Ján Havlík, rodák z Duboviec, bol vyhlásený za blahoslaveného

Martin Jarábek - Vatican News

Po diecéznej a rímskej fáze procesu schválil pápež František v decembri 2023 dekrét o mučeníctve Jána Havlíka. Dátum liturgického slávenia sviatku nového blahoslaveného stanovil Svätý Otec na 12. februára.

Slávnostný obrad blahorečenia sa konal na úvod svätej omše. Po prednesení žiadosti o blahorečenie a životopisu, prečítali apoštolský list pápeža Františka a odhalili oficiálny obraz nového blahoslaveného. Potom priniesli mladí a Čestná stráž Kancelárie prezidenta SR k oltáru relikviár s pozostatkami blahoslaveného Jána Havlíka.

Krátky životopis nového blahoslaveného

Ján Havlík sa narodil 12. februára 1928 v obci Dubovce. Koncom augusta 1949 vstúpil do noviciátu v rámci Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul. Keď sa o rok neskôr komunistická politická moc rozhodla zlikvidovať inštitúty zasväteného života, so spolubratmi bol na tri mesiace deportovaný na stavbu priehrady pri Púchove. Tajne študoval popri zamestnaní teológiu a pokračoval v seminárnej formácii u vincentínov.

V októbri 1951 ho spolu s ostatnými novicmi zatkla ŠtB. Strávil 15 mesiacov vo vyšetrovacej väzbe, kde sa častým mučením snažili od neho získať „priznanie“ k protištátnej činnosti. Najskôr ho odsúdili na desať rokov väzenia za vlastizradu, trest mu potom sprísnili o jeden rok za misijnú službu medzi spoluväzňami.

Pracoval v Jáchymovských uránových baniach, potom bol väznený v Ruzyni, kde sa stal terčom psychického týrania. Po odpykaní trestu ho s vážne podlomeným zdravím prepustili v októbri 1962 na slobodu. Zomrel 27. decembra 1965 ako 37-ročný na následky psychickej a fyzickej tyranie v komunistických väzniciach.

Slovensko zažilo slávnosť blahorečenia po šiestich rokoch. V Košiciach v septembri 2018 blahorečili Annu Kolesárovú z Vysokej nad Uhom. V Bratislave v roku 2017 blahorečili saleziána, kňaza Titusa Zemana.

Predtým boli na Slovensku v roku 2003 blahorečení ako mučeníci z obdobia komunizmu rehoľná sestra Zdenka Schelingová a gréckokatolícky biskup Vasiľ Hopko.

(Zdroj: TkKBS)

Homília kard. Marcella Semerara

Počas obradu blahorečenia, ktorý sa slávil na začiatku tejto svätej liturgie, a potom pri počúvaní Božieho slova, mi v pamäti zarezonovali slová z Prefácie o mučeníkoch, ktorá hovorí: „To ty, Otče, zjavuješ svoju moc v slabých a bezmocným dávaš silu mučeníctva.” Toto, čo platí pre všetkých mučeníkov, je zvlášť zjavné u blahoslaveného Jána. Isté svedectvo o ňom hovorí, že bol vyrovnaným, radostným človekom, veselým v spoločnosti, otvoreným a pozorným voči potrebám druhých; po zatknutí sa však jeho zdravie postupne zhoršovalo. Bolo to spôsobené ťažkou a namáhavou prácou, ktorej bol vystavený, ako aj trvalou izoláciou, krutým týraním a mnohým utrpením, ktoré znášal. Zomrel tri roky po prepustení, úplne odovzdaný do Božej vôle a odpustiac svojim prenasledovateľom. „To ty, Otče, zjavuješ svoju moc v slabých a bezmocným dávaš silu mučeníctva.”

V prvom čítaní sme počuli slová apoštola Pavla: „Kto nás oddelí od Kristovej lásky? Azda súženie, úzkosť, prenasledovanie, hlad, nahota, nebezpečenstvo, meč?“ (Rim 8, 35). Práve Kristova láska je silou, vďaka ktorej premáhame slabosť, je vitalitou, vďaka ktorej prekonávame strach, je svetlom, vďaka ktorému zvíťazíme nad temnotou. Svätý Augustín zvolával: „Hľa, vďaka tomu, kvôli ktorému si bojoval, hľa, vďaka tomu, kvôli ktorému si sa namáhal, hľa, vďaka tomu, kvôli ktorému si neomdlel, hľa, vďaka tomu, kvôli ktorému si zvíťazil.” (Serm. 297, 4, 6: PL 38, 1362). A pri inej príležitosti sv. Augustín povedal: „V nádeji môže mučeník opakovať slová svätého Pavla. Práve nádej poskytuje útechu na ceste. Pútnik, keď sa namáha počas kráčania, znáša únavu preto, lebo dúfa v dosiahnutie cieľa. Vezmi mu nádej, že ho dosiahne, a ihneď sa zrútia jeho šance na to, aby pokračoval v kráčaní.“ (Serm. 158, 8: PL 38, 866).

