa však presadzoval celé jedno storočie.

Cirkevní otcovia brali do úvahy Písmo židovského ľudu, ale nie ich liturgiu, ku ktorej už nemali možnosť sa priblížiť, po oddelení kresťanského chrámu od synagógy. A tak používali predobrazy obsiahnuté v Starom zákone, ako napríklad baránok, obeta Izáka, Melchizedechova obeta, manna. Nezasadzovali ich však do konkrétneho liturgického kontextu, v ktorom židovský ľud slávil všetky tieto spomienky. Dialo sa tak pri rituálnej večeri, ktorá sa slávila raz ročne na Veľkú noc (Seder) a týždenne pri bohoslužbách v synagóge. Prvý názov, ktorým Pavol označuje Eucharistiu v Novom zákone, je „Pánova večera“ (kyriakon deipnon) (porov. 1 Kor 11, 20), čo má jasný súvis so židovskou večerou, od ktorej sa však odlišuje práve vierou v Ježiša. Eucharistia je sviatosť kontinuity medzi Starým a Novým zákonom, medzi judaizmom a kresťanstvom.

Eucharistia a židovský Berakah

V tejto perspektíve píše Benedikt XVI. aj kapitolu venovanú ustanoveniu Eucharistie, vo svojom druhom zväzku knihy o Ježišovi Nazaretskom. Podľa prevládajúceho názoru učencov prijíma chronológiu udalostí podľa štvrtého – Jánovho evanjelia, podľa ktorého Posledná večera nebola veľkonočnou večerou, ale slávnostnou rozlúčkovou večerou (teda „Poslednou večerou“!) a Benedikt XVI sa domnieva, že „vývoj kresťanskej Eucharistie, to znamená kánonu, možno sledovať zo  židovskej beraky“[2].

Z rôznych kultúrnych a historických dôvodov, počnúc scholastikou, sa uskutočnili pokusy vysvetliť Eucharistiu vo svetle filozofie, najmä aristotelovských pojmov substancie a akcidentov. Aj takýmto spôsobom sa nové vedomosti vtedajšej doby vkladali do služby viery, čo bolo aj metódou cirkevných otcov. V našej dobe musíme robiť to isté, s novým poznaním, tentoraz skôr historickým a liturgickým ako filozofickým. Tieto poznatky majú istú výhodu, lebo odkrývajú kontext, v ktorom Ježiš myslel a hovoril, čo sa určite nedá povedať o Aristotelových pojmoch ako matéria a forma, substancia a akcidenty. Boli to skôr pojmy ako znamenie, skutočnosť či spomienka.

Na základe niektorých nedávnych štúdií, 

najmä štúdie Louisa Bouyera, by som sa chcel pokúsiť ukázať živé svetlo, ktoré dopadá na kresťanskú Eucharistiu, keď vysvetľujeme evanjeliové state o ustanovení Eucharistie vo svetle toho, čo vieme o židovskom rituálnom jedle. Ukazuje sa tak v celej veľkosti novosť Ježišovho gesta.

Spojivkom medzi starým a novým obradom je Didaché, spis z apoštolských čias, ktorý možno považovať za prvý náčrt eucharistickej anafory. Obrad, ktorý Židia robili v synagógach, bol zložený zo série modlitieb nazývaných berakah, slovo ktoré sa do gréčtiny prekladá ako Eucharistia. Na začiatku jedla každý vzal do ruky pohár vína a predtým, ako by si ho priložil k ústam, zopakoval požehnanie, ktoré nám súčasná liturgia zachovala takmer doslovne, v modlitbe obetovania: „Požehnaný buď, Pane, Bože náš, Kráľ vekov, ktorý si nám dal tento plod viniča.“

Ale jesť sa oficiálne začalo až vtedy, keď otec rodiny alebo predstavený spoločenstva rozlomil chlieb, ktorý mal byť rozdelený medzi prítomných. Aj Ježiš berie chlieb, prednáša slová požehnania, láme ho a rozdeľuje ho so slovami: „Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás.“ A tu sa obrad, ktorý bol len prípravou, stáva skutočnosťou.

Po požehnaní chleba sa podávali tradičné pokrmy. Keď sa obed chýlil ku koncu, hostia boli pripravení na veľký rituálny úkon, ktorým sa oslava končila a dával jej ten najhlbší význam. Každý si umyl ruky, podobne ako aj na začiatku. Potom ten, kto predsedal pri stole, mal pred sebou čašu vína zmiešaného s vodou a prednášal tri modlitby vďaky: prvú modlitbu sa modlil k Bohu Stvoriteľovi, druhou ďakoval za vyslobodenie z Egypta a v tretej prosil Boha, aby pokračoval vo svojom pôsobení aj v súčasnosti. Keď sa modlitba skončila, čaša putovala z ruky do ruky a všetci sa z nej napili. Tento staroveký obrad vykonal Ježiš veľa ráz počas svojho života.

