Piata pôstna kázeň kardinála Cantalamessu: „Dal som vám príklad“

Slovenský preklad pripravil d. o. Cyril Jančišin pre Televíziu LUX, ktorá cyklus pôstnych kázní R. Cantalamessu pravidelne vysiela vždy v nedeľu o 14.00.

„Dal som vám príklad“

Piata kázeň, Pôst 2022

P. Raniero kard. Cantalamessa, OFM Cap.

Svätý Otče, ctihodní otcovia, bratia a sestry,

toto posledné rozjímanie o Eucharistii 

začína otázkou: Prečo Ján v stati o Poslednej večeri nehovorí o ustanovení Eucharistie, ale namiesto toho hovorí o umývaní nôh? Prečo práve on, ktorý venoval celú kapitolu svojho evanjelia príprave učeníkov k prijímaniu Ježišovho tela a krvi?

Dôvodom je, že vo všetkom, čo sa týka Veľkej noci a Eucharistie, Ján chce viac zdôrazniť udalosť ako sviatosť, teda skôr význam ako znak. Nová Pascha sa pre neho nezačína ani tak vo večeradle, kde Ježiš ustanovil obrad, ktorý ju pripomína, skôr preňho začína na kríži, kde sa uskutočnila obeta, teda ten skutok, ktorý je potrebné si pripomínať. Práve tam sa odohráva prechod od starej k novej Pasche. Preto Ján zdôrazňuje, že Ježišovi na kríži „nebola zlomená kosť“, pretože tak to bolo predpísané pre veľkonočného baránka v knihe Exodus. (porov. Jn 19, 36; Ex 12, 46)

Význam umývania nôh

Je dôležité, aby sme dobre pochopili význam, ktorý má pre Jána umývanie nôh. Nedávna apoštolská konštitúcia Praedicate Evangelium spomína umývanie nôh v preambule ako samotnú ikonu služby, ktorá musí charakterizovať celú prácu reformovanej Rímskej kúrie. Pomáha nám pochopiť, ako možno urobiť zo života Eucharistiu, a tak „v živote napodobňovať to, čo sa slávi na oltári“. Stojíme pred jednou z tých epizód (ďalšou je prepichnutie Ježišovho boku), pri ktorej evanjelista objasňuje, že sa v nej skrýva tajomstvo presahujúce samotný fakt, ktorý by sa nám sám osebe mohol zdať zanedbateľný.

Ježiš hovorí: „Dal som vám príklad.“ Aký príklad nám dal? Že by sme mali doslova umyť nohy bratom, zakaždým, keď si ideme sadať k stolu? Určite nie iba to! Odpoveď je v evanjeliu: „Kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých. Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých.“ (Mk 10, 43 – 45)

V Evanjeliu podľa Lukáša, práve v kontexte Poslednej večere, je zaznamenané slovo, ktoré Ježiš akoby vyslovil v závere umývania nôh: „Veď kto je väčší? Ten, čo sedí za stolom, či ten, čo obsluhuje? Nie ten, čo sedí za stolom? A ja som medzi vami ako ten, čo obsluhuje.“ (Lk 22, 27) Podľa evanjelistu Ježiš povedal tieto slová preto, že medzi učeníkmi vznikla diskusia o tom, koho z nich možno považovať za najväčšieho (porov. Lk 22, 24). Možno to bola práve táto okolnosť, ktorá inšpirovala Ježiša k umývaniu nôh ako k akémusi podobenstvu v praxi. Zatiaľ čo učeníci sú zaneprázdnení živou diskusiou medzi sebou, on potichu vstane od stola, hľadá misu s vodou a uterák, potom sa vráti a kľakne si pred Petra, aby mu umyl nohy. Peter je pochopiteľne celý zmätený, preto hovorí: „Pane, ty mi chceš umývať nohy?“ (Jn 13, 6)

Pri umývaní nôh chcel Ježiš 

akoby zhrnúť celý zmysel svojho života, aby učeníkom zostal dobre zapísaný v pamäti a aby jedného dňa, keď budú môcť pochopiť, aby pochopili. A Ježiš povedal: „Teraz ešte nechápeš, čo robím, ale neskôr pochopíš.“ (Jn 13, 7) Toto gesto, umiestnené na konci evanjelií, nám hovorí, že celý Ježišov život od začiatku až do konca bol umývaním nôh, teda službou ľuďom. Ako hovorí istý exegéta, jeho existencia bola akoby pro-existencia, nie iba pre-existencia ale aj pro-existencia, teda že celý svoj život žil pre iných.

