Baldachýn a oltár Katedry: Vizuálny a duchovný úbežník

Johana Bronková – Vatican News

Baldachýn

Pri vstupe do hlavnej lode Baziliky svätého Petra človeka ohromí nesmierna veľkosť tohto priestoru. Zrazu sa všetko akoby zmenší, veci okolo nás vnímame inak, akoby sme stáli pred majestátnym dielom prírody. Architektúra má však svoj vlastný poriadok a náš pohľad okamžite upútajú dva úbežníky vnútorného priestoru: pápežský oltár s baldachýnom nad hrobom svätého Petra a oltár Katedry na konci baziliky.

Oba odkazujú na patrocínium baziliky a pozornému divákovi ponúkajú kľúč k výkladu. Nielenže sú dielom toho istého umelca, Gian Lorenza Berniniho, ale je to práve ich autor, ktorý ich navzájom spája. Už pri vstupe do baziliky je zrejmé, že monumentálny bronzový baldachýn perspektívne rámuje aj oltár Katedry svätého Petra, ktorý sa nachádza v apside. A nie je to náhoda: kým pápežský oltár nad hrobom apoštola, na ktorom - ako na skale - Kristus prisľúbil založiť svoju Cirkev (Mt 16, 18), odkazuje na počiatky, na prvotnú Cirkev, ktorá vznikla zo svedectva mučeníkov - a preto sa nazýva aj oltárom vyznania -, katedra odkazuje na prvú úlohu Petrových nástupcov: ohlasovať evanjelium a vyučovať Boží ľud. 

Pozrime sa však na to bližšie.

Baldachýn, starobylý znak autority a prestíže, navrhol Bernini v roku 1624 a bol jeho prvou architektonickou zákazkou; dokončený bol - zrejme s pomocou inžinierskych schopností jeho budúceho konkurenta, geniálneho architekta Francesca Borrominiho - v roku 1633. Náročnosť úlohy, ktorú mu zveril pápež Urban VIII. a ktorého heraldické symboly - včely - sa nachádzajú v množstve variantov vo výzdobe baldachýnu, spočívala predovšetkým v tom, že jeho architektúra musela zodpovedať monumentálnej mierke kostola. Aby stavba nepôsobila svojimi rozmermi príliš ťažkopádne, Bernini sa rozhodol pre točené stĺpy. Ich tvar a výzdoba navyše súvisia s takzvaným Svätým stĺpom - dnes sa uchováva v Múzeu Svätopeterskej pokladnice - tordovaný stĺp (točený, pozn. prekl.), o ktorom sa po stáročia verilo, že bol svedkom Ježišovho kázania v jeruzalemskom chráme a ktorý spolu s ďalšími podobnými stĺpmi, z ktorých niektoré môžeme dodnes vidieť v Loggii relikvií nad balkónmi v stĺpoch, predtým zdobili pergolu nad Petrovým hrobom v starobylej bazilike zo 4. storočia. Berniniho dômyselná kompozícia však spája myšlienku cibória ako pevnej architektonickej konštrukcie s pôvodným významom baldachýnu ako draperie nad významným miestom alebo postavou, pričom bronzové závesy spája priamo so stĺpmi a využíva odľahčenú konštrukciu zakrivených rebier doplnenú ikonografickým motívom palmových ratolestí, ktoré akoby podopierajú dynamické anjelské postavy. Zvlnené línie barokovej architektúry sa zastavujú pri kríži nad zlatým glóbusom na vrchole baldachýnu, akoby potvrdzovali staré príslovie: Stat Crux dum vulvitur urbis - Kríž stojí pevne, kým sa svet točí.

Oltár katedry

Obdobie baroka bolo v istom zmysle veľmi podobné nášmu. Moderným jazykom by sme ho mohli nazvať multimediálnym v jeho snahe využiť rôzne umelecké techniky na oslovenie všetkých zmyslov človeka, zapojiť diváka do takej miery, aby sa prelomili bariéry medzi subjektívnym a objektívnym a aby sa stal účastníkom novej skutočnosti, živým prvkom „bel composto“ (dielo využívajúce mnoho výrazových prostriedkov a umeleckých techník, pozn. prekl.), vízie vesmíru oživenej Božím duchom. Príkladom alebo takmer prototypom tejto premenenej skutočnosti, ktorá s vedomím Božej prítomnosti vtrhne do nášho priestoru a spojí nebo a zem, je apsida Baziliky svätého Petra.

Celá zadná stena Baziliky svätého Petra je skutočnou scénografiou, v ktorej Bernini pred našimi očami rozvíja úžasnú víziu. Už v čase prác na baldachýne nad hrobom apoštola Petra súčasníci nazvali architekta „Michelangelom nášho storočia“ a teraz, na objednávku Alexandra VII. dokazuje, že tieto slová neboli len lichôtkou. Ak v Michelangelovej koncepcii apsidy novej vatikánskej baziliky zohrávalo zásadnú úlohu svetlo ako rovnocenný protipól modelovanej hmoty stien, Bernini tento sochársky princíp rozvíja do dokonalosti a komponuje víziu otvoreného neba, z ktorého vystupuje holubica Ducha Svätého zaliata svetlom, okolo ktorej sa v oblakoch vznášajú anjeli. A z tejto vízie zostupuje obrovský bronzový trón, ktorý však skrýva iný, oveľa menší trón, na ktorom podľa tradície údajne kázal svätý Peter. Starobylý trón, zdobený slonovinovými doskami s vyobrazením Herkulových prác, sa dostal do Ríma v 9. storočí ako dar franského kráľa Karola II. Holého pápežovi Jánovi VIII, ale niektoré prvky možno pravdepodobne datovať do skoršieho obdobia.

Niekto by preto mohol Berniniho kompozíciu považovať za akýsi obrovský relikviár, ale možno práve o to nejde. Monumentálna scéna, ktorá vznikla v rokoch 1657 až 1666, v skutočnosti pripomína nezmenenú úlohu Petrových nástupcov, teda ohlasovanie Krista, výklad a učenie Božieho slova. Preto sa nad Petrovým trónom vznáša symbol Ducha Svätého, Ducha, ktorý uvádza do všetkej pravdy, Ducha, ktorý je Utešiteľom a Príhovorcom (Jn 14, 17; 14, 26; 16, 13), ale aj naznačuje správne slová vo chvíľach krízy (porov. Lk 12, 12).

Po oboch stranách trónu sú štyri postavy významných teológov, svätého Ambróza a svätého Augustína, otcov západnej Cirkvi, a svätého Atanáza a svätého Jána Zlatoústeho, otcov východnej Cirkvi, ktorí ľahkým kývnutím, takmer končekmi prstov, akoby dvíhali trón.

Bronzovú katedru zdobia reliéfy troch evanjeliových perikop, ktoré znázorňujú charakter úlohy pápeža ako Kristovho zástupcu na zemi: Pas moje ovce (Jn 21, 17) - teda zverenie ľudského stáda Petrovi, Umývanie nôh (Jn 13, 14) - ktoré poukazuje na charakter jeho služby, a napokon Odovzdanie kľúčov od nebeského kráľovstva (Mt 16, 19).

Obrovský trón, príliš veľký pre každého človeka, ukazuje, že nie je na človeku, aby rozhodoval o tom, kto na ňom bude sedieť...

Preklad Martin Jarábek