Lukáš hovorí, že po večeri Ježiš vzal kalich so slovami: „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás.“ Rozhodujúci moment nastane, keď Ježiš pridáva tieto slová k modlitbe vďakyvzdania, teda do židovskej berakah. Tento obrad bol posvätnou hostinou. bol oslavou a vďakou Bohu – záchrancovi, ktorý vykúpil svoj ľud, aby s ním uzavrel zmluvu lásky, spečatenú krvou baránka. Keď sa Ježiš rozhodol položiť svoj život ako pravý Baránok, vyhlásil za uzavretú starú zmluvu, ktorú všetci spoločne liturgicky slávili. V tom okamihu, niekoľkými jednoduchými slovami, ustanovil novú večnú Zmluvu, ktorú spečaťuje svojou krvou.

Ježiš tiež pridáva slová „toto robte na moju pamiatku“ a tým dáva svojmu daru trvalý dosah. Z minulosti sa jeho pohľad upiera do budúcnosti. Všetko, čo doteraz pri večeri vykonal, zveril do našich rúk. Keď znova opakujeme to, čo on urobil, obnovujeme ten ústredný skutok ľudských dejín, ktorým je jeho smrť pre svet. Predobraz paschálneho baránka, ktorý sa na kríži stáva udalosťou, je nám pri večeri daný ako sviatosť, čiže ako večná spomienka na udalosť.

Kňaz a obeť

Toľko, čo sa týka liturgického a obradového aspektu. Prejdime teraz k druhej úvahe, k téme osobnej a existenčnej povahy, inými slovami k úlohe, ktorú my kňazi a veriaci zohrávame v tej chvíli počas omše. Aby sme pochopili úlohu kňaza pri konsekrácii, je nesmierne dôležité poznať podstatu Kristovej obete a Kristovho kňazstva, pretože práve z nich vychádza kresťanské kňazstvo, jednak krstné kňazstvo spoločné pre všetkých, ako aj kňazstvo vysvätených služobníkov.

V skutočnosti už nie sme „kňazmi podľa radu Melchizedechovho“; sme kňazmi „podľa radu Ježiša Krista“; pri oltári konáme „in persona Christi“, to znamená, že predstavujeme veľkňaza, ktorým je Kristus. Na sympóziu o kňazstve, ktoré sa konalo minulý mesiac v tejto aule, sa povedalo na túto tému oveľa viac, ako môžem povedať ja vo svojej krátkej úvahe (pripravenej okrem iného ešte pred sympóziom). Napriek tomu je potrebné povedať ešte niečo, aby sme lepšie pochopili Eucharistiu.

List Hebrejom vysvetľuje, v čom spočíva novosť a jedinečnosť Kristovho kňazstva. Píše sa v ňom: „Raz navždy vošiel do Svätyne, a to nie s krvou capov a teliat, ale so svojou vlastnou krvou, a tak získal večné vykúpenie.“ (Hebr 9, 12) Každý kňaz ponúka niečo vonkajšie, niečo mimo seba, Kristus ponúkol seba samého; každý iný kňaz ponúka obete, Kristus ponúkol za obeť samého seba!

Svätý Augustín vyjadril povahu tohto nového druhu kňazstva, v ktorom kňaz a obeť sú rovnaká osoba, v niekoľkých slovách: „Ideo sacerdos quia sacrificium“, kňaz, pretože obeť[3]. Francúzsky učenec René Girard definoval túto novinku Kristovej obete ako „centrálnu skutočnosť v náboženských dejinách ľudstva“, ktorou navždy ukončil vnútorné spojenectvo medzi posvätnom a násilým.[4]

V Kristovi sa stáva obeťou Boh. Už to nie sú ľudské bytosti, ktoré prinášajú obete Bohu, aby ho upokojili a naklonili si ho; je to Boh, ktorý sa obetuje za ľudstvo a dáva svojho jediného Syna za nás na smrť (porov. Jn 3, 16). Ježiš neprišiel s krvou kohosi iného, ale so svojou vlastnou krvou; nepoložil svoje hriechy na plecia iných – zvierat alebo ľudských stvorení – ale položil hriechy iných na svoje plecia: „Sám vyniesol naše hriechy na svojom tele na drevo (kríža)“, hovorí Peter. (1 Pt 2, 24) To všetko znamená, že v omši musíme byť zároveň kňazmi i obeťami.

