Pilát hovorí: Čo je pravda? – homília kard. Cantalamessu na Veľký piatok

Piatok Pánovho utrpenia slávil Svätý Otec o 17. hodine vo Vatikánskej bazilike. Úkon prostrácie vykonal stojac bez pokrývky hlavy v tichu, obrátený čelom k obnaženému oltáru nad hrobom sv. Petra. V liturgii slova zazneli spievané Jánove pašie a modlitby za Cirkev a za celý svet. Bola medzi nimi aj osobitná prosba za „národy trýznené krutosťami vojny“:

„Milosrdný a mocný Bože, ktorý maríš vojny a pokoruješ pyšných, zbav urýchlene ľudstvo hrôz a osuš slzy, aby sme sa mohli všetci skutočne nazývať tvojimi deťmi. Skrze Krista, nášho Pána.“

Ústrednou časťou obradov bola poklona Kristovi, ukrižovanému z lásky k nám, ako Baránok obetovaný na dreve kríža za hriechy sveta. Homíliu ako zvyčajne na Veľký piatok prenechal Svätý Otec pápežskému kazateľovi. Prinášame jej text.

Pilát hovorí: Čo je pravda?

Homília kard. Raniera Cantalamessu OFMCap.

Piatok Pánovho utrpenia, 15. apríla 2022, Bazilika sv. Petra

V pašiovom rozprávaní evanjelista Ján dáva osobitný význam Ježišovmu dialógu s Pilátom. A práve nad ním sa chceme na pár minút zamyslieť, skôr než budeme pokračovať v našej liturgii.

Všetko sa začína Pilátovou otázkou: «Si židovský kráľ?» (Jn 18,33). Ježiš chce, aby Pilát pochopil, že táto otázka je vážnejšia, než si myslí, ale že má zmysel len vtedy, ak neopakuje jednoducho len obvinenie, ktoré vyslovili iní. Preto sa pýta: «Hovoríš to sám od seba, alebo ti to iní povedali o mne?»

Snaží sa Piláta priviesť k vyššiemu náhľadu. 

Hovorí mu o svojom kráľovstve: o kráľovstve, ktoré «nie je z tohto sveta». Prokurátor chápe len jedno: že nejde o politické kráľovstvo. Ak sa má hovoriť o náboženstve, nechce sa púšťať do takýchto otázok. Preto sa s náznakom irónie pýta: «Tak predsa si kráľ?» Ježiš odpovedal: «Sám hovoríš, že som kráľ» (Jn 18,37).

Vyhlasujúc, že je kráľ, sa Ježiš vystavuje smrti, no namiesto toho, aby sa zbavil viny popretím, dôrazne to potvrdzuje. Nechá vyjsť najavo jeho vyššiemu pôvodu: «Prišiel som na svet...»: teda tajomne existoval pred pozemským životom, prišiel z iného sveta. Prišiel na zem, aby bol svedkom pravdy. K Pilátovi sa správa ako k duši, ktorá potrebuje svetlo a pravdu, a nie ako k sudcovi. Viac sa zaujíma o Pilátov ľudský osud než o svoj vlastný. Svojou výzvou, aby prijal pravdu, ho chce priviesť, aby vstúpil do seba, aby na veci hľadel inými očami, aby sa povzniesol nad momentálny spor so Židmi.

Rímsky prokurátor prijíma Ježišovo pozvanie, avšak k tomuto druhu rozumovania je skeptický a ľahostajný. Tajomstvo, ktoré tuší v Ježišových slovách, ho desí a radšej rozhovor ukončí. Sám pre seba si teda zamrmle a pokrčí plecami: «Čo je pravda?» a opustí pretórium.

* * *

Ako je len aktuálna táto stať evanjelia! Aj dnes, tak ako v minulosti, si človek neprestáva klásť otázku: „Čo je pravda?“ Ale podobne ako Pilát sa roztržito obracia chrbtom k tomu, ktorý povedal: „Prišiel som na svet, aby som vydal svedectvo pravde“ a „Ja som Pravda!“ (Jn 14,6).