Ježiš nám dal príklad života stráveného pre druhých, života „lámaného chleba pre svet“. Ježiš teda slovami „aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám“, ustanovuje diakoniu, teda službu, povyšujúc ju na základný zákon, alebo lepšie povedané, na životný štýl a model všetkých vzťahov v Cirkvi. Akoby aj o umývaní nôh hovoril to, čo povedal pri ustanovení Eucharistie: „Toto robte na moju pamiatku!“

Na tomto mieste však musím urobiť malú odbočku. Staroveký duchovný autor, blahoslavený Izák z Ninive, dal radu tým, ktorí majú z povinnosti hovoriť o duchovných veciach, ku ktorým však ešte životom sami nedospeli. Radí takto: „Hovor o tom ako ten, kto patrí k učeníkom a nie s autoritou. Najprv však pokor svoju dušu a urob sa menším od ktoréhokoľvek zo svojich poslucháčov.“[1] S takýmto duchom, ctihodní otcovia, bratia a sestry, si dovoľujem hovoriť o službe vám, ktorí ju žijete deň čo deň.

Spomínam si na žartovnú poznámku, ktorú nám – členom Medzinárodnej teologickej komisie – raz povedal vtedajší prefekt Kongregácie pre náuku viery, chorvátsky kardinál Šeper: „Vy teológovia – povedal vtedy s úsmevom – ste ešte ani nedopísali svoj text a už k nemu pripisujete svoje meno a priezvisko. My v kúrii musíme všetko robiť anonymne. Práve kvalita evanjeliovej služby je pre mňa dôvodom na obdiv a poďakovanie mnohým služobníkom Cirkvi, ktorí pôsobia v Rímskej kúrii, v biskupských kúriách a na nunciatúrach.“

Duch služby

Vráťme sa k téme. Je potrebné prehĺbiť význam slova služba, aby sme ju mohli vykonávať vo svojom živote a nezastavovať sa len pri slovách. Služba sama o sebe nie je čnosťou. V žiadnom zozname čností či medzi ovocím Ducha, ako ich nazýva Nový zákon, sa nestretneme so slovom diakonia, služba. Ba dokonca sa hovorí o službe hriechu (porov. Rim 6, 16), čo určite nie je dobrá služba. Služba je sama osebe neutrálnou vecou: naznačuje životný stav alebo spôsob, akým sa človek pri svojej práci spája s druhými, robí sa závislým od iných. Môže to byť dokonca zlá vec, ak sa to robí z donútenia (ako v otroctve).

Každý dnes hovorí o službe; každý hovorí, že je vám k službám: obchodník obsluhuje zákazníkov; o každom, kto zastáva postavenie v spoločnosti, sa hovorí, že ponúka službu alebo je v službe. Je však zrejmé, že služba, o ktorej hovorí evanjelium, je celkom iná vec, aj keď sama osebe nevylučuje, ani nevyhnutne nediskvalifikuje službu, ako ju chápe svet. Rozdiel je len v motivácii a vo vnútornom postoji, s ktorým sa služba vykonáva.

