Kard. Parolin: Počas súčasného pontifikátu nedôjde k obratu

Salvatore Cernuzio - Vatikán

Čo sa stane s reformami, ktoré uskutočnil pápež? S tými „procesmi“ o evanjelizácii, o úlohe žien a laikov a ešte s ďalšími, ktoré sa začali alebo sa pripravujú, aby nezaberali miesto - ako hovorieval Ján XXIII - ale aby vyvolali reflexiu, otázky a predovšetkým odpovede pre Cirkev a dnešný svet? Táto otázka je jednou z „Piatich otázok, ktoré rozrušujú Cirkev“, ako znie názov knihy novinára Ignazia Ingraa, vatikanistu pre TG1, ktorú vydalo vydavateľstvo San Paolo a ktorá bola v stredu popoludní, 24. apríla, predstavená v preplnenej sále Spadolini na Ministerstve kultúry. Ide o rozsiahly a mnohostranný zväzok, ktorý siaha od noviniek a aktuálnych udalostí univerzálnej Cirkvi - menovania v kúrii či expanzia letničných cirkví v Latinskej Amerike - až po magistérium pápeža Františka a dokumenty Svätej stolice. V neposlednom rade vyhlásenie Fiducia Supplicans.

Riziko obratu

Kardinál Pietro Parolin, vatikánsky štátny sekretár sa zastavil pri každej z otázok položených v knihe, počnúc tou poslednou, o procesoch začatých počas týchto jedenástich rokov pontifikátu: „Čo sa stane s reformami, ktoré uskutočnil pápež František?“ K tejto otázke kardinál - sediaci za rečníckym stolom spolu s ministrom kultúry Gennarom Sangiulianom povedal: „je tu aj otázka, ktorá pre niektorých znie ako hrozba a pre iných ako ilúzia: existuje riziko obratu?“

„Aby som sa pokúsil dať odpoveď,“ obrátil sa potom kardinál na slová Jakubovho listu: „Buďte teda trpezliví, bratia, až do príchodu Pána...“. Tu, dodal štátny sekretár, „rozlišovanie, ktoré nie je len intuíciou, ale ovocím nepretržitej modlitby v Duchu Svätom, ukáže v slobodnom čase tým, ktorí vedia byť trpezliví, ako pokračovať a čo urobiť inštitucionálne. Práve preto, že ide o pôsobenie Ducha, nemôže dôjsť k obratu“.

Ecclesia semper reformanda

Hovoríme teda o „nezvratných procesoch“, ako povedal sám novinár Ingrao v úvode, ktorým by mala zodpovedať „pastoračná odpoveď“, ktorá je „dôležitá a nevyhnutná, ale nie dostatočná“, pretože „je potrebná etická a morálna odpoveď“. Kard. Parolin zopakoval tieto autorove vyjadrenia a pripomenul aj známu latinskú frázu „Ecclesia semper reformanda“: znamená to, vysvetlil, že „Cirkev sa musí vždy vrátiť do svojej správnej podoby“. Lumen gentium to vyjadrilo takto: „Zatiaľ čo Kristus nepoznal hriech“, Cirkev, „ktorá zahŕňa hriešnikov vo svojom lone“, „potrebuje očistenie, napreduje na ceste pokánia a obnovy“.

Ťažkosti ako príležitosti

Kardinál sa potom vo svojom príhovore zamyslel nad slovesom obsiahnutým v názve Ingraovej knihy „rozrušiť“: „Zarazilo ma,“ povedal, pretože „akoby vyzývalo čitateľa, aby listoval textom s tým vedomím a rozvahou, s akou pristupujeme k rozprávaniu o situácii zmätku a strachu, ktorú nachádzame v Matúšovom evanjeliu“ s príbehom o rozbúrenom mori. „Každý prechod, aj ten dejinný, je prechodom,“ povedal kardinál, „ťažkosti možno čítať nielen ako zmätok, nielen ako nebezpečenstvo, ale aj ako príležitosť“; je to „súčasť múdrej Božej pedagogiky, ktorou nás vychováva, robí nás zrelými a pokrokovými“.

Radosť z evanjelia

Od kardinála zaznel aj odkaz na Evangelii gaudium, programový dokument pontifikátu Jorgeho Maria Bergoglia, ako odpoveď na jednu z piatich otázok zborníka: „Kam sa podela vychádzajúca Cirkev? Ako ďaleko je Cirkev napriek svojmu úsiliu od dnešnej reality?“. Kard. Parolin pridal ďalšiu otázku: „Čo sa stalo s tou radosťou zo znovuobjavenia evanjelia?“. „Veľkým rizikom dnešného sveta je individualistický smútok,“ povedal.

