Mons. Paglia: Pre nás veriacich smrť nemá posledné slovo

Salvatore Cernuzio – Vatican News

Absolútny nesúhlas s asistovanou samovraždou a eutanáziou, obrana práva na život, najmä tých najslabších, nevyhnutné hodnotenie neprimeranej liečby, väčšia starostlivosť o chorých, spolupráca medzi Cirkvou a politikou v otázkach konca života. Mons. Vincenzo Paglia, predseda Pápežskej akadémie pre život, objasňuje niektoré body v „Malom lexikóne o konci života“, 88-stranovom slovníku, ktorý vydalo vydavateľstvo LEV. Kniha sa dotýka vysoko etických otázok spojeným s diskusiou o konci života: od eutanázie a asistovanej samovraždy až po paliatívnu starostlivosť a kremáciu. Brožúrka, ktorá vyšla začiatkom júla, sa v týchto hodinách opäť dostala do centra pozornosti po tom, ako niektoré noviny upozornili na údajné „otvorenie“ zo strany Svätej stolice. V skutočnosti, ako Mons. Paglia vysvetlil vatikánskym médiám, ide o náznaky, ktoré majú korene v posledných sedemdesiatich rokoch magistéria pápežov a Cirkvi.

Čo povedal počas stretnutia pápež František, ktorý vždy trval na obrane života v každom štádiu jeho vývoja?

Pápež František opätovne ocenil prácu, ktorú vykonáva Pápežská akadémia pre život. Iste, téma konca života je zložitá a Cirkev má na svojej strane bohaté magistérium od Pia XII. v roku 1957 až po súčasnosť. Život treba chrániť počas celého obdobia existencie, nielen v niektorých konkrétnych momentoch. Predovšetkým treba brániť právo na život, a to najmä život slabých osôb, aby sa čelilo „kultúre skartovania“, ktorá sa skrýva za nárokom na sebestačnosť a autonómiu súčasného človeka.

Niektorí hovoria, že toto vademecum predstavuje otvorenie Svätej stolice pre pozastavenie výživy a hydratácie. Je to tak?

Pripomínam, že už v roku 1956 Pius XII. potvrdil - ako sa uvádza v Lexikóne - zákonnosť pozastavenia ventilácie, ak sú prítomné určité vážne stavy. A už v roku 2007 Kongregácia pre náuku viery po potvrdení pozitívneho predpokladu pre ich používanie uznala, že ich možno zákonne prerušiť (alebo nezačať), ak zahŕňajú „nadmernú ťažkosť alebo značné fyzické nepohodlie“. Toto sú dve kritériá, ktoré tvoria súčasť definície neprimeranej liečby, t. j. tej, ktorá sa má prerušiť. Ide o posúdenie, ktoré si vždy vyžaduje, pokiaľ je to možné, účasť chorého. Lexikón je potrebné prečítať celý.

Zmena v otázke eutanázie a asistovanej samovraždy? Niektoré noviny v súvislosti s Malým lexikónom o konci života tvrdili, že odmietanie márnej liečby alebo odmietanie nerozumnej neústupnosti pri liečbe v skutočnosti zakrýva priaznivé posúdenie veci...

Cirkev opätovne zdôrazňuje svoj absolútny nesúhlas s akoukoľvek formou eutanázie a asistovanej samovraždy. A je to aj moje presvedčenie, aj keď niektorí by chceli, aby som hovoril niečo iné. Ale Cirkev nás tiež vyzýva, aby sme sa zamysleli nad tým, že nerozumná tvrdohlavosť nie je prejavom medicíny a starostlivosti, ktorá je skutočne prispôsobená chorému a v jeho prospech. Smrť je, žiaľ, rozmerom života. Je nevyhnutná. Samozrejme, nikdy nesmieme skrátiť trvanie života, ale nesmieme ani trvať na tom, aby sme akýmkoľvek spôsobom bránili jeho priebehu. Sme krehkí. A práve preto sa musíme starať jeden o druhého. Musíme sa oveľa viac ako zvyčajne snažiť sprevádzať ľudí v záverečných fázach ich existencie s vedomím, že pre nás veriacich smrť nie je posledným slovom!

V Lexikóne sa hovorí o „uzákonených sprostredkovaniach“, ktoré z nich sa považujú za prijateľné?

A priori neexistujú žiadne „prijateľné mediácie“. Určite je v zásadných a veľmi citlivých otázkach konca života žiaduce, aby sa dosiahol čo najvyšší spoločný konsenzus, a teda aby sa pristupovalo s rešpektom voči rôznym citlivým oblastiam a náboženským presvedčeniam. To je úloha politiky. Cirkev môže spolupracovať vzhľadom na spoločné dobro celej spoločnosti. Jej úlohou je skôr formovanie svedomia než tvorba zákonov.

Preklad Martin Jarábek