Tretia pôstna kázeň R. Cantalamessu: Prijímanie Kristovho tela a krvi

Prinášame text tretej kázne pápežského kazateľa kard. Raniera Cantalamessu, z pôstneho cyklu „Vezmite a jedzte: toto je moje telo“. Slovenský preklad pripravil d. o. Cyril Jančišin pre Televíziu LUX, ktorá cyklus pôstnych kázní R. Cantalamessu pravidelne vysiela vždy v nedeľu o 14.00.

Prijímanie Kristovho tela a krvi

Tretia kázeň, Pôst 2022

P. Raniero kard. Cantalamessa OFMCap.

Svätý Otče, ctihodní otcovia, bratia a sestry,

v našej mystagogickej katechéze o Eucharistii – po liturgii slova a konsekrácii – sme dospeli k tretiemu momentu, k svätému prijímaniu.

To je tá chvíľa počas omše, ktorá najjasnejšie vyjadruje základnú jednotu a rovnosť všetkých členov Božieho ľudu, bez akéhokoľvek rozdielu v postavení či službe. Dovtedy je viditeľný rozdiel medzi službami: v liturgii slova je rozdiel medzi učiacou Cirkvou (la Chiesa docente) a Cirkvou, ktorá sa učí (la Chiesa discente); pri konsekrácii je badateľný rozdiel medzi služobným kňazstvom a všeobecným kňazstvom. Pri svätom prijímaní rozdiel nie je. Prijímanie, ktoré prijíma bežný kresťan, je totožné s prijímaním, ktoré prijíma kňaz alebo biskup. Eucharistické prijímanie je sviatostné ohlasovanie, že v Cirkvi koinonia je na prvom mieste a je dôležitejšia ako hierarchia.

Zamyslime sa nad eucharistickým prijímaním vychádzajúc z textu svätého Pavla, konkrétne z Prvého listu Korinťanom:

Nie je kalich dobrorečenia, ktorému dobrorečíme, účasťou na Kristovej krvi? A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele? Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe. (1 Kor 10, 16 – 17)

Slovo telo sa v týchto dvoch veršoch vyskytuje dva razy, ale s iným významom. V prvom prípade („chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele?“), telo označuje skutočné Kristovo telo, narodené z Márie, ktoré zomrelo a vstalo z mŕtvych; v druhom prípade, keď hovorí („sme jedno telo“), telo označuje Kristovo tajomné telo, Cirkev. Jasnejšie a syntetickejšie sa nedalo povedať, že eucharistické spoločenstvo je vždy spoločenstvom s Bohom a spoločenstvom s bratmi; že je v ňom takpovediac vertikálny i horizontálny rozmer. Začnime tým prvým.

Eucharistické spoločenstvo s Kristom

Pokúsme sa prehĺbiť, aké spoločenstvo je ustanovené medzi nami a Kristom v Eucharistii. V Jánovom evanjeliu (Jn 6, 57) Ježiš hovorí: „Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa.“ Predložka „zo“ (v gréčtine, dià) má v tomto prípade kauzálnu a konečnú hodnotu; označuje pôvod aj smerovanie. Znamená to, že kto je Kristovo telo, žije „z“ neho, teda kvôli nemu, na základe života, ktorý z neho pochádza, a žije „pre“ neho, teda pre jeho slávu, jeho lásku, jeho Kráľovstvo. Ako Ježiš žije z Otca a pre Otca, tak tým, že sa živíme jeho najsvätejším telom a krvou, žijeme z Ježiša a pre Ježiša.

Veď vždy ten vyšší princíp, absorbuje nižší, 

nie naopak. Tak vegetatívny život prijíma do seba minerály, nie opačne; organizmy živočíchov sa živia vegetáciou aj minerálmi, nie naopak. Tak je tomu aj na duchovnej úrovni: to božské priťahuje k sebe ľudské, nie naopak. Kým však vo všetkých ostatných prípadoch ten, kto konzumuje niečo, zároveň sa tým živý, a absorbuje to, čo zje, v prípade Eucharistie ten, kto sa dáva požiť, pojme do seba prijímajúceho. Tomu, kto sa k Ježišovi priblíži, aby ho prijal, on opakuje slová, ktoré jedného dňa počul sám svätý Augustín: „Nebudem to ja, kto sa stane podobný tebe, ale ty, ktorý ma prijímaš, sa staneš podobný mne.“[1]

