Prefekt Dikastéria pre klerikov: Pán svojich povolaných nikdy nesklame

Andrea Monda - L’Osservatore Romano, Miroslava Holubíková – Vatican News

Na prvú otázku „Čo je to povolanie?“ prefekt Dikastéria pre klerikov kard. Heung-sik odpovedá:

„Skôr než sa zamyslím nad nejakým náboženským alebo duchovným aspektom, povedal by som toto: povolanie je v podstate pozvanie byť šťastným, vziať svoj život do vlastných rúk, naplno ho realizovať a nepremárniť ho. Toto je prvá túžba, ktorú má Boh pre každého muža a ženu, pre každého z nás: aby náš život nevyhasínal, aby nebol premárnený, aby zažiaril naplno. A z tohto dôvodu sa nám priblížil vo svojom Synovi Ježišovi a chce nás vtiahnuť do náručia svojej lásky; vďaka krstu sa tak stávame aktívnou súčasťou tohto príbehu lásky, a keď cítime, že sme milovaní a sprevádzaní, potom sa naša existencia stáva cestou k šťastiu, k životu bez konca. Cestou, ktorá sa stelesňuje a realizuje vo voľbe života, v konkrétnom poslaní a v mnohých každodenných situáciách.“

Ako však rozpoznať povolanie a aké je jeho spojenie s vlastnými túžbami ?

Bohatá tradícia Cirkvi a múdrosť kresťanskej spirituality nás v tejto oblasti môžu mnohému naučiť. Aby sme boli šťastní - a šťastie je prvým spoločným povolaním všetkých ľudí -, je potrebné, aby sme nerobili chyby v našich životných rozhodnutiach, aspoň v tých základných. A prvými smerovkami, ktorými sa treba riadiť, sú práve naše túžby, to, čo cítime vo svojom srdci, že je dobré pre nás a prostredníctvom nás aj pre svet okolo nás. Každý deň však zažívame, ako klameme sami seba, pretože naše túžby nie vždy zodpovedajú pravde o tom, kto sme; môže sa stať, že sú výsledkom čiastočného videnia, ktoré vzniká zo zranení alebo frustrácií, že sú diktované sebeckým hľadaním vlastného blaha. Niekedy nazývame túžbami to, čo sú v skutočnosti ilúzie. Preto je potrebné rozlišovanie, čo je v podstate duchovné umenie pochopiť s Božou milosťou, čo si máme vo svojom živote vybrať. Rozlišovanie je možné len pod podmienkou, že počúvame sami seba a načúvame Božej prítomnosti v nás tak, že prekonáme aktuálne pokušenie, aby sa naše pocity zhodovali s absolútnou pravdou. Preto nás pápež František na začiatku stredajších katechéz venovaných rozlišovaniu vyzval, aby sme prekonali námahu pri hĺbaní v sebe a zároveň nezabúdali na Božiu prítomnosť v našom živote. Hľa, povolanie sa rozpozná vtedy, keď svoje hlboké túžby uvedieme do dialógu s dielom, ktoré v nás koná Božia milosť; vďaka tejto konfrontácii sa noc pochybností a otázok postupne rozjasní a Pán nám dá pochopiť, ktorou cestou sa máme vydať.

Tento dialóg medzi ľudským a duchovným rozmerom je čoraz viac v centre formácie kňazov. Ako je potrebné sa k tomu postaviť?

Nesmieme riskovať, že by sme si mysleli, že duchovný aspekt sa môže rozvíjať oddelene od ľudského, a tak by sme Božej milosti pripisovali akúsi „magickú moc“. Boh sa stal telom, a preto povolanie, ku ktorému nás volá, je vždy vtelené do našej ľudskej prirodzenosti. Svet, spoločnosť a Cirkev potrebujú kňazov, ktorí sú hlboko ľudskí, ktorých duchovnú črtu možno zhrnúť do rovnakého štýlu ako je ten Ježišov: nie duchovnosť, ktorá nás oddeľuje od druhých alebo ktorá z nás robí chladných učiteľov abstraktnej pravdy, ale schopnosť stelesňovať Božiu blízkosť k ľuďom, jeho lásku ku každému stvoreniu, jeho súcit s každým, koho poznačili životné rany. To si vyžaduje ľudí, ktorí sú síce krehkí ako všetci ostatní, ale vo svojej krehkosti majú dostatočnú psychickú zrelosť, vnútorný pokoj a citovú rovnováhu.