Prečítajme si ešte raz príbeh o umývaní nôh, 

aby sme videli, s akým duchom to robí Ježiš a čo ho k tomu pobáda. Evanjelium hovorí: „Pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti.“ (Jn 13, 1) Služba nie je čnosť, ale pramení z čností a v prvom rade z dobročinnosti; v skutočnosti je to najväčšie vyjadrenie nového prikázania. Služba je spôsob, akým sa prejavuje agapé, teda tá láska, ktorá „nehľadá svoj vlastný záujem“ (porov. 1 Kor 13, 5), ale záujem druhých, ktorá sa nesústredí na seba, ale sa darúva. Skrátka, je to účasť a napodobňovanie konania Boha, ktorý ako „Dobro, všetko Dobro, Najvyššie Dobro“ nemôže milovať inak ako nezištne, bez akéhokoľvek vlastného záujmu.

Z tohto dôvodu evanjeliová služba, na rozdiel od tej svetskej, nie je vlastná menejcenným, núdznym, tým, ktorí nemajú; ale skôr patrí tomu, kto niečo vlastní, tomu, kto je vyššie, tomu, kto má. „Kto mnoho dostal, od toho sa bude mnoho požadovať“ (porov. Lk 12, 48). Preto Ježiš hovorí, o svojej Cirkvi, že ten „kto je medzi vami najväčší, nech je ako najmenší a vodca ako služobník. (Lk 22, 26) Kto je „prvý“, má byť „sluhom všetkých“. (Mk 10, 44) Umývanie nôh – povedal môj profesor exegézy vo Freiburgu, dominikán Ceslas Spicq – je „sviatosťou kresťanskej autority“.

Popri nezištnosti, služba prináša ďalšiu veľkú vlastnosť božskej agapé: pokoru. Ježišove slová: „Musíte si navzájom umývať nohy“ znamenajú – musíte si navzájom poskytovať službu pokornej lásky. Láska a pokora spolu tvoria evanjeliovú službu. Ježiš raz povedal: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom.“ (Mt 11, 29) Ale keď sa nad tým zamyslíme, čo také urobil Ježiš, aby sa nazval „pokorným“? Mal snáď nízke sebavedomie alebo hovoril o svojej osobe skromne? Naopak, v samotnej epizóde umývania nôh hovorí: „Vy ma oslovujete: ‚Učiteľ‘ a: ‚Pane‘ a dobre hovoríte, lebo to som“. (Jn 13, 13)

Čo teda urobil, aby sa nazval „pokorným“? Zostúpil, prišiel slúžiť! Od chvíle svojho vtelenia nerobil nič iné, len sa znížil, znížil sa až do krajnosti, keď ho vidíme na kolenách umývať nohy apoštolom. Aké chvenie muselo prebehnúť medzi anjelmi, keď videli v takomto poníženom postoji Božieho Syna, na ktorého sa oni ani neodvážili upierať svoj pohľad (porov. 1 Pt 1, 12)! Stvoriteľ je na kolenách pred stvorením! „Začervenaj sa, pyšný prach: Boh sa znižuje a ty sa vzmáhaš!“, povedal sám sebe svätý Bernard.[2] Takto chápaná pokora – teda ako zníženie sa k službe – je skutočne kráľovským spôsobom, ako sa podobať Bohu a napodobňovať Eucharistiu v našom živote.

Rozlišovanie duchov

Ovocím tohto rozjímania by malo byť odvážne prehodnotenie nášho života: zvyky, povinnosti, pracovný čas, rozdelenie a využitie času, aby sme zistili, či je to naozaj služba a či je v tejto službe láska a pokora. Kľúčovým bodom je zistiť, či my slúžime bratom, alebo si poslúžime bratmi. Poslúži si bratmi a využíva ich ten, kto síce vychádza v ústrety iným, ale vo všetkom, čo robí, nie je nezištný. Hľadá istým spôsobom uznanie, potlesk alebo zadosťučinenie. Vo svojom vnútri sa chce cítiť ako človek na správnom mieste, ako dobrodinec. Evanjelium v tejto veci predkladá požiadavky extrémneho radikalizmu: „nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí pravá.“ (Mt 6, 3) Všetko, čo robíme vedome tak, „aby nás ľudia videli“, je márne.  Pavol hovorí: „Christus non sibi placuit“: Kristus nehľadal záľubu v sebe! (Rim 15, 3) – toto je pravidlo služby.