Istý ateistický filozof povedal: „Človek sa stáva tým, čo konzumuje“ (Feuerbach), čím chcel povedať, že v človeku nie je kvalitatívny rozdiel medzi hmotou a duchom, ale že všetko je redukované na organickú, hmotnú zložku. Tento ateistický filozof sformuloval, bez toho, aby o tom vedel, tú najlepšiu definíciu kresťanského tajomstva. Skrze Eucharistiu sa kresťan skutočne stáva tým, čo požíva! Dávno pred Feuerbachom už svätý Lev Veľký napísal: „Naša účasť na Kristovom tele a krvi vedie k tomu, aby sme sa stali tým, čo jeme.“[2]

Prostredníctvom Eucharistie teda nedochádza len k prijímaniu – k spoločenstvu medzi Kristom a nami, ale dochádza aj k asimilácii, k pripodobneniu; prijímanie nie je len spojením dvoch tiel, dvoch myslí, dvoch vôlí, ale je to asimilácia do jedného tela, mysle a vôle Krista. „Kto sa spája s Pánom, je s ním jeden Duch,“ hovorí Pavol. (1 Kor 6, 17)

Analógia Eucharistie k potravinám, k jedlu a pitiu nie je jedinou, aj keď je nenahraditeľná. Je tu niečo, čo táto analógia nedokáže vyjadriť, tak ako to nedokáže ani analógia viniča a ratolesti. Sú to všetko prepojenia medzi vecami, nie medzi ľuďmi. Je medzi nimi vzťah, ale nevedia o tom. Preto by som rád poukázal na iné prirovnanie, ktoré nám môže pomôcť pochopiť podstatu eucharistického spoločenstva ako spoločenstva medzi ľuďmi, ktorí o tom vedia a chcú byť v spoločenstve.

List Efezanom hovorí, že manželstvo medzi mužom a ženou je symbolom jednoty medzi Kristom a Cirkvou. Apoštol Pavol píše: „Preto muž zanechá otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele. Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi.“ (Ef 5, 31 – 33). Eucharistia – ak mám použiť odvážny, ale pravdivý obraz – je zavŕšením manželstva medzi Kristom a Cirkvou a kresťanský život bez Eucharistie je ako uzavreté, ale nedovŕšené manželstvo. Pred prijímaním celebrant zvolá: „Blažení tí, čo sú pozvaní na hostinu Baránkovu!“ (Beati qui ad coenam Agni vocati sunt) a Apokalypsa – z ktorej je táto veta prevzatá – hovorí ešte jasnejšie: „Blahoslavení sú tí, čo sú pozvaní na Baránkovu svadobnú hostinu!“ (Zjv 19, 9)

Opäť podľa svätého Pavla, bezprostredným dôsledkom manželstva je, že telo (teda celá osoba) manžela sa stáva manželkiným a naopak, telo manželky sa stáva manželovým (porov. 1 Kor 7, 4). To znamená, že neporušiteľné a životodarné telo vteleného Slova sa stáva „mojím“, ale aj moje telo, moje človečenstvo sa stáva Kristovým, on si ho privlastňuje. V Eucharistii prijímame Kristovo telo a krv, ale Kristus „prijíma“ aj naše telo a našu krv! Ježiš, píše svätý Hilár z Poitiers, „na seba berie telo toho, kto prijíma jeho telo“[3]. Kristus nám hovorí: „Vezmi, toto je moje telo“, ale aj my mu môžeme povedať: „Vezmi, toto je moje telo“.

Skúsme teraz pochopiť praktické dôsledky toho všetkého. Ježiš vo svojom pozemskom živote nezažil všetky ľudské skúsenosti, aké si len vieme predstaviť. Napríklad: bol muž, nie žena: nezažil teda stav polovice ľudstva; nebol ženatý, nezažil, čo to znamená byť zjednotený na celý život s iným stvorením, mať deti, alebo v horšom prípade stratiť deti; zomrel mladý, nepoznal starobu...