Mnohí kňazi však zažívajú ťažké situácie a utrpenie. Čo si o tom myslíte?

Predovšetkým sa ma to veľmi dotýka. Takmer celý svoj život som zasvätil starostlivosti o kňazskú formáciu, sprevádzaniu a blízkosti kňazov. Dnes, ako prefekt dikastéria pre klérus, sa cítim ešte bližšie ku kňazom, ich nádejam a práci. Nechýbajú prvky znepokojenia, pretože v mnohých častiach sveta vládne v živote kňazov skutočný nepokoj. Aspektov krízy je veľa, ale myslím si, že predovšetkým potrebujeme cirkevnú reflexiu na dvoch frontoch. Po prvé: musíme prehodnotiť náš spôsob, ako byť Cirkvou a žiť kresťanské poslanie v účinnej spolupráci všetkých pokrstených, pretože kňazi sú často preťažení, majú tie isté úlohy - nielen pastoračné, ale aj právne a administratívne - ako pred mnohými rokmi, keď ich bolo početne viac. Po druhé, musíme prehodnotiť profil diecézneho kňaza, pretože aj keď nie je povolaný k rehoľnému životu, musí znovu objaviť sviatostnú hodnotu bratstva, cítiť sa doma v presbytériu spolu s biskupom, bratmi kňazmi a veriacimi, pretože najmä v dnešných ťažkostiach ho táto spolupatričnosť môže podržať v pastoračnej službe a sprevádzať ho, keď sa samota stáva ťaživou. Je však potrebná nová mentalita a nové cesty vzdelávania, pretože kňaz je často vychovávaný ako osamelý vodca, „jeden muž na čele“, a to nie je dobré. Sme malí a plní obmedzení, ale sme učeníci Majstra. Pohnutí ním dokážeme urobiť veľa vecí. Nie jednotlivo, ale spoločne, synodálne. Učeníci misionári, - opakuje Svätý Otec, - môžete byť len spolu.

Sú kňazi „pripravení“ na dnešnú kultúru?

Toto je jedna z hlavných výziev, ktorým dnes čelíme pri počiatočnej ako aj permanentnej formácii. Nemôžeme zostať uzavretí v posvätných formách a robiť z kňaza iba správcu náboženských obradov. Dnes prechádzame obdobím poznačeným mnohými globálnymi krízami, s určitými rizikami v súvislosti s nárastom násilia, vojnou, znečistením životného prostredia a hospodárskou krízou, čo všetko sa potom odráža v živote ľudí v podobe neistoty, úzkosti a strachu z budúcnosti. A je tu veľká potreba kňazov a laikov schopných prinášať všetkým radosť z evanjelia ako proroctvo nového sveta a kompas na orientáciu na ceste životom. Človek je vždy učeníkom, aj keď je už dlhé roky diakonom, kňazom alebo biskupom. A učeník sa má vždy čo učiť od jediného Majstra, ktorým je Ježiš.

Avšak oplatí sa podľa Vás ešte v súčasnosti stať sa kňazom?

Napriek všetkému sa stále oplatí nasledovať Pána na tejto ceste, nechať sa ním strhnúť, stráviť svoj život pre jeho plán. Môžeme sa pozrieť na Máriu, mladú dievčinu z Nazareta, ktorá, hoci rozrušená anjelovým zvestovaním, sa rozhodla riskovať fascinujúce dobrodružstvo povolania a stať sa Matkou Božou a Matkou ľudstva. S Pánom nie je nikdy nič stratené! A chcel by som povedať slovo všetkým kňazom, najmä tým, ktorí sú momentálne skľúčení alebo zranení: Pán nikdy neporuší svoj sľub. Ak ťa povolal, nesklame ťa nehou svojej lásky, svetlom Ducha Svätého, radosťou srdca. Mnohými spôsobmi sa prejaví v tvojom kňazskom živote. Chcel by som, aby sa táto nádej dostala ku kňazom, diakonom a seminaristom na celom svete, aby ich potešila a povzbudila. Nie sme sami, Pán je vždy s nami! A chce, aby sme boli šťastní!