Prvá pôstna kázeň kardinála Raniera Cantalamessu: Liturgia slova

Liturgia slova

Prvá kázeň, Pôst 2022

P. Raniero kard. Cantalamessa OFMCap.

Ctihodní otcovia, bratia a sestry,

pandémia Covidu priniesla ľudstvu mnohé negatívne dôsledky, no je tu aspoň jeden pozitívny efekt z pohľadu viery. Uvedomili sme si, ako veľmi potrebujeme Eucharistiu a tiež akú prázdnotu to spôsobuje, keď nám chýba. Počas najakútnejšieho obdobia pandémie v roku 2020 ma ohromilo – a spolu so mnou aj milióny ďalších katolíkov –, čo znamenalo byť každé ráno prostredníctvom televízie účastný na svätej omši, ktorú celebroval pápež František v kaplnke Domu svätej Marty. 

Niektoré miestne a národné cirkvi sa rozhodli venovať tento rok osobitnej katechéze o Eucharistii s cieľom podnietiť vytúženú eucharistickú obnovu v Katolíckej cirkvi. Zdá sa mi, že je to správne rozhodnutie i príklad, ktorý treba nasledovať. Naskytá sa mi príležitosť hovoriť o niektorých aspektoch, ktoré nemáme vždy na zreteli. Preto som uvažoval o tom, žeby som tieto pôstne zamyslenia venoval úvahám o eucharistickom tajomstve.

Eucharistia je stredobodom každého 

liturgického obdobia. Platí to aj o Pôstnom období. Slávime ju každý deň, je to každodenná Pascha. Každý malý krôčik v chápaní Eucharistie sa premietne do duchovného života jednotlivcov i cirkevného spoločenstva. Žiaľ, kvôli pravidelnému opakovaniu, je Eucharistia tiež najviac vystavená akémusi rutinnému prežívaniu, ako niečo samozrejmé, bežné. Svätý Ján Pavol II. vo svojom encyklike Ecclesia de Eucharistia z apríla 2003 hovorí, že kresťania musia znovu objaviť a vždy udržať pri živote „obdiv k Eucharistii“. Naše úvahy budú mať tento cieľ: znovu objaviť obdiv k Eucharistii.

Hovoriť o Eucharistii v čase pandémie a teraz, keď máme pred očami hrôzy vojny, neznamená odísť od reality, v ktorej žijeme. Je to skôr pozvánka, aby sme sa na ňu pozreli z nadhľadu a s istým odstupom. Eucharistia sprítomňuje v histórii udalosť, ktorá navždy prevrátila rolu víťazov a obetí. Na kríži Kristus – obeť, sa stal skutočným víťazom: „Victor quia victima“. Svätý Augustín ho definuje víťazom, pretože bol obeťou. Eucharistia nám ponúka pravý kľúč k pochopeniu histórie. Uisťuje nás, že Ježiš je s nami, a to nielen úmyslom, ale reálne je prítomný v tomto našom svete, ktorý – ako sa zdá – podchvíľou nám uniká pomedzi prsty. On nám opakuje: „Majte odvahu: ja som premohol svet!“ (Jn 16, 33).

Eucharistia v dejinách spásy

Začnime otázkou: Aké miesto má Eucharistia v histórii spásy? Odpoveď znie: nemá len určité miesto, preniká ju celú! Eucharistia sa tiahne celými dejinami spásy. Je však prítomná troma rôznymi spôsobmi, v troch rôznych obdobiach alebo fázach spásy: je prítomná v Starom zákone ako predobraz; je prítomná v Novom zákone ako udalosť; a je prítomná v období Cirkvi ako sviatosť. Predobraz predchádza a pripravuje udalosť, sviatosť „predlžuje“ a aktualizuje udalosť.