Aby sme teda mohli „rozlišovať duchov“, 

teda zámery, ktoré nás pobádajú k našej službe, je užitočné pozrieť sa, ktoré služby robíme radi a ktorým sa snažíme všetkými spôsobmi vyhýbať. Je dobré si tiež uvedomiť, či je naše srdce pripravené vzdať sa vznešenej služby, ktorá dáva lesk – ak by nás o to niekto požiadal –, v prospech inej, menej významnej služby, ktorú nikto neocení. V tomto zmysle sú najlepšie tie služby, ktoré robíme bez toho, aby si to niekto všimol – dokonca ani ten, komu službu adresujeme – ale iba Otec, ktorý vidí v skrytosti. Ježiš vyzdvihol ako symbol služby to gesto, ktoré bolo v jeho dobe známe ako najpokornejšie a zvyčajne sa zverovalo otrokom: umývanie nôh. Svätý Pavol nabáda: „nezmýšľajte vysoko, ale prikláňajte sa k nízkym“ (Rim 12, 16).

Túžba po nadvláde, zvyk vnucovať svoju vôľu a spôsob videnia alebo konania iným je v protiklade s duchom služby. Skrátka autoritárstvo. Tí, ktorých opantáva takýto postoj, si často ani v najmenšom neuvedomujú utrpenie, ktoré spôsobujú iným, ba naopak čudujú sa, keď vidia, že ostatní neprejavujú uznanie každému ich „záujmu“ a snahe, a dokonca sa cítia byť obeťou. Ježiš povedal svojim apoštolom, aby boli ako „baránky uprostred vlkov“, ale takí sú naopak vlkmi uprostred baránkov. Veľkú časť utrpenia, ktoré niekedy postihne rodinu alebo komunitu, má na svedomí existencia nejakého autoritárskeho a despotického ducha, ktorý šliape po iných a ktorý pod zámienkou „služby“ druhých vlastne „zotročuje“.

Je dosť možné, že tým „niekým“ som ja, sme to práve my! Ak máme v tejto veci hoci len malé pochybnosti, bolo by vhodné, keby sme sa tých, čo žijú vedľa nás, úprimne opýtali a dali im možnosť bez obáv sa k tomu vyjadriť. Ak sa ukáže, že aj my svojím charakterom niekomu sťažujeme život, musíme s pokorou prijať realitu a prehodnotiť svoju službu.

Duchu služby na druhej strane tiež odporuje prehnaná pripútanosť k svojim zvykom a pohodliu. Skrátka duch prílišnej jemnosti. Nemôže seriózne slúžiť iným ten, kto sa vždy snaží potešiť seba, kto si robí modlu zo svojho oddychu, voľného času, svojho rozvrhu. Pravidlo služby zostáva vždy rovnaké: Kristus nehľadal záľubu v sebe.

Ako sme videli, služba má byť čnosť vlastná tomu, kto riadi. Je to niečo, čo Ježiš zanechal pastierom Cirkvi ako svoje najdrahšie dedičstvo. Všetky charizmy sú zamerané na službu; no osobitným spôsobom to platí o charizme „pastierov a učiteľov“ (porov. Ef 4, 11), teda o charizme autority. Cirkev je „charizmatická“ preto, aby slúžila, a je aj „hierarchická“ preto, aby slúžila!

Služba Ducha

Ak pre všetkých kresťanov slúžiť znamená „už nežiť pre seba“ (porov. 2 Kor 5, 15), pre pastierov to znamená: „nepásť samých seba“: „Beda pastierom Izraela, ktorí pásli seba! Či nie stádo pásavajú pastieri?“ (Ez 34, 2) Pre svet nie je nič prirodzenejšie a spravodlivejšie ako to, že keď je niekto pán (dominus), tak „panuje“, uplatňuje svoje právo, správa sa pansky. Medzi Ježišovými učeníkmi to však „nemá byť takto“. Kto je pán, nech slúži. „Nie že by sme chceli panovať nad vašou vierou,“ píše svätý Pavol, „ale prispieť k vašej radosti.“ (2 Kor 1, 24) Apoštol Peter vo svojom prvom liste odporúča pastierom to isté: „Nepanujte nad ľudom, ktorý vám je zverený, ale staňte sa vzormi stáda“ (porov. 1 Pt 5, 3)