Ale teraz, vďaka Eucharistii, okúša všetky tieto skúsenosti. V žene zažíva ženskosť, v chorom stav choroby, v starých ľuďoch starobu, v utečencoch neistotu, v ľuďoch, ktorí zažívajú bombardovanie hrôzu a des... V mojom živote nie je nič, čo by nepatrilo Kristovi. Nikto by nemal povedať: „Ach, Ježiš nevie, aké je to žiť v manželstve, byť ženou, prísť o dieťa, byť chorý, byť človekom s inou farbou pleti!“

To, čo Kristus nemohol zažiť „v tele“, prežíva a „zažíva“ teraz ako vzkriesený „v Duchu“, vďaka snubnému spoločenstvu pri svätej omši. Svätá Alžbeta od Trojice pochopila hĺbku tohto spoločenstva, keď napísala svojej matke: „Nevesta patrí ženíchovi. Môj (manžel) si ma vzal. Chce, aby som bola preňho pridaným človečenstvom.“[4]

Aký nevyčerpateľný dôvod žasnúť a cítiť útechu pri pomyslení, že naša ľudskosť sa stáva Kristovou! Aká zodpovednosť však z toho vyplýva! Ak sa moje oči stali očami Krista, moje ústa jeho ústami, o čo viac nesmiem dopustiť, aby môj pohľad zotrvával na necudných obrazoch, aby môj jazyk, hovoril proti svojmu bratovi, aby moje telo slúžilo ako nástroj hriechu. „Môžem teda vziať Kristove údy a urobiť ich údmi neviestky?“ s hrôzou napísal svätý Pavol v liste Korinťanom. (1 Kor 6, 15)

A to ešte nie je všetko; chýba tá najkrajšia časť. Telo nevesty patrí ženíchovi; ale aj telo ženícha patrí neveste. V spoločenstve je potrebné prejsť od darovania k dostávaniu, k prijímaniu. A prijímame niečo veľmi vzácne: Kristovu svätosť! A kde sa táto „úžasná výmena“ konkrétne odohrá v živote veriaceho? Kedy sa realizuje táto obdivuhodná výmena, o ktorej hovorí liturgia, ak nie práve vo chvíli svätého prijímania?

Tam máme možnosť odovzdať Ježišovi naše špinavé handry a prijať od neho „plášť spravodlivosti“ (Iz 61, 10). Je totiž napísané, že „pre nás sa stal múdrosťou od Boha i spravodlivosťou, posvätením a vykúpením“ (porov. 1 Kor 1, 30). To, čím sa stal „pre nás“, je nám určené, patrí nám. „Kristovi patríme viac ako sebe – píše Cabasilas, veľký byzantský autor – , keďže nás vykúpil veľmi draho (1 Kor 6, 20). A opačne, to čo patrí Kristovi, patrí nám viac, ako keby to bolo naše.“[5] Musíme si však pamätať jedno: Kristovi patríme právom, on patrí nám skrze milosť!

Je to objav, ktorý môže dať nášmu duchovnému životu krídla. Chce to bystrosť a pohotovosť viery a mali by sme sa modliť k Bohu, aby nám nedovolil zomrieť, kým to neuskutočníme.

Eucharistia, spoločenstvo s Najsvätejšou Trojicou

Uvažovať o Eucharistii je ako vidieť pred sebou, postupne ako napredujeme, stále širšie a širšie horizonty, ktoré sa postupne pred nami v diaľke odkrývajú. Kristologický horizont svätého prijímania, o ktorom sme doteraz uvažovali, sa otvára trojičnému horizontu. Inými slovami, prostredníctvom spoločenstva s Kristom, skrze sväté prijímanie, vstupujeme do spoločenstva s celou Trojicou. Ježiš vo svojej kňazskej modlitbe hovorí Otcovi: „aby boli jedno, ako sme my jedno – ja v nich a ty vo mne.“ (Jn 17, 22 – 23). Tie slová „ja v nich a ty vo mne“ znamenajú, že Ježiš je v nás a v Ježišovi je Otec. Preto nemožno prijať Syna bez toho, aby sme s ním neprijali aj Otca. Kristovo slovo „Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14, 9) znamená zároveň, „kto mňa prijíma, prijíma Otca“.

Hlavným dôvodom je, že Otec, Syn a Duch Svätý 

sú jedna a neoddeliteľná božská prirodzenosť, sú „jedno“. Svätý Hilár z Poitiers v tejto súvislosti píše: „Sme zjednotení s Kristom, ktorý je neoddeliteľný od Otca. Aj keď zostáva v Otcovi, je spojený s nami; a tak aj my zažívame jednotu s Otcom. Veď Kristus je v Otcovi prirodzene, keďže je ním splodený; ale istým spôsobom sme aj my skrze Krista prirodzeným spôsobom v Otcovi. On žije z Otca a my žijeme z jeho ľudskosti.“[6]

