Súdny proces, ktorý zaručil práva všetkých

Andrea Tornielli

Určite nie je správne nazývať ho „procesom storočia“, aj keď to, čo sa práve skončilo v multifunkčnej sále Vatikánskych múzeí, bol nepochybne dôležitý proces, prvý takéhoto významu a rozsahu v dejinách Mestského štátu Vatikán, teda od

čias Lateránskej zmluvy z roku 1929. Bol to dlhý a náročný súdny proces, ktorý „zaťal do živého“ vo veci správy financií Svätej stolice a priniesol na svetlo verejnosti jednak spôsoby, akými sa v niektorých prípadoch spravovali finančné prostriedky, ako aj pokusy niektorých externých subjektov privlastniť si zdroje Cirkvi. Vzhľadom na vznesené obvinenia a na to, čo vyšlo najavo vo fáze skúmania a vyšetrovania, bola nastúpená transparentná a nevyhnutná cesta riadneho súdneho konania.

Hospodárenie s vatikánskymi financiami bolo viac ako polstoročie predmetom záujmu investigatívnej a niekedy aj súdnej žurnalistiky. Cesta transparentnosti sa s odhodlaním začala za pápeža Benedikta XVI. a vytrvalo pokračovala s reformami pápeža Františka. Tvárou v tvár nezrovnalostiam nahláseným justičným orgánom, a to nie magistrátmi iných krajín, ale internými úradmi Svätej stolice, pápež František ponechal spravodlivosti zvyčajný a inštitucionálny priebeh. Odhliadnuc od karikatúr, ktoré niektorí prezentujú, bol proces v súvislosti s investíciou do budovy na Sloane Avenue a súvisiacimi otázkami spravodlivý, bol to proces, ktorý sa celý odohral na pojednávaniach s plným rešpektovaním práv obžalovaných. Svedčí o tom nielen počet pojednávaní, dokumentov a vypočutých svedkov, ale aj skutočnosť, že svedkovia, ktorí sa najprv zdali byť zásadní, sa neskôr stali nepodstatnými vďaka súdnej rozprave a písomným dôkazom.

Výsledok tohto procesu nám tiež hovorí, že sudcovia tribunálu, tak ako to aj malo byť, uvažovali úplne nezávisle na základe listinných dôkazov a vypočutých svedkov, a nie na základe vopred vytvorených teórií. Ponechali tiež dostatočný priestor na diskusiu. K rozsudku sa teda dospelo s rešpektom ku všetkým právam obžalovaných, po náležitom zohľadnení žiadostí ich obhajcov a predovšetkým bez toho, aby sa normy čo i len raz ohýbali v prospech obžaloby. Svedčí o tom napríklad rozhodnutie súdu považovať za nepoužiteľné tie výpovede, ktoré boli získané počas výsluchu Gianluigiho Torziho na vatikánskej žandárskej stanici. Výpovede obsahovali obvinenia voči iným obžalovaným, ale neboli považované za prijateľné vzhľadom na to, že samotný Torzi sa nedostavil do súdnej siene, aby ich zopakoval a potvrdil.

Pápež František vlani vo februári pri príležitosti otvorenia súdneho roka povedal, že „Tu treba mať jasno a vyhnúť sa tomu, aby sme „pre stromy nevideli les“: problémom nie sú súdne procesy, ale fakty a správanie, ktoré ich vyvolávajú a robia ich bolestne nevyhnutnými.“ Normy týkajúce sa transparentnosti, prísnej kontroly hospodárenia s finančnými prostriedkami, a to aj zo strany externých správcov, a vedomie, že neexistujú voľné zóny, pomôžu prispieť k takému hospodáreniu s cirkevnými majetkami, ktoré sa bude stále viac podobať obozretnosti dobrého otca rodiny. Genéza tohto procesu ukázala, že Svätá stolica a Mestský štát Vatikán disponujú potrebnými „protilátkami“ na identifikovanie predpokladaných zneužití alebo pochybení. Spôsob, akým prebiehali súdne pojednávania, dosvedčuje, že spravodlivosť sa uplatňuje bez skratiek, podľa kódexu postupov s rešpektovaním práv každej osoby a prezumpcie neviny.

(Pre Slovenskú redakciu Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News preložila sr. Zuzana Škrinárová SSS)