V Starom zákone, ako som povedal, Eucharistia je prítomná v „predobrazoch“. Jedným z týchto predobrazov je manna, druhým je Melchizedechova obeta, ďalším predobrazom je obeta Izáka. V sekvencii Lauda Sion Salvatorem, ktorú zložil svätý Tomáš Akvinský na sviatok Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi, spievame: „naznačený v predobrazoch: obetovaný v Izákovi, označený vo veľkonočnom baránkovi, daný otcom ako manna“: In figúris præsignátur, / cum Isaac immolátur: / agnus paschæ deputátur: / datur manna pátribus. Ako predobrazy Eucharistie, svätý Tomáš, nazýva tieto obrady „sviatosťami Starého zákona“[1].

S príchodom Krista a jeho tajomstvom smrti a zmŕtvychvstania, Eucharistia už nie je prítomná ako predobraz, ale ako udalosť, ako skutočnosť. Nazývame to „udalosťou“, pretože je to niečo, čo sa historicky stalo, skutočnosť, ktorá je jedinečná v čase a priestore, ktorá sa stala len raz (semel) a ktorá je neopakovateľná. Kristus „sa však teraz na konci vekov zjavil raz navždy, aby obetovaním seba zničil hriech“ (Hebr 9, 26).

A nakoniec, v období Cirkvi, ako som povedal, Eucharistia, ktorú ustanovil Kristus, je pod spôsobom chleba a vína prítomná ako sviatosť. Je dôležité, aby sme dobre pochopili rozdiel medzi udalosťou a sviatosťou: ide vlastne o rozdiel medzi históriou a liturgiou. Pomôže nám svätý Augustín.

On hovorí: my vieme a veríme s neochvejnou vierou, že Kristus zomrel za nás raz navždy, on – spravodlivý za hriešnikov, on – Pán za sluhov. Vieme veľmi dobre, že sa to stalo len raz, a predsa sviatosť túto obetu pravidelne obnovuje, ako keby sa veľa ráz opakovalo to, čo dejiny dosvedčujú, že sa stalo len raz. Napriek tomu udalosť a sviatosť nie sú vo vzájomnom rozpore, akoby bola sviatosť iluzórna a iba udalosť pravdivá. Vskutku, to čo história tvrdí, že sa reálne stalo len raz, sa slávením sviatosti často obnovuje (renovat) v srdciach veriacich. História odhaľuje to, čo sa stalo kedysi a ako sa to stalo, liturgia spôsobuje, že sa na minulosť nezabúda; nie v tom zmysle, že by sa to znova udialo (non faciendo), ale v zmysle slávenia (sed celebrando)[2].

Objasnenie súvislosti medzi jedinečnou obeťou kríža a omšou je veľmi chúlostivá záležitosť a vždy bola jedným z dôvodov najväčšieho rozporu medzi katolíkmi a protestantmi. Augustín používa, ako sme videli, dve slovesá: obnoviť a sláviť, ktoré sú veľmi správne, za predpokladu, že sú chápané jedno vo svetle druhého: omša obnovuje udalosť kríža tým, že ju slávi (nie opakuje!) a slávi ju tým, že ju obnovuje (nielen spomína!). Slovo, v ktorom sme dosiahli azda najväčší ekumenický konsenzus, je pravdepodobne sloveso (používal ho tiež Pavol VI., v encyklike Mysterium fidei) sprítomňovať, ri-presentare, reprezentovať, chápané ako znova urobiť prítomným, čiže opäť sprítomniť[3]. V tomto zmysle hovoríme, že Eucharistia „sprítomňuje“ kríž.

Podľa histórie teda existovala len jedna Eucharistia, tá, ktorú Ježiš uskutočnil svojím životom a smrťou; podľa liturgie je však vďaka sviatosti toľko Eucharistií, koľko sa ich slávilo a bude sláviť až do konca sveta. Udalosť bola realizovaná len raz (semel), sviatosť je realizovaná „zakaždým“ (quotiescumque). Vďaka sviatosti Eucharistie sa stávame tajomným spôsobom súčasníkmi udalosti; udalosť sa nám sprítomňuje a my sme prítomní v udalosti.

