Vyhlásenie o možnosti požehnaní pre osoby žijúce vo vzťahoch mimo manželstva

Vatican News

Keď dve osoby požiadajú o požehnanie, hoci nežijú v riadnom manželstve, bude kňazovi umožnené, aby im požehnanie udelil. Mal by sa však vyhnúť tomu, aby toto gesto pastoračnej blízkosti malo akékoľvek prvky, čo i len vzdialene podobné obradu manželstva. To sa potvrdzuje vo vyhlásení o pastoračnom význame požehnania „Fiducia supplicans“, ktoré vydalo Dikastérium pre náuku viery a schválil pápež František.

Dokument, ktorý sa zaoberá témou požehnaní, rozlišuje medzi obradom či liturgickými požehnaniami a medzi spontánnymi požehnaniami, ktoré sa viac podobajú prejavom ľudovej zbožnosti: práve v tomto druhom prípade sa zvažuje o možnosti prijímať aj tých, ktorí nežijú podľa noriem kresťanského morálneho učenia, ale pokorne prosia o požehnanie. V auguste uplynulo už 23 rokov od toho, kedy bývalé Posvätné ofícium vydalo podobné vyhlásenie veľmi vysokej doktrinálnej hodnoty (posledné bolo v roku 2000, Dominus Jesus).

Vyhlásenie „Fiducia supplicans“ sa začína úvodom prefekta kardinála Victora Fernandeza, ktorý vysvetľuje, že vyhlásenie upresňuje „pastoračný význam požehnaní“ a umožňuje „rozšíriť a obohatiť jeho klasické chápanie“ prostredníctvom teologickej reflexie „založenej na pastoračnej vízii pápeža Františka“.

Táto reflexia „znamená skutočný posun vzhľadom na to, čo sa doteraz hovorilo o požehnaní“ a zahŕňa možnosť „požehnávať osoby žijúce mimo manželstva ako aj páry rovnakého pohlavia, bez toho, aby sa oficiálne potvrdil ich stav alebo sa nejakým spôsobom zmenilo trvalé učenie Cirkvi o manželstve“.

Po prvých odsekoch (1-3), v ktorých sa pripomína a teraz rozširuje predchádzajúce vyhlásenie z roku 2021, ktoré predstavuje požehnanie vo sviatosti manželstva (odseky 4-6), v ktorých uvádza „neprípustné obrady a modlitby, ktoré by mohli spôsobiť rozpor medzi tým, čo je podstatou manželstva“, a tým, „čo mu odporuje“, aby sa akýmkoľvek spôsobom zabránilo uznaniu „za manželstvo toho, čo ním nie je“. Opätovne zdôrazňuje, že podľa „stálej katolíckej náuky“ sa za legitímne považujú len sexuálne vzťahy v manželstve medzi mužom a ženou.

Druhá rozsiahla kapitola dokumentu (body 7 – 30) analyzuje význam rôznych požehnaní určených osobám, náboženským predmetom a miestam. Pripomína, že „z prísne liturgického hľadiska“ si požehnanie vyžaduje, aby to, čo sa žehná, „zodpovedalo Božej vôli vyjadrenej v učení Cirkvi“.

Keď sa konkrétny liturgický obrad „dovoláva požehnania určitých ľudských vzťahov“, je potrebné, aby „to, čo sa požehnáva, zodpovedalo Božím zámerom vpísaným do stvorenia“ (11). Cirkev teda nemá právomoc udeľovať liturgické požehnanie neregulárnym párom alebo párom rovnakého pohlavia. Treba sa však vyhnúť riziku redukovať význam požehnania len na tento bod a vyžadovať pre jednoduché požehnanie „rovnaké morálne podmienky, aké sa vyžadujú pre prijatie sviatostí“ (12).