Prostredníctvom internetu som sledoval 

nespočetné množstvo diskusií o náboženstve a vede, o viere a ateizme. Zarazila ma jedna vec: hodiny a hodiny dialógov, bez toho, aby padlo meno Ježiš. A ak sa veriaca strana niekedy odvážila menovať ho a uviesť skutočnosť jeho vzkriesenia z mŕtvych, okamžite tu bola snaha uzavrieť diskusiu ako nesúvisiacu s témou. Všetko sa deje „etsi Christus non daretur“: akoby na svete nikdy neexistoval človek menom Ježiš Kristus.

Čo je toho výsledkom? Slovo „Boh“ sa stáva prázdnou nádobou, ktorú si každý môže naplniť tak, ako sa mu páči. Ale práve preto sa Boh postaral o to, aby on sám dal svojmu menu obsah: «Slovo sa stalo telom». Pravda sa stala telom! Odtiaľ pramení úporná snaha vynechať Ježiša z rozprávania o Bohu: on zbavuje pýchu človeka každej zámienky na to, aby mohol sám rozhodovať, čo je Boh!

„Ach iste: Ježiš Nazaretský!“, zaznieva námietka. „A čo ak niekto pochybuje že vôbec existoval!“ Slávny anglický spisovateľ minulého storočia - známy širokej verejnosti ako autor cyklu románov a filmov Pán prsteňov, John Ronald Tolkien - v jednom liste odpovedal svojmu synovi, ktorý mu nadhodil rovnakú námietku:

„Je potrebné mať závratnú vôľu neveriť, aby sme sa domnievali, že Ježiš nikdy neexistoval alebo že nepovedal slová, ktoré sa mu pripisujú, tak veľmi je nemožné, že by si ich vymyslela akákoľvek iná bytosť na svete: „Prv ako bol Abrahám, Ja Som“ (Jn 8,58); a „Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14,9) (Z Listov J. R. R. Tolkiena, Houghton Mifflin 1981).

Jedinou alternatívou ku Kristovej pravde - dodal spisovateľ - je, že ide o „prípad dementnej megalománie a o gigantický podvod“. Mohol by však takýto prípad obstáť pred dvadsiatimi storočiami tvrdej historickej a filozofickej kritiky a priniesť ovocie, ktoré priniesol?

Dnes sa ide ešte ďalej ako je Pilátov skepticizmus. 

Sú ľudia, ktorí si myslia, že sa ani len nemá klásť otázka „Čo je pravda?“, pretože pravda jednoducho neexistuje! „Všetko je relatívne, nič nie je isté! Myslieť si niečo iné je neprípustná opovážlivosť!“ Už nie je priestor pre „veľké naratívy o svete a o realite“, vrátane tých o Bohu a o Kristovi.

Bratia a sestry, ktorí ste ateisti, agnostici alebo ešte hľadáte (ak niekto práve počúva): slová, ktoré vám teraz poviem, nepovedal úbohý kazateľ ako som ja. Je ním ten, ktorého mnohí z vás obdivujú, o ktorom píšu a za ktorého učeníkov a pokračovateľov sa možno považujú: Søeren Kierkegaard, iniciátor filozofického prúdu existencializmu. Hovorí takto:

„Veľa sa hovorí o ľudských biedach; veľa sa hovorí o premárnených životoch. No premárnený je jedine život toho človeka, ktorý si nikdy neuvedomil, pretože nikdy nemal, v najhlbšom zmysle, dojem, že existuje Boh a že on – on sám, jeho ja – stojí pred týmto Bohom“ (Søeren Kierkegaard, Choroba na smrť, z r. 1849).