V pastoračnej službe nie je ľahké vyhnúť sa mentalite panovania nad vierou; táto mentalita vstúpila do chápania autority veľmi skoro. V jednom z najstarších dokumentov o biskupskej službe (v Sýrskej Didaskálii) už nachádzame koncepciu, ktorá predstavuje biskupa ako panovníka, v ktorého cirkvi nemožno nič podniknúť, ani ľudia, ani Boh bez toho, aby to on neschválil.

Pre pastierov, nakoľko sú pastiermi, 

sa to často v tomto bode láme, tu sa rozhoduje o ich obrátení. Ako silno a srdečne znejú tieto Ježišove slová po umytí nôh: „Ja, Pán a Učiteľ...!“ No Ježiš „hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom“ (Flp 2, 6), to znamená, že sa nebál ohroziť svoju božskú dôstojnosť, uprednostnil nedostatok úcty zo strany ľudí, zbavil sa svojich privilégií a ukázal sa navonok ako človek uprostred iných ľudí („podobný ľuďom“).

Ježiš žil jednoducho. Jednoduchosť bola vždy začiatkom a znakom skutočného návratu k evanjeliu. Božie konanie treba napodobňovať. Nie je nič – napísal Tertulián –, čo by charakterizovalo Božie konanie lepšie ako kontrast medzi jednoduchosťou vonkajších prostriedkov a spôsobov, akým koná, a veľkosťou duchovných účinkov, ktoré dosahuje.[3] Svet potrebuje veľké aparáty, aby pôsobil a zapôsobil; Boh nie.

Boli časy, keď sa dôstojnosť biskupov vyjadrovala insígniami, titulmi, hradmi, armádami. Boli to, ako sa hovorí, biskupi-kniežatá, ale oveľa viac kniežatá ako biskupi. Cirkev dnes žije v tomto aspekte obdobie, ktoré sa nám v porovnaní s tým predošlým javí ako zlaté. Pred mnohými rokmi som stretol biskupa, ktorý považoval za prirodzené stráviť niekoľko hodín týždenne v domove dôchodcov, aby pomohol starším ľuďom obliecť sa a najesť sa. Umývanie nôh bral doslova. Musím povedať, že mne samému boli v živote najlepšími príkladmi jednoduchosti niektorí preláti.

Aj v tejto veci je však potrebné zachovať si veľkú evanjeliovú slobodu. Jednoduchosť si vyžaduje, aby sme sa nepovyšovali nad ostatných, ale aby sme sa ani okázalo neponižovali, lebo jedno aj druhé je spôsob, ako si udržiavať odstup od iných. Je však potrebné aby sme v bežných veciach života akceptovali, že sme rovnakí ako ostatní. Existujú ľudia – poznamenáva rázne Alessandro Manzoni –, ktorí majú toľko pokory, koľko len treba na to, aby sa urobili menšími od dobrých ľudí, ale nie na to, aby boli ako oni[4].

Niekedy najlepšia služba nespočíva v obsluhovaní, ale v tom, nechať sa obsluhovať, ako Ježiš, ktorý si občas vedel aj sadnúť za stôl a dať si umyť nohy (porov. Lk 7, 38) a ochotne prijal službu, ktorú mu počas jeho ciest poskytovali niektoré štedré a oddané ženy (porov. Lk 8, 2 – 3).

O službe pastierov treba povedať ešte jednu vec: služba bratom, akokoľvek je dôležitá a svätá, nie je na prvom mieste a nie je ani tá podstatná; na prvom mieste je služba Bohu. Ježiš je predovšetkým „Sluha Jahveho“ a potom aj služobník ľudí. Pripomína to svojim rodičom a hovorí: „Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ (Lk 2, 49) Neváhal sklamať zástupy, ktoré si ho prišli vypočuť a dať sa uzdraviť, náhle ich opustil, aby sa uchýlil na osamelé miesta, kde sa modlil (porov. Lk 5, 16).