Po preskúmaní požehnaní vo Svätom písme, vyhlásenie ponúka nový teologicko-pastoračný význam. Ten, kto žiada o požehnanie, „preukazuje, že potrebuje spásnu prítomnosť Boha vo svojom živote“, pretože vyjadruje „prosbu o Božiu pomoc, prosbu o lepší život“ (21). Túto prosbu treba prijať a posúdiť „mimo liturgického kontextu“, teda tam, kde sa človek nachádza „vo sfére väčšej spontánnosti a slobody“ (23). Z pohľadu ľudovej zbožnosti „požehnania treba posudzovať za skutky ľudovej zbožnosti“. Ich udeľovanie si teda nemusí vyžadovať „predchádzajúcu morálnu dokonalosť“ ako nevyhnutnú podmienku.

Pochopenie tohto rozdielu vychádza z odpovede pápeža Františka na tzv. dubia kardinálov zverejnené v októbri tohto roku, v ktorých vyzval zvážiť možnosť „foriem požehnania, o ktoré žiada jedna alebo viac osôb, a ktoré nesprostredkujú falošnú predstavu o manželstve“ (26). V dokumente sa uvádza, že tento typ požehnania „sa ponúka všetkým bez toho, aby o niečo žiadali, a dáva ľuďom pocítiť, že zostávajú požehnaní napriek svojim chybám, a že nebeský Otec naďalej túži po ich dobre a dúfa, že sa nakoniec otvoria dobru“ (27).

Sú „rôzne príležitosti, keď ľudia prichádzajú prosiť o požehnanie, či už na púťach, vo svätyniach alebo aj na ulici, keď stretnú kňaza“ a takéto požehnanie „je adresované všetkým, nikto nemôže byť vylúčený“ (28). Preto naďalej platí zákaz zavádzať „postupy alebo obrady“ pre takéto príležitosti. Vysvätený klerik sa môže pripojiť k modlitbám tých osôb, ktoré „hoci sú vo zväzku, ktorý sa v nijakom prípade nedá prirovnať k manželstvu, no chcú sa zveriť Pánovi a jeho milosrdenstvu, chcú prosiť o jeho pomoc, aby ich viedol k lepšiemu pochopeniu jeho plánu lásky a pravdy“ (30).

Tretia kapitola vyhlásenia (body 31 – 41) otvára možnosť týchto požehnaní, ktoré predstavujú ústretové gesto voči tým, ktorí „uznávajú, že potrebujú jeho pomoc, nežiadajú o uznanie svojho stavu, ale prosia o to, aby všetko to, čo je v ich živote a vzťahoch pravdivé, dobré a ľudsky hodnotné, bolo naplnené, uzdravené a pozdvihnuté prítomnosťou Ducha Svätého“ (31).

Takéto požehnania nemajú byť štandardizované, ale majú byť zverené „praktickému rozlišovaniu v zvláštnej situácii“ (37). Hoci sa požehnávajú osoby žijúce ako pár, nepožehnáva sa ich zväzok, vyhlásenie zahŕňa medzi to, čo sa požehnáva, aj vzťahy medzi dvoma osobami: v „krátkej modlitbe, ktorá môže predchádzať tomuto spontánnemu požehnaniu, môže kňaz prosiť o pokoj, zdravie, ducha trpezlivosti, dialóg a vzájomnú pomoc, ako aj o Božie svetlo a silu, ktoré im umožnia naplno plniť jeho vôľu“ (38).

Ďalej sa v ňom upresňuje, aby sa predišlo „akejkoľvek forme zámeny a pohoršenia“, keď o požehnanie požiada pár žijúci mimo manželstva alebo pár rovnakého pohlavia, „nikdy sa nevykonáva súčasne s civilným sobášnym obradom alebo v súvislosti s ním. Ani s oblečením, gestami alebo slovami, ktoré sú vlastné svadbe“ (39).

Tento typ požehnania „by mohol mať svoje miesto v iných situáciách, ako je návšteva pútnického miesta, stretnutie s kňazom, modlitba prednesená v skupine alebo počas púte“ (40).

Napokon štvrtá kapitola pripomína (odstavec 42 – 45), že „aj keď je vzťah človeka s Bohom zakalený hriechom, vždy možno o požehnanie prosiť, siahnuť po ňom“ a túžba po ňom „môže byť v niektorých situáciách dosiahnuteľným dobrom“ (43).

Preklad Martin Jarábek