V našich pôstnych úvahách, ctihodní otcovia, bratia a sestry, sa budeme na Eucharistiu pozerať v jej súčasnosti, teda ako na sviatosť. V starovekej cirkvi existovala špeciálna katechéza, nazývaná mystagogická, ktorá bola vyhradená biskupovi a veriaci ju mohli počuť po krste, nie pred ním. Jej účelom bolo odhaliť novopokrsteným význam slávenia obradov a hĺbku tajomstiev viery: krstu, birmovania alebo pomazania, a najmä Eucharistie. Čo by sme teraz chceli predostrieť bude taká malá mystagogická katechéza o Eucharistii. Aby sme zostali čo najviac ukotvení v jej sviatostnej a obradovej podstate, budeme pozorne prechádzať omšu v jej troch častiach – liturgia slova, liturgia Eucharistie a sväté prijímanie – a na záver pridáme úvahu o úcte k Eucharistii mimo svätej omše.

Liturgia slova

V prvých dňoch Cirkvi bola liturgia slova oddelená od eucharistickej liturgie. V Skutkoch apoštolov sa píše, že učeníci, „išli do chrámu spolu každý deň“; počúvali čítania z Biblie, recitovali žalmy a modlitby; robili teda to, čo sa dnes deje v liturgii slova; potom sa zhromaždili samostatne, vo svojich domovoch, aby „lámali chlieb“, teda slávili Eucharistiu (porov. Sk 2,46).

Čoskoro sa však táto prax stala nemožnou jednak pre nepriateľstvo voči nim zo strany židovských autorít, jednak preto, že pre nich už Písmo nadobudlo nový zmysel, celé bolo orientované na Krista. Práve preto sa aj počúvanie Písma presunulo z chrámu a synagógy do kresťanských miest kultu, kde postupne preberá podobu súčasnej liturgie slova, ktorá predchádza eucharistickej modlitbe. V popise eucharistickej slávnosti, ktorý nám zanechal svätý Justín z druhého storočia, je liturgia slova nielen jej neoddeliteľnou súčasťou, ale k čítaniu zo Starého zákona sa už prípájajú čítania z kníh, ktoré svätec nazýva „pamäte apoštolov“, čiže evanjeliá a listy, teda Nový zákon[4].

Keď biblické texty čítame na liturgii, získavajú nový, silnejší význam, než keď sú čítané v iných kontextoch. Prvotným cieľom takého čítania nie je spoznávať lepšie Bibliu, ako keď si ju niekto prečíta doma alebo na univerzite, ale skôr spoznať toho, ktorý je prítomný pri lámaní chleba, akoby zakaždým osvetliť určitý aspekt tajomstva, ktoré sa človek chystá prijať. Presne to sa stalo, takmer doslova a do písmena, v epizóde dvoch emauzských učeníkov. Srdcia učeníkov im zahoreli počas cesty, keď počúvali ako im vysvetľoval Písma, až tak, že neskôr ho mohli spoznať „pri lámaní chleba“ (Lk 24, 1 n.). Vzkriesený Ježiš – podľa Evanjelia – tak slávil prvú „liturgiu slova“ v dejinách Cirkvi!

Druhou charakteristikou je, že v liturgii sú slová a epizódy z Biblie nielen vyrozprávané, ale aj prežívané; pamäť sa stáva skutočnosťou a prítomnosťou. To, čo sa stalo „v tom čase“, sa deje „v tomto čase“, „dnes“ (hodie), ako sa liturgia rada vyjadruje. Nie sme len poslucháčmi tohto slova, ale sme aj účastníkmi a aktérmi slova. Slovo je adresované nám, ktorí sme na udalosti prítomní; sme povolaní, aby sme zaujali my miesto osôb spomínaných v slove.