Ctihodní otcovia, bratia a sestry, aj evanjeliová služba je dnes podkopávaná nebezpečenstvom sekularizácie. Príliš ľahko sa považuje za samozrejmé, že každá služba vykonaná človeku je službou Bohu. Svätý Pavol v Druhom liste Korinťanom hovorí o službe Ducha (diakonía Pneumatos) (2 Kor 3, 8) a na túto službu sú určení služobníci Nového zákona. Duch služby sa má vyjadriť v pastieroch prostredníctvom služby Ducha!

Kto iný ako kňaz je povolaný k tejto „duchovnej“ službe, ba neslúži svojim bratom, ak im poskytuje sto alebo tisíc iných služieb, ak zanedbáva tú jedinú, ktorú majú právo od neho očakávať a ktorú môže poskytnúť jedine on. Je napísané, že kňaz „je ustanovený pre ľudí, aby ich zastupoval pred Bohom“ (Hebr 5, 1). Keď sa tento problém v Cirkvi prvý raz objavil, Peter ho vyriešil slovami: „Nie je správne, aby sme my zanedbávali Božie slovo a obsluhovali pri stoloch... My sa budeme celkom venovať modlitbe a službe slova.“ (Sk 6, 2 – 4)

Sú niektorí pastieri, ktorí sa v skutočnosti vrátili k obsluhovaniu pri stoloch. Riešia najrôznejšie materiálne, ekonomické, administratívne, niekedy aj poľnohospodárske problémy, ktoré existujú v ich komunite (aj keď ich môžu nechať na iných) a zanedbávajú svoju skutočnú, nenahraditeľnú službu. Služba Slova si vyžaduje hodiny čítania, štúdia, modlitby.

Hneď po tom, čo Ježiš vysvetlil apoštolom význam umývania nôh, povedal im: „Keď to viete, ste blahoslavení, ak podľa toho aj konáte.“ (Jn 13,17) Aj my budeme blahoslavení, ak sa neuspokojíme s poznaním týchto vecí – teda s tým, že Eucharistia nás pobáda k službe a spoluúčasti –, ale budeme ich uvádzať do života, azda počnúc práve dnešným dňom. Eucharistia nie je len tajomstvom, ktoré je treba konsekrovať, prijímať a adorovať; je tiež tajomstvom, ktoré je potrebné napodobňovať.

Na záver si však pripomeňme pravdu, ktorú sme zdôrazňovali vo všetkých našich úvahách o Eucharistii, totiž pôsobenie Svätého Ducha! Pozor na zredukovanie daru na povinnosť! Dostali sme nielen príkaz umývať si nohy a slúžiť si navzájom: dostali sme milosť, aby sme tak mohli konať. Služba je charizmou a všetky charizmy sú „prejavy Ducha na všeobecný úžitok“ (1 Kor 12, 7); „Podľa toho, kto aký dar (charizmu!) dostal, slúžte si navzájom“, hovorí apoštol Peter vo svojom prvom liste (1 Pt 4, 10). Dar predchádza povinnosť a umožňuje jej splnenie. Toto je „dobrá zvesť“, ktorej každodennou potešujúcou spomienkou je Eucharistia.

Svätý Otec, ctihodní otcovia, bratia a sestry, ďakujem vám za prajné počúvanie a prajem vám pekný Veľký týždeň a požehnanú Veľkú noc!

[1] Svätý Izák z Ninive, Asketické prejavy, 4, Città Nuova, Rím 1984, s. 89.

[2] Bernard z Clairvaux, Chvály Panny, I, 8.

[3] Porov. Tertulián, De baptismo, 1 (CCL I, s. 277).

[4] Porov. TO. Manzoni, I Promessi Sposi, kap. 38.

(Preklad: Cyril Jančišin)

-jb-