Vo svetle tejto úvahy sa zamyslime nad konsekračnými slovami: „Vezmite a jedzte, toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás.“ V tejto súvislosti sa chcem s vami podeliť o svoju malú skúsenosť, teda ako som objavil dosah eucharistickej konsekrácie pre Cirkev i pre seba osobne. Okamih premenenia počas svätej omše som v prvých rokoch svojho kňazstva prežíval takto: Zavrel som oči, sklonil hlavu, snažil som sa odizolovať od všetkého okolo seba, aby som sa stotožnil s Ježišom, ktorý pri Poslednej večeri povedal prvý raz slová: „Accipite et manducate: Vezmite a jedzte...“ Samotná liturgia mi núkala takýto postoj, keďže slová premenenia bolo potrebné vysloviť tichým hlasom, po latinsky, so sklonenou hlavou.

Potom prišla liturgická reforma Druhého vatikánskeho koncilu. Omša sa začala sláviť tak, že kňaz je otočený k zhromaždeniu veriacich; už nie v latinčine, ale v jazyku ľudu. To mi pomohlo pochopiť, že tento môj postoj, sám o sebe, nemohol vyjadriť úplný význam mojej účasti na premenení. Ten historický Ježiš, ktorý stoluje s apoštolmi, už nie je s nami! Teraz je tu vzkriesený Kristus: aby som bol presný, Kristus ktorý zomrel, ale teraz žije naveky, píše sa v Apokalypse (porov. Zj 1, 18). Tento Ježiš je však „úplný Kristus“, hlava a telo neoddeliteľne zjednotené. Preto, ak tento úplný Kristus vyslovuje konsekračné slová, vyslovujem ich aj ja s ním. Vyslovujem ich, áno, „in persona Christi“, v mene Kristovom, ale aj „in prima persona“, v prvej osobe, teda vo svojom mene.

Odo dňa, keď som to pochopil, som už nezatváral oči vo chvíli premenenia, ale pozeral som sa – teda aspoň niekedy – na bratov, ktorých mám pred sebou, alebo, ak celebrujem sám, myslím na tých, ktorých mám stretnúť v ten deň a ktorým budem venovať svoj čas. V tej chvíli dokonca myslím na celú Cirkev a obraciam sa na všetkých a hovorím s Ježišom: Bratia a sestry „vezmite a jedzte: toto je moje telo... bratia a sestry, vezmite a pite, toto je moja krv.“

Neskôr ma slová svätého Augustína zbavili všetkých pochybností. „V tom, čo ponúka, Cirkev ponúka samu seba“: „In ea re quam offert, ipsa [Ecclesia] offertur“, tak píše v slávnom spise De civilitate Dei. Mexická mystička Concepción Cabrera de Armida, známa ako Conchita, ktorá zomrela v roku 1937 a pápež František ju blahorečil v roku 2019, napísala tieto slová svojmu synovi – jezuitovi tesne pred jeho kňazskou vysviackou: „Pamätaj, môj synu, keď budeš držať v ruke svätú hostiu, nepovieš: ,Hľa, telo Ježišovo, hľa, jeho krv‘, ale povieš: ,Toto je moje telo, toto je moja krv‘: to znamená, že sa v tebe musí uskutočniť úplná premena, musíš sa v ňom stratiť, byť druhým Ježišom.“[5]

To všetko sa netýka len vysvätených kňazov, ale všetkých pokrstených. Druhý vatikánsky koncil sa vo svojej známej dogmatickej konštitúcii o Cirkvi vyjadruje takto:

„Veriaci mocou svojho kráľovského kňazstva spoluúčinkujú na eucharistickej obete... Účasťou na eucharistickej obete, ktorá je prameňom a vrcholom celého kresťanského života, prinášajú Bohu najsvätejšiu obetu a s ňou samých seba; a tak obetovaním i svätým prijímaním majú všetci, hoci nie tým istým, lež každý svojím spôsobom, aktívnu účasť na liturgickom úkone.“[6]

Na oltári sú dve Kristove telá: je tu jeho skutočné telo (telo „narodené z Panny Márie“, mŕtve a vzkriesené telo, ktoré vystúpilo do neba) a je tu jeho mystické telo, ktorým je Cirkev. Nuž, jeho skutočné telo je reálne prítomné na oltári a jeho mystické telo je mysticky prítomné, pričom mysticky znamená: prostredníctvom jeho neoddeliteľného spojenia s Hlavou. Nie je tu žiaden zmätok medzi týmito dvoma prítomnosťami, ktoré sú odlišné, ale neoddeliteľné.

