Pápež: Ježiš sa nebojí priblížiť k hriešnikovi

Vatican News

Prinášame plný text predhovoru pápeža Františka:

Musíme byť veľmi vďační pátrovi Jamesovi Martinovi, ktorého aj iné diela poznám a oceňujem, za túto jeho novú knihu venovanú tomu, čo nazýva «najväčším Ježišovým zázrakom »: príbehu o vzkriesení Lazára. Dôvodov, prečo mu byť vďační, je niekoľko a úzko súvisia so spôsobom, akým napísal tento brilantný, vzrušujúci a nepredvídateľný text.

Páter James predovšetkým necháva prehovoriť biblický text: skúma ho pohľadom a štúdiom rôznych autorov, ktorí do hĺbky analyzovali túto biblickú stránku, zachytávajúc jej rôzne aspekty, rôzne dôrazy, rôzne interpretácie. Toto štúdium je však vždy „láskyplné“, nikdy nie nezaujaté ani chladne vedecké: je to pohľad človeka, ktorý je zamilovaný do toho, čo je Božím slovom, opisom skutkov Božieho Syna, Ježiša. Čítanie všetkých argumentov a skúmaní biblistov, ktoré uvádza páter Martin, vo mne vyvolalo otázku, do akej miery sme schopní pristupovať k Svätému písmu s „hladom“ človeka, ktorý vie, že toto slovo je skutočne a účinne Božím slovom.

To, že Boh „hovorí“, by nás malo každý deň zodvihnúť zo stoličky. Pretože Biblia je skutočne potravou, ktorú potrebujeme, aby sme mohli čeliť svojmu životu, predstavuje „milostný list“, ktorý Boh posiela už stáročia mužom a ženám všetkých čias a miest. Uchovávať Slovo, milovať Bibliu, nosiť ho každý deň so sebou s malým vreckovým evanjeliom, možno ho dokonca vyhľadávať v mobilnom telefóne, keď máme dôležité stretnutie, náročnú schôdzku, chvíľu bezútechy... to všetko nám umožní uvedomiť si, nakoľko je Písmo živým telom, otvorenou knihou, pulzujúcim svedectvom o Bohu, ktorý nie je mŕtvy a pochovaný v zaprášených policiach dejín, ale kráča s nami stále, aj dnes. Aj pre vás, ktorí teraz otvárate túto knihu zaujatí rozprávaním príbehu, ktorý mnohí poznajú, ale málokto pochopil jeho hlboký a úplný význam.

Okrem toho na týchto stránkach objavujeme pravdu kresťanstva, ktorá je vždy aktuálna a plodná: evanjelium je večné a konkrétne, týka sa nášho vnútorného života, ako aj dejín a každodenného života. Ježiš o večnom živote nielen hovoril, ale ho aj daroval. Nepovedal len «ja som vzkriesenie», ale aj vzkriesil Lazára, ktorý bol tri dni mŕtvy. Kresťanská viera je stále prítomným prelínaním večného a pominuteľného, neba a zeme, božského a ľudského. Nikdy nie jedno bez druhého. Keby bola len „pozemská“, čo by ju odlišovalo od dobrej filozofie, od štruktúrovanej ideológie, od artikulovaného myslenia, ktoré zostáva len tým, od teórie, ktorá zostáva oddelená od času a dejín? A keby kresťanstvo bolo len o tom, čo bude „potom“, len o večnosti, bola by to zrada voľby, ktorú Boh urobil raz a navždy, tým, že sa skompromitoval s celým ľudstvom. Pán nepredstieral svoje vtelenie, ale rozhodol sa vstúpiť do ľudských dejín, aby sa dejiny mužov a žien mohli konfigurovať ako Božie kráľovstvo, čas a miesto, v ktorom klíči pokoj, opodstatňuje sa nádej a láska dáva život.

Lazár je napokon každý z nás. Páter Martin, ktorý sa v tomto aspekte drží ignaciánskej tradície, nám umožňuje stotožniť sa s príbehom tohto Ježišovho priateľa. Aj my sme jeho priateľmi, aj my sme niekedy „mŕtvi“ kvôli nášmu hriechu, našim nedostatkom a nevere, skľúčenosti, ktorá nás skľučuje a drví našu dušu. Ježiš sa však nebojí priblížiť sa k nám, aj keď „páchneme“ ako tri dni pochovaný mŕtvy. Nie, Ježiš sa nebojí našej smrti ani nášho hriechu. On sa len zastavuje pred zatvorenými dverami nášho srdca, pred tými dverami, ktoré sa otvárajú len zvnútra a ktoré dvakrát zamykáme, keď si myslíme, že Boh nám už nemôže odpustiť. Ale naopak, pri čítaní podrobnej analýzy Jamesa Martina sa dotkneme hlbokého významu Ježišovho gesta pred človekom, ktorý je „mŕtvy“, ktorý vydáva nepríjemný zápach, metaforu vnútorného hnilobného zápachu, ktorý hriech vytvára v našich dušiach. Ježiš sa nebojí priblížiť k hriešnikovi, k akémukoľvek hriešnikovi, aj k tomu najnebojácnejšiemu a najbezočivejšiemu. Má len jednu starosť: aby sa nikto nestratil, aby nikto nepremeškal príležitosť pocítiť láskyplné objatie jeho Otca. Istý americký spisovateľ, ktorý zomrel v roku 2023, zanechal obdivuhodný opis toho, čo je „Božie dielo“. Cormac McCarthy, spisovateľ, v jednej zo svojich kníh nechal takto prehovoriť jednu zo svojich postáv: „Povedal, že verí v Boha, aj keď pochybuje o ľudskom tvrdení, že poznajú Božie myšlienky. Avšak Boh, ktorý by nebol schopný odpustiť, by ani nebol Bohom». Áno, naozaj je to tak: Božím naplnením je odpúšťať.

Napokon mi stránky pátra Jamesa Martina pripomenuli výrok talianskeho biblistu Alberta Maggiho, ktorý sa k textu Lazárovho zázraku vyjadril takto: «Týmto zázrakom nás Ježiš neučil ani tak to, že mŕtvi vstávajú z mŕtvych, ale že živí neumierajú!» Aká krásna definícia plná paradoxov! Samozrejme, že mŕtvi vstávajú, ale ako pravdivo nám pripomína, že my, živí, neumierame! Iste, smrť prichádza, smrť sa nás dotýka, nielen naša, ale predovšetkým našich blízkych a členov rodiny, všetkých ľudí: koľko smrti vidíme okolo seba, nespravodlivej a bolestnej, pretože ju spôsobujú vojny, násilie a ľsti Kaina voči Ábelovi. Muž a žena sú však predurčení na večnosť.

My všetci nimi sme. Sme polpriamka, aby som použil geometrický obraz: máme východiskový bod, naše ľudské narodenie, ale náš život je zasvätený nekonečnu. Áno, naozaj nekonečnu. A to, čo Písmo nazýva «večným životom», je ten život, ktorý nás čaká po smrti a ktorého sa môžeme dotknúť už tu, keď ho budeme žiť nie v sebectve, ktoré nás zarmucuje, ale v láske, ktorá rozširuje naše srdce. Sme stvorení pre večnosť. Lazár je vďaka týmto stránkam pátra Martina naším priateľom. A jeho vzkriesenie nám to pripomína a potvrdzuje.

Vatikán, 11. marca 2024

(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu: Miroslava Holubíková)