Rímsky biskup služobník jednoty

Vatican News

„Rímsky biskup“ je dokument Dikastéria na podporu jednoty kresťanov, ktorý zhromažďuje plody ekumenického dialógu o službe pápeža ako odpoveď na výzvu, ktorú pred takmer tridsiatimi rokmi sformuloval Ján Pavol II. v nadväznosti na kroky, ktoré sa uskutočnili po II. vatikánskom koncile. Cieľom je hľadať takú formu vykonávania primátu, ktorá by bola spoločná aj pre ostatné cirkvi. Hoci nie všetky teologické dialógy „sa zaoberali témou na rovnakej úrovni alebo s rovnakou hĺbkou“, je možné poukázať na niektoré „nové prístupy“ k najkontroverznejším teologickým otázkam. Jedným z plodov teologických dialógov je obnovené čítanie „petrovských textov“, ktoré sa v minulosti stali prekážkou jednoty medzi kresťanmi. „Partneri v dialógu boli vyzvaní, aby sa vyhli anachronickým projekciám neskoršieho doktrinálneho vývoja a aby nanovo zvážili Petrovu úlohu medzi apoštolmi.“

Pôvod primátu

Spornou otázkou je katolícke chápanie primátu rímskeho biskupa ako inštitúcie s božským právom, zatiaľ čo väčšina ostatných kresťanov ho chápe len ako inštitúciu s ľudským právom. „Hermeneutické objasnenia,“ píše sa v dokumente, „pomohli postaviť túto tradičnú dichotómiu do novej perspektívy“, pričom sa primát považuje tak za božské právo, ako aj za ľudské právo, teda „za súčasť Božej vôle pre Cirkev a sprostredkovanú ľudskými dejinami“.

Prvý vatikánsky koncil

Významnou prekážkou sú dogmatické definície I. vatikánskeho koncilu. Niektoré ekumenické dialógy dosiahli „sľubný pokrok“ pri uskutočňovaní „nového čítania“ tohto koncilu, a to aj vo svetle historických súvislostí a učenia Druhého vatikánskeho koncilu. Takto sa odlišne čítala dogmatická definícia univerzálnej jurisdikcie pápeža, pričom sa „určilo jej rozšírenie a hranice“. Podobne bolo možné objasniť „formuláciu dogmy o neomylnosti a dokonca sa zhodnúť na niektorých aspektoch jej účelu, pričom sa uznala potreba za určitých okolností osobne vykonávať službu učenia vzhľadom na to, že jednota kresťanov je jednotou v pravde a láske“. Napriek týmto objasneniam dokument uznáva, že „dialógy stále vyjadrujú obavy o vzťahu neomylnosti k prvenstvu evanjelia, o neomylnosti celej Cirkvi, o vykonávaní biskupskej kolegiality a o potrebe akceptovania“.

Služba pre zmierenú Cirkev

Mnohé teologické dialógy uznali „potrebu primátu na univerzálnej úrovni. S odvolaním sa na apoštolskú tradíciu niektoré dialógy tvrdia, že od samého počiatku Cirkvi bolo kresťanstvo založené na hlavných apoštolských stolcoch, ktoré zaujímali špecifické poradie, z ktorých Rímsky stolec bol prvý“. Niektoré dialógy poukázali na to, že medzi primátom a synodalitou existuje vzájomná závislosť na každej úrovni života Cirkvi. Ďalší argument v prospech, ktorý má pragmatickejší charakter, sa týka súčasného kontextu globalizácie a misijných potrieb.

Primát a synodalita

Boli stanovené niektoré zásady pre vykonávanie primátu v 21. storočí: „Prvou všeobecnou zhodou je vzájomná závislosť medzi primátom a synodalitou na každej úrovni Cirkvi a z toho vyplývajúca potreba synodálneho vykonávania primátu“. Ďalšia zhoda sa týka skĺbenia „komunitného“ rozmeru založeného na sensus fidei všetkých pokrstených; „kolegiálneho“ rozmeru, ktorý sa prejavuje predovšetkým v biskupskej kolegialite a „osobného“ rozmeru vyjadreného funkciou primátu. V mnohých dialógoch sa zdôrazňovala potreba rovnováhy medzi vykonávaním primátu na regionálnej a univerzálnej úrovni, pričom sa konštatovalo, že vo väčšine kresťanských spoločenstiev je regionálna úroveň najvhodnejšia pre vykonávanie primátu a tiež pre ich misijnú činnosť. Vyzýva sa na decentralizáciu inšpirovanú modelom starovekých patriarchálnych cirkví. Ďalej sa zdôrazňuje dôležitosť princípu subsidiarity: „žiadna záležitosť, ktorá sa nedá primerane riešiť na nižšej úrovni, sa musí preniesť na vyššiu úroveň“. Niektoré dialógy uplatňujú túto zásadu na definovanie prijateľného modelu „jednoty v rozmanitosti“ s katolíckou cirkvou.

Praktické pracovné návrhy

Prvým návrhom je nový výklad učenia I. vatikánskeho koncilu zo strany Katolíckej cirkvi. Navrhuje sa tiež jasnejšie rozlišovať medzi rôznymi zodpovednosťami rímskeho biskupa, „najmä medzi jeho patriarchálnou službou v západnej cirkvi a jeho prvoradou službou jednoty v spoločenstve cirkví“. Takisto sa žiada väčší dôraz na vykonávanie služby pápeža v jeho konkrétnej cirkvi, v rímskej diecéze. Tretie odporúčanie sa týka rozvoja synodality v rámci Katolíckej cirkvi. Konkrétne sa navrhovalo „ďalšie uvažovanie o autorite národných a regionálnych katolíckych biskupských konferencií, ich vzťahu k Synode biskupov a Rímskej kúrii. Na univerzálnej úrovni zdôrazňujú potrebu lepšieho zapojenia celého Božieho ľudu do synodálnych procesov“. A napokon posledný návrh sa týka „podpory ‚koncilového spoločenstva‘ prostredníctvom pravidelných stretnutí cirkevných predstaviteľov na celom svete“.

(Preklad otec Martin Jarábek)