To, čo sa hovorí o Otcovi, platí aj o Duchu Svätom. V Eucharistii sa sviatostným spôsobom opakuje to, čo sa historicky udialo v pozemskom živote Krista. V momente jeho pozemského zrodenia, to bol Duch Svätý, ktorý dáva Krista svetu (veď Mária – ako vieme –, počala z Ducha Svätého!); vo chvíli smrti je to Kristus, ktorý dáva Ducha Svätého. Ako píše evanjelista, keď zomieral, „vydýchol dušu“ (ducha). Podobne aj v Eucharistii, v momente konsekrácie je to Duch Svätý, ktorý nám dáva Ježiša, pretože jeho pôsobením sa chlieb premieňa na Kristovo telo; vo chvíli svätého prijímania je to Kristus, ktorý vstupuje do nás a dáva nám Ducha Svätého.

Svätý Irenej (ktorého môžeme konečne osloviť titulom učiteľ Cirkvi) hovorí, že Duch Svätý je „naše spoločenstvo s Kristom“[7]. Vo svätom prijímaní k nám prichádza Ježiš ako ten, ktorý dáva Ducha. Nie ako ten, ktorý pred mnohými rokmi, dávno, vydýchol ducha, ale ako ten, ktorý teraz po zavŕšení svojej obety na oltári, opäť „odovzdáva ducha“ (porov. Jn 19, 30).

Eucharistia, ctihodní otcovia, bratia a sestry, nie je len našou každodennou Paschou; sú to aj naše každodenné Turíce!

Je to vzájomné spoločenstvo

Z týchto závratných výšin sa teraz vráťme na zem a prejdime k druhého rozmeru svätého prijímania – Eucharistii: k spoločenstvu s Kristovým telom, ktorým je Cirkev. Pripomeňme si slová apoštola: „Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe.“

Svätý Augustín rozvíja myšlienku načrtnutú už v Didaché. On vidí analógiu v spôsobe, akým sa formujú dve Kristove telá: eucharistické a cirkevné. V prípade Eucharistie máme najprv pšenicu, ktorá vyrastá na poliach, neskôr ju treba vymlátiť, pomlieť, zmiešať s vodou a upiecť na ohni, a až potom sa stane chlebom, ktorý sa dostane na oltár; v prípade Cirkvi máme množstvo ľudí, ktorí sú v spojení prostredníctvom ohlasovaného evanjelia, sú pomletí pôstom a pokáním, pokrstení vodou a spálení v ohni Ducha, a tak tvoria telo, ktorým je Cirkev.[8]

V tomto ohľade nám okamžite prichádza v ústrety Kristovo slovo: „Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; až potom príď a obetuj svoj dar.“ (Mt 5, 23 – 24) Ak ideš prijať sväté prijímanie, ale urazil si brata, nezmieril si sa s ním a si voči nemu nevraživý, si ako človek – ako to povedal svätý Augustín –, čo vidí prichádzať priateľa, ktorého nevidel už mnoho rokov. Beží mu v ústrety, dvíha sa na špičkách, aby ho pobozkal na čelo... Ale pritom si nevšimne, že mu šliape na nohy s topánkami plnými klincov zospodu[9]. Bratia a sestry sú nohy Ježiša, ktorý aj dnes chodí po zemi.

Spoločenstvo s chudobnými

Platí to najmä o chudobných, trpiacich, o ľuďoch na okraji spoločnosti. Ten, ktorý povedal o chlebe: „Toto je moje telo“, povedal to aj o chudobných. Veď slávnostne vyhlásil, že všetko, čo urobíme pre hladných, smädných, väzňov a nahých: „Mne ste to urobili!“ Je to ako povedať: „Ja som bol hladný, ja som bol smädný, ja som bol cudzinec, chorý, väznený“ (porov. Mt 25, 35 a nasl.). Iste som už neraz spomínal okamih, keď táto pravda vo mne takmer explodovala. Bol som na misii vo veľmi chudobnej krajine. Keď som prechádzal ulicami hlavného mesta, všade som videl deti zakryté len zopár špinavými handrami, ktoré pobehovali za smetiarskymi autami, aby si našli niečo na jedenie. V istej chvíli mi Ježiš akoby povedal: „Pozorne sa dívaj: toto je moje telo!“ Vyrazilo mi to dych.

