Budúci blahoslavený mučeník Ján Havlík – misionár vo väzení

Vatican News

Ján Havlík (1928 – 1965) - seminarista Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul, strávil niekoľko rokov vo väzení a na nútených prácach v uránových baniach. Po jedenástich rokoch utrpenia bol ako smrteľne chorý pacient prepustený na slobodu. Jeho snom bolo stať sa kňazom misionárom. Zomrel vo veku 37 rokov na následky neľudského zaobchádzania.

Životopis Jána Havlíka CM

Ján Havlík sa narodil vo Vlčkovanoch pri Skalici– dnešné Dubovce – 12. februára 1928 ako najstarší zo štyroch detí vo veľmi chudobnej veriacej rodine. Do školy v Holíči chodieval denne pešo osem kilometrov.

V roku1943 sa v Banskej Bystrici stal žiakom apoštolskej školy („malého seminára“) Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul. V čase Slovenského národného povstania bolo na čas štúdium prerušené, po vojne sa Janko do Banskej Bystrice vrátil, aby štúdium dokončil a v roku 1949 zložil maturitu. Od roku 1948 nastupuje totalitný komunistický režim a otvorený boj proti Cirkvi. Janko chcel vstúpiť do vincentínskeho seminára v Bratislave, aby mohol študovať na teologickej fakulte a stať sa kňazom. Vincentínsky seminár bol v auguste 1949 zlikvidovaný; vysokoškolský internát Svoradov, kde seminár sídlil, bol obsadený exponentami režimu; internátny kostol bol premenený na byty... Janko však nerezignuje, koncom leta 1949 vstúpil do noviciátu  Misijnej spoločnosti  v Ladcoch. 

Počas povestnej „barbarskej noci vincentínov“ z 3. na 4. mája 1950 bol Janko Havlík spolu s ostatnými násilne vytrhnutý z noviciátu a zavlečený do „preškolovacieho ústavu“ v Kostolnej. Nasledovali nútené práce pri stavbe Priehrady mládeže v Nosiciach pri Púchove, kde musel zostať do augusta 1950. Keďže však drvivá väčšina rehoľnej mládeže spolu s Jankom Havlíkom štúdium na zreformovanej fakulte rozhodne odmietla, štátne úrady koncom augusta preškolovací ústav rozpustili.

Spolu s ďalšími novicmi si potom našli podnájom v Nitre a pri zamestnaní pokračovali v štúdiu teológie. Takto spontánne vznikol v podmienkach prenasledovanej „tajnej“ Cirkvi bohoslovecký seminár, ktorému sa v najužších kruhoch zvyklo hovoriť  „Nitrianska skupina“.

Dňa 29. októbra 1951 vtrhli do podnájmu ozbrojené sily ŠtB, Havlík a jeho spolubývajúci boli zatknutí. Vo vyšetrovacej väzbe, kde bol podrobený mučeniu, zostal 15 mesiacov a schudol 20 kíl. Kardinál J. Ch. Korec vo svojich pamätiach „Od barbarskej noci“ napísal: „Otec Krištín, lazarista, sa staral o mladých bohoslovcov. Boli súdení ako prvá obeť prenasledovania...Boli to najhoršie roky väzenia a vyšetrovania.“

Vo februári 1953 bol Janko Havlík v Nitre v rámci procesu Štefan Krištín a spol. odsúdený za vlastizradu na 10 rokov väzenia. V súdnej sieni Janko podľa svedkov povedal: „Prosím slávny súd, aby trest, ktorý chce uložiť tým, čo trpia pre nás, rozdelil medzi nás a mne dal najviac.“

Janko bol prevezený do pracovného tábora Rovnosť u Jáchymova, kde pracoval v uránových baniach. Po vynesení  rozsudku svojej mamke povedal: „Neplačte, mamka. Mali sme prinášať obetu Bohu na oltári, teraz mu dvíhame namiesto hostií svoje  utrpenia a životy.“ Vo väzenskej agende bol vedený ako  „bývalý rehoľný bohoslovec – agent Vatikánu“, ktorý „zneužíval náboženské cítenie ľudu na reakčné a protiľudové ciele Vatikánu“. Svojmu blízkemu priateľovi, krajanovi a spoluväzňovi Antonovi Srholcovi raz o práci v uránových baniach povedal: „Pripadám si tu ako na misiách. Veď lepšie a náročnejšie pôsobisko by si nemohol želať žiaden misionár.“

Na konci leta 1958 bol obžalovaný druhýkrát kvôli misijnej službe spoluväzňom. Čakala ho vyšetrovacia väzba v Prahe-Ruzyni, kde boli vyšetrovaní mučení „v bielych rukavičkách“ tzv. vymývaním mozgu. Pri súdnom procese mu bol trest navýšený o ďalší rok.

V máji 1959 bol Janko Havlík eskortovaný do Valdíc na „Kartouzy“, do povestnej „väznice vo väzení“ , a to na najprísnejšie strážené oddelenie, kde vtedy boli P. Štefan Krištín, Jankov niekdajší spirituál, ako aj ich provinciál P. Ján Hutyra; ba i vtedy už  83-ročný otec biskup Ján Vojtaššák.

Začiatkom októbra 1960 bol Janko Havlík eskortovaný do pevnej väznice v Prahe  na Pankráci. Zároveň bol pracovne „nasadený“ ako „betonár“ v panelárni do podniku, ktorý spadal pod ministerstvo vnútra. A nato ako „železiar“ na fyzicky extrémne náročné  a životu nebezpečné  železné konštrukcie. Po tom, ako raz odpadol, ho v životnom ohrození konečne prijali do Ústrednej väzenskej nemocnice MV Praha.

Jeho zdravotný stav bol však už v roku 1960 natoľko zlý, že musel byť prevezený do väzenskej nemocnice vo Valdiciach. Po niekoľkých mesiacoch bol premiestnený do väzenskej nemocnice v Ilave. V októbri 1962 bol síce prepustený na slobodu, ale v zlom zdravotnom stave, v dôsledku fyzického trápenia i psychických stresov.

Ján Havlík zomrel 27. decembra 1965 vo veku 37 rokov náhle v doobedňajších hodinách na ulici a bez svedkov. Našli ho pri vynášaní popola v jednej zo skalických uličiek, poloopretého o domové popolnice.

Podľa stránky Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul spracovala Zuzana Klimanová