Lepšie tomu porozumieme cez niektoré príklady. Keď sa v prvom čítaní počúvame epizódu, ako Boh hovorí k Mojžišovi z horiaceho kríka, vtedy sme my na omši pred skutočným horiacim kríkom. Inokedy čítame o Izaiášovi – v jeho poslaní ho očisťuje žeravý uhlík, ktorý mu bol priložený k ústam: vtedy sa my chystáme prijať na svoje pery pravé žeravé uhlie, oheň, ktorý Ježiš prišiel priniesť na zem. Ezechiel je pozvaný, aby zjedol zvitok textov: my sa pripravujeme zjesť toho, ktorý je sám Slovo, čo sa stalo telom a chlebom.

To všetko sa stáva ešte jasnejším, ak sa presunieme zo Starého zákona do Nového, z prvého čítania do evanjeliových statí. Žena, ktorá trpela krvotokom, je si istá, že bude uzdravená, ak sa bude môcť dotknúť okraja Ježišovho plášťa. A čo my, ktorí sa budeme dotýkať oveľa viac ako len okraja jeho plášťa? Keď som raz počúval evanjeliovú stať o Zachejovi, zasiahla ma jeho „aktuálnosť“. Ja som bol Zachej; mne boli adresované tie slová: dnes, teraz musím prísť do tvojho domu; o mne sa dalo povedať: „Ježiš vošiel do domu hriešnika!“ a Ježiš mi povedal, potom ako som ho prijal v Eucharistii: „Dnes prišla spása do tohoto domu“ (porov. Lk 19, 9).

A tak je tomu aj pri každej inej stati z evanjelia. Ako by sme sa mohli nestotožňovať v liturgii s ochrnutým, ktorému Ježiš hovorí: „odpúšťajú sa ti hriechy“ a „Vstaň a choď“ (porov. Mk 2, 5. 11); so Simeonom, ktorý drží Ježiša v náručí (porov. Lk 2, 27 – 28); s Tomášom, ktorý sa dotýka Ježišových rán (Jn 20, 27 –28)? V druhú nedeľu cezročného obdobia aktuálneho liturgického cyklu je evanjeliová pasáž, v ktorej Ježiš hovorí mužovi s ochrnutou rukou: „Vystri ruku! On ju vystrel a ruka mu ozdravela.“ (Mk 3, 5) Nemáme možno ochrnutú ruku, ale všetci máme viac-menej ochrnutú dušu, vyprahnuté srdce. Tým, ktorí počúvajú, Ježiš hovorí v tej chvíli: „Vystri ruku! Vystri svoje srdce predo mnou s vierou a pripravenosťou toho muža.“

State z Písma, ktoré počas liturgie počúvame, prinášajú účinky, ktoré sa nedajú prirodzene vysvetliť. Sú to účinky sviatostí, ktoré spôsobujú to, čo naznačujú. Božsky inšpirované texty majú aj liečivú silu. Po prečítaní evanjelia v liturgii kňaz pobozká knihu a hovorí: „Slová evanjelia nech zmyjú naše previnenia“ (Per evangelica dicta deleantur nostra delicta).

V celej histórii Cirkvi dochádzalo k epochálnym udalostiam v dôsledku počúvania biblických čítaní počas omše. Jedného dňa jeden mladý muž počul evanjelium, kde Ježiš povedal bohatému mladíkovi: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ (Mt 19, 21) Pochopil, že slovo bolo adresované jemu osobne, a tak šiel domov, predal všetko, čo mal, a stiahol sa do púšte. Volal sa Anton, zakladateľ mníšstva. O mnoho storočí neskôr, ďalší mladý muž, ktorý tesne predtým konvertoval, vstúpil do kostola, spolu so svojím spoločníkom. V evanjeliu toho dňa Ježiš povedal svojim učeníkom: „Na cestu si neberte nič: ani palicu ani kapsu ani chlieb ani peniaze, ani dvoje šiat nemajte.“ (Lk 9, 3) Mladý muž sa obrátil na svojho spoločníka a povedal: „Počul si to? To je to, čo Pán chce, aby sme urobili.“ Bol to František z Assisi.