Sestra veľkého filozofa Blaise Pascala rozprávala o svojom bratovi takto. Vo svojej ťažkej chorobe Pascal, na sklonku života, už nevedel udržať nič z toho, čo zjedol, a preto mu neumožnili prijať viatikum, o ktoré tak naliehavo žiadal. A tak povedal: „Ak mi nemôžete dať Eucharistiu, pustite aspoň chudobného do mojej izby. Ak nemôžem mať kontakt s Hlavou, chcem sa dotknúť aspoň jeho tela.“[10]

Jedinou prekážkou prijímania, ktorú svätý Pavol výslovne pomenúva, je skutočnosť, že na zhromaždení je „jeden hladný a druhý opitý“: „Keď sa teda schádzate, – píše apoštol Pavol –, nie je to požívanie Pánovej večere. Lebo každý si hneď vezme a zje svoju večeru a potom jeden je hladný a druhý opitý.“ (1 Kor 11, 20 – 21) Povedať „nie je to požívanie Pánovej večere“ je ako povedať: vaša už nie je pravá Eucharistia! Je to silné tvrdenie aj z teologického hľadiska, ktorému možno nevenujeme dostatočnú pozornosť.

V dnešnej dobe táto situácia, keď je jeden hladný a iný má veľkú hojnosť, už nie je lokálnym, ale globálnym problémom. Pánova večera nemôže mať nič spoločné s obedom hýrivca, kde boháč hoduje a nevšíma si chudobných, ktorí sú za dverami (porov. Lk 16, 19 a nasl.). Neoddeliteľnou súčasťou nášho eucharistického života musí byť záujem podeliť sa o to, čo máme, s blízkymi i vzdialenými v núdzi.

Neexistuje nikto, kto by nemohol počas týždňa urobiť jedno z tých gest, o ktorých Ježiš hovorí: „Mne ste to urobili“. Podieľať sa neznamená jednoducho „niečo podarovať“: chlieb, oblečenie, pohostinnosť; znamená to aj navštíviť niekoho – väzňa, chorého, staršieho osamoteného človeka. Neznamená to len darovať niečo zo svojich peňazí, ale znamená to dať aj svoj čas. Chudobní a trpiaci potrebujú solidaritu a lásku, nie menej ako chlieb a odev, najmä v tomto období izolácie vyvolanej pandémiou.

Ježiš povedal: „(...) veď chudobných máte vždy medzi sebou, ale mňa nemáte vždy“ (Mt 26, 11). Platí to aj v tom zmysle, že nemôžeme vždy prijímať Kristovo telo v Eucharistii, a aj keď to urobíme, trvá to len niekoľko minút, zatiaľ čo v chudobných ho môžeme prijať vždy. A v tomto sa žiadne medze nekladú, vyžaduje si to len naše odhodlanie. Chudobných máme vždy nablízku. Vždy, keď stretneme niekoho, kto trpí – najmä ak máme do činenia s určitými extrémnymi formami utrpenia – ak sme pozorní, ušami viery budeme počuť Kristovo slovo: „To je moje telo!“

Na záver vám poviem krátky príbeh, ctihodní otcovia, bratia a sestry, ktorý som niekde čítal. Muž vidí podvyživené dievča, ktoré je bosé a trasie sa od zimy, a takmer nahnevane kričí na Boha: „Bože, prečo neurobíš niečo pre toto dievčatko?“ Boh odpovedá: „Samozrejme, že som pre to dievčatko niečo urobil: stvoril som teba!“

Nech nám Boh pomáha pripomínať si to v pravý čas.

-

[1] Porov. Augustín, Vyznania, VII, 10.

[2] Lev Veľký, 12. kázeň o umučení, 7 (CCL 138A, s. 388).

[3] Hilár z Poitiers, De Trinitate, 8, 16 (PL 10, 248): „Eius tantum in se adsumptam habens carnem, qui suam sumpserit.“

[4] Sv. Alžbeta od Trojice, List 261 (v Spisoch, Rím 1967, s. 457).

[5] N. Cabasilas, Život v Kristovi IV, 6 (PG 150, 613).

[6] Hilár, de Trinitate, VIII, 13-16 (PL 10, 246 ff).

[7] Irenej, Adversus haereses, III, 24, 1.

[8] Augustín, Sermo Denis 6 (PL 46, 834 nasl.).

[9]  Porov. Svätý Augustín, Komentár k Prvému Jánovmu listu, 10, 8.

[10] Pascalov život, v B. Pascal, Oeuvres complètes,  Paríž 1954, s. 3 nasl.

(Preklad: Cyril Jančišin)

-jb-