Benedikt XVI. bol učiteľom a svedkom viery

P. Federico Lombardi SJ

Je už rok od úmrtia Benedikta XVI., preto je jeho odkaz témou, nad ktorou je správne a prirodzené uvažovať. Je skôr osobnosťou, ktorú treba priradiť predovšetkým k učiteľom zaoberajúcimi sa čítaním minulosti, alebo je osobnosťou, ktorá nám všetkým naďalej dáva oporu a kladie otázky aj dnes, práve v tejto dramatickej dobe, ktorú prežívame?

Niet pochýb o tom, že ide o majstra viery. Jeho Úvod do kresťanstva a trilógiu o Ježišovi Nazaretskom nás čítať tak skoro neomrzí. Teológovia sa budú môcť ešte dlho prehrabávať v jeho Opere omnii a naďalej čerpať podnety a usmernenia pre svoje úvahy a výskumy.

To, že je aj vynikajúcim svedkom života vo viere - a kresťanskej viery vo večný život - je celkom jasné aj tým, ktorí počúvali jeho homílie a duchovné magistérium, ako aj tým, ktorí ho mohli bližšie spoznať prostredníctvom jeho dlhej vnútornej cesty k stretnutiu s Bohom.

To, čo by som však chcel teraz konštatovať, je, že J. Ratzinger je naďalej vzácnym spoločníkom pre tých, ktorí s účasťou a vášňou prežívajú premenlivosť života a ľudských dejín na tejto zemi so všetkými dramatickými otázkami, ktoré so sebou prináša dnešok.

Nemôžeme zakrývať skutočnosť, že cesta nášho sveta sa v mnohých ohľadoch javí - a je – „mimo kontroly“. Ekologická kríza, neustály výskyt rizík a dramatický vývoj v oblasti využívania technológií, komunikácie, využitia tzv. umelej inteligencie, a napokon nároky na protichodné práva a otrasy medzinárodného spolužitia s čoraz hrozivejším šírením vojen... Ako správne zdôraznil profesor Francesc Torralba. Pri preberaní Ratzingerovej ceny 30. novembra: „Benedikt XVI. sa podrobne zaoberal príčinami krízy našej doby a navrhol súčasnej kultúre, aby neodmietala moderný rozum, ale aby rozšírila svoje obzory a vytvorila priestor pre etický rozum a racionalitu viery“.

Perspektívou Jozefa Ratzingera, konfrontovaného so zlyhaniami ľudského rozumu, nebolo jeho popretie či obmedzenie, ale jeho rozšírenie, pozvanie k odvážnemu hľadaniu nielen toho, ako svet funguje, ale aj toho, prečo existuje, aké je miesto človeka vo vesmíre, aj aký je zmysel jeho dobrodružstva.

Nemožno poprieť, že táto perspektíva, ktorá je v istom zmysle návrhom na dialóg so súčasnou kultúrou, bola často prijatá chladne alebo niekedy odmietnutá. Matematik Odifreddi, ktorý sa hlási k ateizmu a často zastáva provokatívne postoje, ale ktorý sa skutočne pokúsil o dialóg s Jozefom Ratzingerom a v rokoch po jeho odstúpení sa mu dostalo mimoriadnej a úctivej pozornosti, označil pontifikát Benedikta XVI. za „tragický“ práve pre tento aspekt: jeho kultúrny návrh a otvorenosť na jednej strane a nedostatok odozvy zo strany „ľudí kultúry“ na strane druhej. Osobne s tým nesúhlasím, pretože si myslím, že Benedikt XVI. nebol taký naivný, aby očakával rýchlu priaznivú odozvu. Naopak, Benediktov návrh považujem za prezieravý, zachovávajúci si všetku svoju platnosť a predstavujúci aj pre budúcu cestu dialógu medzi vedou a vierou aj všeobecnejšie medzi modernou kultúrou a vierou na základe hlbokej dôvery v ľudský rozum. A ešte lepšie, nech je to cesta pre kresťanskú angažovanosť v súčasnom svete, ktorá sa nemôže vyhnúť úsiliu uvažovať o príčinách problémov a hľadať konsenzus založený na pravde, a nie na neistom náhodnom zbližovaní záujmov a úžitkov.

V kresťanskej vízii Benedikta XVI. rozšírenie rozumu zahŕňa logiku lásky, ktorá sa prejavuje v logike bezplatnosti a premieta sa do bratstva, solidarity a zmierenia. Pravda a láska sa najplnšie prejavujú vo vtelení Logosu, Božieho Slova.

Deus caritas est, Caritas in veritate, Laudato si', Fratelli tutti... Hlavné slová posledných dvoch pontifikátov na seba nadväzujú kontinuitou a dôslednosťou. Angažovanosť Cirkvi a kresťanov a ich zodpovednosť za osud ľudských dejín vo svete si vyžaduje rozum aj lásku, spojené vo svetle, ktoré ponúka viera. Konkrétne gestá lásky, ku ktorým nás František neustále vyzýva, žiadajú, aby boli vložené do svetlého a uceleného rámca vízie Cirkvi ako spoločenstva, ktoré je v našej dobe na ceste k stretnutiu s Bohom.

Keď Jozef Ratzinger hovoril o Druhom vatikánskom koncile v liste - pre mňa dôležitom a prekvapujúcom -, ktorý napísal tri mesiace pred svojou smrťou pri príležitosti sympózia organizovaného Ratzingerovou nadáciou spolu s Františkánskou univerzitou v Steubenville, rozhodne potvrdil, že koncil sa ukázal „nielen ako zmysluplný, ale aj potrebný“, a pokračoval: „Prvýkrát sa vo svojej radikálnosti objavila otázka teológie náboženstiev. Rovnako aj problém vzťahu viery k svetu čistého rozumu. Obe tieto otázky sa nepredpokladali“. Spočiatku sa teda zdalo, že koncil ohrozuje Cirkev, ale „medzitým sa postupne ukázala potreba preformulovať otázku povahy a poslania Cirkvi. Takto sa pomaly vynára pozitívna sila koncilu... Na Druhom vatikánskom koncile sa otázka Cirkvi vo svete napokon stala ústrednou otázkou“.

Posledný pápež, ktorý sa zúčastnil na celom koncile a zažil ho zvnútra, nám tak zanecháva svedectvo o jeho trvalej aktuálnosti a povzbudzuje nás, aby sme bez obáv pokračovali v rozvíjaní jeho zárodkov a dôsledkov, preformulovali samotné poslanie Cirkvi vo svete a zaviazali rozum a vieru k spolupráci pre dobro a spásu ľudstva a sveta. Pohľad sa s nádejou obracia do budúcnosti. Služba Benedikta XVI. pokračuje v hlbšom napredovaní Pánovej Cirkvi, ktorú vedie pápež František a neskôr jeho nástupcovia.

Preklad Martin Jarábek