Liturgia slova je najlepším zdrojom, ktorý máme, aby bola svätá omša zakaždým novou a atraktívnou v slávení, čím sa vyhneme veľkému nebezpečenstvu monotónneho opakovania, ktoré najmä mladí ľudia považujú za nudné. Aby sa tak stalo, musíme investovať viac času a modlitby do prípravy homílie. Veriaci by mali cez ňu pochopiť, že Božie slovo sa dotýka skutočných životných situácií a je jediné, ktoré má odpovede na tie najzávažnejšie otázky ľudskej existencie.

Existujú dva spôsoby, ako pripraviť homíliu. Možno si sadnúť za stôl a vybrať si tému podľa vlastných skúseností a poznania; potom, keď je text pripravený, kľaknúť si na kolená a požiadať Boha, aby požehnal tie slová. Je to dobrý postup, ale nie je prorocký. Aby sme boli prorockí, mali by sme ísť opačnou cestou: najprv si kľaknúť a spýtať sa Boha, aké slovo chce dať svojmu ľudu zaznieť.

Boh má naozaj svoje slovo pre každú príležitosť a neskrýva ho svojmu služobníkovi, ktorý sa ho pokorne a neodbytne pýta. Na začiatku to nebude nič iné ako malý poryv srdca, svetlo, ktoré sa rozsvieti v mysli, slovo Písma, ktoré priťahuje pozornosť a vrhá svetlo na nejakú životnú situáciu. Očividne je to len malé semienko, ale obsahuje to, čo ľudia v tej chvíli potrebujú počuť.

Potom môžete sedieť pri stole, otvárať knihy, prezerať si zápisky, zbierať rôzne myšlienky, radiť sa s otcami Cirkvi, učiteľmi, niekedy aj s básnikmi, ale teraz už to nie je slovo Božie, ktoré je v službe vašej kultúre, ale vaša kultúra v službe Božieho slova. Len tak Slovo prejaví svoju vnútornú silu.

Dielo Ducha Svätého

Musíme však dodať jednu vec: všetka pozornosť venovaná samotnému Božiemu slovu nestačí. Musí na ňu zostúpiť „sila zhora“. V Eucharistii sa pôsobenie Ducha Svätého neobmedzuje len na okamih premenenia, na epiklézu, ktorú sa predtým modlíme. Jeho prítomnosť je rovnako nevyhnutná pri liturgii slova a, ako uvidíme, aj pri prijímaní.

Duch Svätý pokračuje v Cirkvi v pôsobení Vzkrieseného, ktorý po Veľkej noci „otvoril myseľ učeníkov, aby porozumeli Písmu“ (porov. Lk 24, 45). Dogmatická konštitúcia druhého vatikánskeho koncilu Dei Verbum hovorí, že Písmo „musí byť čítané a interpretované s pomocou toho istého Ducha, ktorý ho napísal“[5]. V liturgii slova Duch Svätý pôsobí prostredníctvom pomazania, duchovného pomazania toho, kto hovorí, ako aj tých, ktorí počúvajú.

„Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným.“ (Lk 4, 18)

Ježiš takto naznačil, odkiaľ čerpá silu slovo, ktoré ohlasoval. Bolo by chybou spoliehať sa len na sviatostné pomazanie, ktoré sme raz a navždy prijali kňazskou alebo biskupskou vysviackou. To nám umožňuje vykonávať určité posvätné úkony, ako je riadiť, učiť a vysluhovať sviatosti. Dáva nám takpovediac právomoc robiť určité veci, no nie nevyhnutne autoritu, čosi z tej autority, ktorú pociťovali zástupy, keď hovoril Ježiš; zabezpečuje apoštolskú postupnosť, no nie nevyhnutne apoštolský úspech!