Hovorí sa: vo svete je priveľa nespravodlivosti a utrpenia na to, aby sme verili v Boha! To je pravda, ale uvedomme si, o čo absurdnejšie a neznesiteľnejšie sa stáva zlo, ktoré nás obklopuje, bez viery v konečné víťazstvo pravdy a dobra. Ježišovo vzkriesenie z mŕtvych, ktoré budeme oslavovať o dva dni, je prísľubom a zárukou, že ten triumf sa uskutoční, pretože sa už začal s ním.

Keby som mal odvahu apoštola Pavla, aj ja by som musel zvolať: „Prosím vás, zmierte sa s Bohom!“ (2 Kor 5,20). „Nepremárnite“ aj vy svoje životy! Neodíďte z tohto sveta tak ako odišiel Pilát z pretória, s tou zavisnutou otázkou: „Čo je pravda?“ Je to príliš dôležité. Je to otázka poznania, či sme žili pre niečo, alebo naprázdno.

* * *

Ježišov rozhovor s Pilátom však ponúka príležitosť 

aj k ďalšej úvahe, ktorá je tentokrát adresovaná nám veriacim a ľuďom Cirkvi, nie tým vonku. „Tvoj národ a veľkňazi mi ťa vydali!“ Gens tua et pontifices tradiderunt te mihi (Jn 18,35). Ľudia tvojej Cirkvi, tvoji kňazi ťa opustili. Diskvalifikovali tvoje meno hroznými zločinmi! A my by sme mali ešte v  teba veriť? Aj na túto strašnú námietku by som chcel odpovedať slovami, ktoré prv spomenutý spisovateľ napísal synovi:

„Naša láska môže byť schladená a naša vôľa poodieraná tým divadlom nedokonalostí, bláznovstva a hriechov Cirkvi a jej služobníkov, no nemyslím si, že ten, čo už raz naozaj uveril, opúšťa vieru pre tieto dôvody, a tým menej ten, kto má určitú znalosť dejín... Je to pohodlné, pretože nás to ťahá odvrátiť pohľad od seba samých a svojich chýb a nájsť si obetného baránka... Myslím, že som citlivý na škandály rovnako ako aj ty a každý iný kresťan. Veľa som trpel v živote pre nevedomých, unavených, slabých a neraz aj zlých kňazov.“

Podobný výsledok sa napokon dal očakávať. Začal sa pred Veľkou nocou Judášovou zradou, zapretím Šimona Petra, útekom apoštolov... Treba teda plakať? Áno – odporúčal Tolkien synovi – ale za Ježiša, za to, čo musí znášať on, ešte skôr ako za nás. Plakať – dodávame my dnes – s obeťami a za obete našich hriechov.

* * *

Záver pre všetkých, veriacich aj neveriacich. Tento rok slávime Veľkú noc nie za radostného hlaholu zvonov, ale za zločinného hluku bômb a ničivých výbuchov, ktoré sa dejú neďaleko od nás. Pripomeňme si, čo raz odpovedal Ježiš na správu o Pilátovom krviprelievaní a páde veže v Siloe: „Ak sa neobrátite, všetci podobne zahyniete“ (Lk 13,5). Ak nepremeníte svoje kopije na kosáky, svoje meče na pluhy (Iz 2,4) a svoje rakety na továrne a byty, všetci rovnako zahyniete!

Jednu vec nám nedávne udalosti znenazdania pripomenuli. Istoty sveta sa môžu zmeniť zo dňa na deň. Všetko sa pomíňa, všetko starne, všetko – nielen „blažená mladosť“ – sa vytratí. Je iba jediný spôsob ako sa vymknúť prúdu času, ktorý berie všetko so sebou: prejsť k tomu, čo sa nepomíňa! Dať nohy na pevnú zem! Veľká noc, Pascha, znamená prechod. Uskutočnime všetci tento rok tú pravú Paschu, ctihodní otcovia, bratia a sestry: prejdime k Tomu, ktorý sa nepomíňa. Prejdime teraz srdcom, prv než prejdeme jedného dňa telom!

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News)

-zk, ak, jb-