Chcel by som zdôrazniť, drahé sestry a bratia, to, že blahoslavený Ján Havlík bol človekom nádeje, a bol ním od začiatku. Práve cnosť nádeje spôsobila, že jeho povolanie rástlo. Bola to nádej, ktorá živila jeho povolanie. Znakom nádeje bolo vlastne už jeho rozhodnutie byť nasledovníkom svätého Vincenta de Paul. Tento svätec je v skutočnosti znamením nádeje pre chudobných, trpiacich a opustených. Hovorieval, že je potrebné „napodobňovať svetlo slnka, ktoré osvecuje a zohrieva a hoci prechádza cez nečisté veci, napriek tomu sa nezašpiní“ (Pravidlá pre misionárov, IX, 2). Náš blahoslavený určite poznal tieto slová a pre tých, ktorí sa s ním stretli, bol naozaj slnečným lúčom. „Bol mimoriadne priateľský,“ uviedol jeden svedok. Mal v sebe tichú radosť... Bolo vidieť, že vyžaruje hlboký duchovný život.“ V inom svedectve čítame: „Láska k blížnemu je črta, ktorú by som označil za charakteristickú v jeho osobnosti. Ján prejavoval svoju duchovnú hĺbku najintenzívnejším možným spôsobom, keď prežíval utrpenie, keď motivoval iných k nádeji napriek tomu, že sám prežíval veľa ťažkostí.“

Sú známe dôvody, pre ktoré bol väznený, bol vystavený neľudskej práci, krutým výsluchom, fyzickému a psychickému mučeniu. Nebol jediný. V Positio pripravenom pre kauzu o mučeníctve sa pripomína, že náš blahoslavený sa počas svojho väznenia stretol so saleziánskym kňazom Titusom Zemanom, ktorý bol blahorečený v roku 2017. Bol obeťou režimu, ktorý chcel zničiť náboženstvo a najmä Katolícku cirkev a jej služobníkov. V svedectvách sa tiež uvádza, že náš blahoslavený počas svojho väznenia po nociach pre ostatných ceruzkou prepisoval dielo Integrálny humanizmus Jacquesa Maritaina, francúzskeho filozofa, ktorého Pavol VI. označil za „majstra v umení myslieť, žiť a modliť sa“. Toto dielo má približne 350 strán! Uvažoval som nad tým, prečo sa podujal na takú namáhavú a dokonca riskantnú prácu. Našiel som teda v tejto knihe stránky, ktoré opisujú situáciu, ktorú prežíval Ján Havlík. „Pravda je taká,“ čítame tam, „že ide o zamaskované prenasledovanie, ale v skutočnosti je to zápas proti Bohu, ide o vyhubenie náboženského diela, o duchovnú deštrukciu. Podstatné je uväzniť Božie slovo.” (porov. ed. it. Borla, Turín 1963, s. 129). Tomu všetkému náš blahoslavený kládol odpor tak, že zostal verný Bohu, vlastnému povolaniu a svojmu rozhodnutiu milovať blížneho. „Vytrval na ceste povolania aj počas krutého väzenia“, uviedol pápež František v apoštolskom liste o blahorečení.

Dnes sa tento vzor vernosti oficiálne predkladá zaručene nielen Cirkvi na Slovensku, ale aj všetkým kresťanom a chcel by som dodať, všetkým tým, ktorí pracujú v prospech ľudskej dôstojnosti a slobody svedomia. Práve v tom spočíva aktuálnosť tohto blahorečenia, pretože v mnohých prípadoch a aj v rôznych kontextoch je ťažké, až hrdinské, zostať verný Kristovi. Stále platia Ježišove slová, ktoré zazneli v dnešnom evanjeliu: „Kto si chce zachrániť svoj život, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho.“ (Lk 9, 24). Svätý Gregor Veľký to vysvetľoval takto: „Je to, akoby niekto povedal roľníkovi: ak si necháš zrno pre seba, stratíš ho, ale ak ho naopak zaseješ, obnovíš ho a vyrastie. Veď kto nevie, že keď sa zasieva, zrno odumiera pred očami a padá do zeme? Ale na mieste, kde sa rozkladá, tam vyrastie a obnoví sa. Tak sa to deje aj v časoch Cirkvi: je čas prenasledovania a čas pokoja. Čas prenasledovania je časom, keď sa stráca život.“ (porov. Homiliae in Evangelia, 32, 4: PL 76, 1235).

Ježiš to však završuje hovoriac: „Kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho“. O tom boli veľmi skoro presvedčení všetci, ktorí Jána Havlíka poznali, a povesť o jeho mučeníctve sa čoskoro rozšírila aj za hranice. Dnes to uznáva Cirkev a potvrdila to pred chvíľou slovami pápeža: Ján Havlík „bol verným učeníkom Pána Ježiša, ktorému veľkodušne obetoval svoj život a odpustil svojim prenasledovateľom“. Aj v skutkoch darovania a odpustenia, sa čisto podobá Ježišovi Kristovi, zvelebenému naveky.  Amen.

(Preklad Sergej Pavliš CM a Martin Jarábek)