Ale ak je pomazanie dané prítomnosťou Ducha a je jeho darom, čo môžeme urobiť, aby sme ho mali? V prvom rade musíme začať od jednej istoty: „Máme pomazanie od Svätého“, ako nás ubezpečuje svätý Ján v jeho prvom liste (1 Jn 2, 20). To znamená, že vďaka krstu a sviatosti birmovania – a pre niektorých aj vďaka sviatosti posvätného stavu – už máme pomazanie. Dokonca, podľa katolíckeho učenia, tieto sviatosti vtláčajú do našej duše nezmazateľný charakter, duchovný znak alebo pečať: Sv. Pavol v druhom liste Korinťanom hovorí: „Boh nás pomazal, on nás označil svojou pečaťou a vložil nám do sŕdc závdavok Ducha.“ (2 Kor 1, 21 – 22)

Toto pomazanie je však ako voňavá masť uzavretá v nádobe: zostáva neúčinná a neuvoľňuje žiadnu vôňu, ak sa nádoba nerozbije alebo neotvorí. Tak sa stalo aj s alabastrovou nádobou, ktorú žena z evanjelia rozbila, a vôňa naplnila celý dom (porov. Mk 14, 3). V tom spočíva tá naša časť vzhľadom na pomazanie. Pomazanie nezávisí od nás, ale je na nás, aby sme odstránili prekážky, ktoré bránia jeho vyžarovaniu. Nie je ťažké pochopiť, čo to pre nás znamená rozbiť alabastrovú nádobu. Nádoba je naša ľudskosť, naše ja, niekedy je to náš vyprahlý intelektualizmus. Rozbiť ho znamená úplne sa odovzdať Bohu a odporovať svetu a svojmu ja.

Naštastie, nie všetko závisí od asketického úsilia. Veľa zmôže v takom prípade viera, modlitba, pokorné prosby. A tak prosme o pomazanie predtým, ako si ideme pripravovať kázeň alebo ideme robiť nejakú dôležitú službu pre Božie kráľovstvo, napr. nejaké zasadanie. Keď sa pripravujeme na čítanie evanjelia a na homíliu, liturgia nás nabáda aby sme prosili Pána, nech očistí naše srdce i pery, aby sme mohli dôstojne hlásať evanjelium. Prečo niekedy nepovedať (alebo aspoň si nepomyslieť vo vnútri) „Pomaž moje srdce a moju myseľ, Všemohúci Bože, aby som mohol ohlasovať tvoje slovo sladkosťou a silou Ducha“?

Pomazanie nie je potrebné len pre kazateľov, aby účinne hlásali slovo, ale aj pre poslucháčov, aby ho prijali. Evanjelista Ján napísal svojej komunite: „Vy máte pomazanie od Svätého a viete to všetci. Pomazanie, ktoré ste od neho dostali, ostáva vo vás a nepotrebujete, aby vás niekto poúčal.“ (1 Jn 2, 20. 27) Niežeby bolo zbytočné nejaké vonkašie poučenie, ale ono samo by bolo len málo platné. „Je to vnútorný učiteľ – hovorí svätý Augustín –, ktorý skutočne učí; je to Kristus so svojou inšpiráciou, ktorý učí. Keď jeho pomazanie chýba, vyrieknuté slová sú len zbytočný hlukom.“[6]

Dúfajme, ctihodní otcovia bratia a sestry, že aj dnes nás Kristus poučil svojou vnútornou inšpiráciou a že moja reč nebola „zbytočným hlukom“.

(Preklad: Cyril Jančišin)

[1]Tomáš Akvinský, S.Th., III, q.60, a. 2,2.

[2]Augustín, Sermo 112 (PL 38, 643).

[3]Pavol VI., Mysterium fidei (AAS 57, 1965, s. 753 ff.).

[4]Justín, I Apológia, 67, 3-4.

[5] Dei Verbum, 12.

[6] Augustín, Komentár k prvému listu apoštola Jána, 3, 13.