Keďže na oltári sú dve „obete“ a dva „dary“ na oltári, v liturgii sú aj dve „epiklézy“, teda dvojité vzývanie Ducha Svätého. V prvej sa hovorí: „Preto ťa prosíme, posväť tieto dary rosou svojho Ducha, aby sa nám stali Telom a Krvou nášho Pána Ježiša Krista“; v druhej, ktorú sa modlíme po premenení, sa hovorí: „Všetkých, ktorí sa živíme Telom a Krvou tvojho Syna, naplň Duchom Svätým, aby sme boli v Kristovi jedno telo a jeden duch. Nech Duch Svätý urobí z nás ustavičnú obetu pre teba.“

Takto, ctihodní otcovia, bratia a sestry, Eucharistia vytvára Cirkev: Eucharistia robí Cirkev, z Cirkvi robí Eucharistiu! Všeobecne povedané, Eucharistia nie je len zdrojom alebo príčinou svätosti Cirkvi, je aj jej „formou“, čiže vzorom. Svätosť kresťana sa musí realizovať podľa „formy“ Eucharistie; musí to byť eucharistická svätosť. Kresťan sa nemôže obmedziť na slávenie Eucharistie, musí byť Eucharistiou spolu s Ježišom.

Telo a krv

Teraz môžeme vyvodiť praktické dôsledky tejto doktríny pre náš každodenný život. Ak počas premenenia sme to aj my, ktorí sa obraciame na našich bratov a sestry, a hovoríme: „Vezmite a jedzte, toto je moje telo. Vezmite a pite: toto je moja krv,“ musíme vedieť, čo znamená to „telo“ a „krv“, aby sme vedeli, čo ponúkame.

Slovo telo v Biblii nevyjadruje len jednu zložku alebo časť človeka, ako je to pre nás dnes, teda to, čo spolu s ostatnými časťami, s dušou a duchom, tvorí celého človeka. V biblickom jazyku, a teda v jazyku Ježiša i Pavla, telo označuje celého človeka, pokiaľ žije svoj život v tele, v telesnom a smrteľnom stave. Telo teda znamená celý život. Ustanovením Eucharistie nám Ježiš zanechal celý svoj život ako dar, od prvého okamihu svojho vtelenia až do posledného okamihu, so všetkým, čo konkrétne naplnilo tento život: ticho, pot, únava, modlitba, boje, poníženia.

Ježiš ďalej hovorí: „Toto je moja krv.“ Čo pridáva slovom krv, ak nám už dal celý svoj život vo svojom tele? Pridáva smrť! Po tom, čo nám dal život, nám dal aj tú najcennejšiu časť svojho života, svoju smrť. Termín krv v Biblii skutočne neurčuje časť tela, teda tekutinu, ktorá je súčasťou človeka, ale udalosť, ktorou je smrť. Ak je krv sídlom života (ako sa vtedy myslelo), jej preliatie je plastickým zobrazením smrti. Eucharistia je tajomstvom tela a krvi Pána, to znamená života a smrti Pána!

Vráťme sa teraz k nám – čo teda obetujeme, obetovaním svojho tela a svojej krvi spolu s Ježišom pri omši? Ponúkame aj my to, čo nám ponúkol Ježiš: život a smrť. Slovom telo, dávame všetko, čo predstavuje konkrétne život, ktorý vedieme na tomto svete, naše skúsenosti, čas, zdravie, energiu, schopnosti, city, možno len obyčajný úsmev. Slovom krv tiež vyjadrujeme obetovanie našej smrti. Nie nevyhnutne definitívnu smrť, mučeníctvo pre Krista a pre bratov. Smrť znamená aj všetko, čo nás na smrť pripravuje a čo jej predchádza: poníženia, neúspechy, choroby, ktoré nás limitujú, obmedzenia spôsobené vekom, zdravím: jedným slovom všetko, nás „umŕtvuje“.