Mladí ľudia a letničné cirkvi

Kard. Parolin potom postupne analyzoval päť otázok. Najskôr prvá: „freska o mladých ľuďoch“, ktorí sa vždy pohybujú medzi tým, či sú „objaviteľmi“ alebo „výbežkami spoločnosti rozptýlenej sociálnymi médiami“. Mladí ľudia s ekologickou a sociálnou citlivosťou, „s hlbokou pozornosťou voči dobe a výzvam pontifikátu“, ktorých skutočné city a schopnosť snívať treba „znovu prebudiť“. Pri druhej otázke, zameranej na „fascináciu“, ktorú v Európe a predovšetkým v Latinskej Amerike vykonávajú letničné cirkvi, kardinál informoval o rôznych názoroch na tento fenomén: medzi tými, ktorí hovoria o dôsledku ekonomickej podpory USA „v boji proti marxistickému driftu poháňanému teológiou oslobodenia“ a tými, ktorí naopak vidia paradox: „Cirkev si vybrala chudobných a chudobní si vybrali letničné cirkvi“. Kard. Parolin chcel namiesto toho zopakovať to, čo Benedikt XVI. a František už toľkokrát povedali: „Cirkev nerastie prozelytizmom, ale príťažlivosťou“.

Otvorenosť voči laikom a ženám

Tretia otázka o otvorenosti voči laikom a ženám je tiež veľmi aktuálna: „Je skutočná alebo len okrajová?“ pýta sa v knihe spisovateľ Ingrao. A kard. Parolin odpovedal práve slovami knihy, v ktorej pripomína skúsenosti žien, ktoré majú pre pápeža Františka privilegovaný pohľad a o ktorých rozpráva „filigránsky s ohľadom na to, čo sa uvádza v posynodálnej exhortácii Querida Amazonia“. Ženy, ktoré ponúkajú príspevok Cirkvi „svojím vlastným spôsobom, predlžujúc nehu Márie, Matky“. Ženy, ktoré sú jednou z tém v centre synody o synodalite, ktorej druhá fáza sa pripravuje: „Pozornosť sa sústreďuje na vzťah medzi synodou univerzálnej Cirkvi a otázkami a očakávaniami, ktoré vyplývajú zo synodálnych ciest nastúpených jednotlivými miestnymi cirkvami“.

Začiatok a koniec života

„Antropologické naliehavosti“, ktoré sa otvárajú štvrtej otázke o začiatku a konci života, hraniciach medicíny a rodových otázkach: „Témy, ktoré si vyžadujú veľa reflexie“, povedal kardinál, pre ktoré - dodal citujúc autora – „je potrebné podniknúť kroky s absolútnou obozretnosťou“: „Nejde o hľadanie odpovedí, ktoré sú viac či menej v súlade s dobou alebo zosúladené v obrane translačnej morálky. Skôr ide o to, aby dozrel nový humanizmus, ktorý zakorenený v kresťanskom personalizme vie odpovedať na dnešné otázky“.

Vychádzajúc z toho, čo spája

Aby sme dospeli k „morálnej odpovedi“, opakuje vatikanista Ingrao, potrebujeme „antropologickú reflexiu toho, čím sa dnešní muži a ženy stanú“, prekonať ploty, ktoré ich rozdeľujú a namiesto toho vidieť to, čo majú spoločné. Minister Sangiuliano zasa pripomenul význam posvätnosti Cirkvi, ktorá, ako povedal, „prežila všetko, pretože odpovedá na vnútornú potrebu ľudí“, odpovedá „na filozofickú potrebu veriť v Boha: Dostojevskij aj Heidegger dospeli k záveru, že len Boh nás môže zachrániť“.

Odzbrojené slovo Cirkvi

Od novinára Ingraa na záver zaznelo poďakovanie kardinálovi štátnemu sekretárovi za jeho neustálu ochotu zastaviť sa a odpovedať na otázky novinárov na každom verejnom podujatí: je to gesto „veľkej úcty k našej práci“. Ale predovšetkým „hlboké posolstvo presahujúce obsah: odpoveď mierneho slova, slova, ktoré slúži rastu druhého. Vo svete násilných slov, ktoré zraňujú a rozdeľujú, je kardinálovo slovo slovom Cirkvi, ktoré sa môže javiť ako odzbrojujúce slovo“, zatiaľ čo namiesto toho je to slovo sily, ktoré je zároveň charakteristickým znakom vatikánskej diplomacie. Sila, ktorá je „postavená na stretnutí s druhým“.

Preklad Martin Jarábek