To všetko však znamená, že hneď ako odídeme z omše, musíme uskutočnovať to, čo sme ponúkli; aby sme sa skutočne snažili, so všetkými našimi obmedzeniami, ponúknuť svoje „telo“ našim bratom a sestrám, to znamená čas, energiu, pozornosť; jedným slovom, náš život. Preto je potrebné, aby sme sa po tom, čo sme bratom povedali alebo pomysleli si: „Vezmite a jedzte“, naozaj nechali „požiť“ a to najmä tými, ktorí to nerobia so všetkou jemnosťou a zdvorilosťou, ktorú by sme očakávali. Svätý Ignác Antiochijský, ktorý odišiel do Ríma, aby zomrel ako mučeník, napísal: „Ja som Kristovo zrno, aby som bol rozdrvený zubami zveri, aby som sa stal čistým chlebom pre Pána[7].“ Každý z nás, ak sa pozrieme naokolo, spoznávame ostré zuby šeliem, ktoré nás drvia: je to kritika, kontrasty, skryté alebo zjavné protiklady, rozdiely v názoroch s ľuďmi z nášho okolia, rôznorodosť charakterov.

Skúsme si predstaviť, čo by sa stalo, keby sme slávili omšu s takouto osobnou účasťou, ak by sme naozaj všetci povedali vo chvíli premenenia, niekto nahlas, niekto potichu: „Vezmite a jedzte.“ Kňaz, farár a ešte viac biskup, takto slávi svoju omšu, potom ide: modlí sa, káže, spovedá, prijíma ľudí, navštevuje chorých, počúva... Celý jeho deň je Eucharistiou. Veľký majster francúzskeho ducha Pierre Olivaint (1816 – 1871) povedal: „Ráno na omši som kňazom a Ježiš je obeťou; po celý deň je Ježiš kňazom a ja som obeťou.“ Takto kňaz napodobňuje Dobrého pastiera, pretože naozaj dáva svoj život za svoje ovce.

Náš podpis na dare

Ctihodní otcovia, bratia a sestry, rád by som s pomocou konkrétneho príkladu zhrnul, čo sa deje pri eucharistickom slávení. Predstavme si veľkú početnú rodinu, v ktorej prvorodený syn nesmierne obdivuje a miluje svojho otca. K narodeninám mu chce dať vzácny darček. Skôr, ako mu ho podaruje, však potajomky požiada všetkých svojich bratov a sestry, aby sa na dar podpísali. A tak sa darček dostáva do rúk otca, ako výraz a znak lásky všetkých jeho detí, aj keď v skutočnosti len jeden za neho zaplatil.

To je to, čo sa deje v eucharistickej obete. Ježiš bezhranične obdivuje a miluje nebeského Otca. Chce mu dať každý deň, až do konca sveta, ten najvzácnejší dar, aký len existuje, dar svojho vlastného života. Na omši pozýva všetkých svojich bratov a sestry, aby podpísali tento dar, aby sa dostal k Bohu, Otcovi, ako dar všetkých jeho detí, aj keď len jeden zaplatil cenu tohto daru. A aká to bola cena!

Náš podpis, to je tých pár kvapiek vody, ktoré sa pridávajú a zmiešajú v kalichu s vínom. Sú to len kvapky vody, ale zmiešané v kalichu, stávajú sa jediným nápojom. Podpis, ktorý každý dáva, to je to slávnostné „Amen“, ktoré zhromaždenie hovorí alebo spieva na konci doxológie: „Skrze Krista, s Kristom a v Kristovi máš ty, Bože Otče všemohúci, v jednote Ducha Svätého všetku úctu a slávu po všetky veky vekov. AMEN!

Vieme však, že tí, ktorí podpíšu nejakí záväzok, majú potom povinnosť ho aj dodržať. To znamená, že pri odchode z omše musíme aj my zo svojho života urobiť dar lásky k Otcovi a k našim bratom a sestrám. Zopakujem to: sme povolaní nielen Eucharistiu sláviť, ale tiež stať sa Eucharistiou. Nech nám Boh pomáha uskutočňovať toto povolanie!

(Preklad: Cyril Jančišin)

[1] Ignác Antiochijský, List Magnézijčanom,10, 3.

[2] J. Ratzinger – Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský, zv. II, LEV, Rím  2011, s. 132 – 163; porov. L. Bouyer, Eucharistia. Théologie et spiritualità de la prière eucharistique. Desclée Tournai, 1966 (taliansky preklad: Eucaristia. Teologia e spiritualità della Preghiera eucaristica, LDC, Torino 1983.)

[3] Augustín, Vyznania, X, 43.

[4] R. Girard, Des choses cachées depuis la fondation du monde, Grasset, Paríž 1978.

[5] In The Spiritual Diary of a Family Mother, edited by M.-M. Philipon, Rome, Città Nuova, 1985, s. 117.

[6] Lumen gentium, 10-11.

[7] Ignác Antiochijský, Rimanom, 4, 1.