Boj proti zneužívaniu a účinnosť súčasných opatrení

Andrea Tornielli

Boj proti zneužívaniu je v Cirkvi neustále predmetom záujmu, najmä v posledných rokoch. Táto téma sa objavila aj v sále, kde zasadala synoda, a naďalej ju vnímajú aj médiá. Rozprávali sme sa o nej s arcibiskupom Filippom Iannonom, prefektom Dikastéria pre legislatívne texty, aby sme objasnili niektoré aspekty týkajúce sa uplatňovaných postupov.

Môžete priblížiť v akom štádiu sa nachádzame z hľadiska platných zákonov? Sú účinné?

Táto otázka je určite v centre pozornosti celej Cirkvi, ako to neustále opakuje pápež, a preto sa určitým spôsobom dostala aj do pozornosti členov synody. Kánonické právo o potláčaní a trestaní deliktov zneužívania maloletých a zraniteľných dospelých bolo v posledných rokoch novelizované s ohľadom na skúsenosti nazbierané v uplynulých rokoch, na rôzne podnety, ktoré prišli od miestnych cirkví a od ľudí zapojených na rôznych úrovniach do boja proti tomuto negatívnemu javu, a predovšetkým na stretnutí predsedov biskupských konferencií z celého sveta s hlavami Rímskej kúrie, ktoré si želal pápež František a ktoré sa konalo vo Vatikáne vo februári 2019. Revidovalo sa kanonické trestné právo, bolo promulgované nové motu proprio Vos estis lux mundi, ktoré stanovuje „na univerzálnej úrovni postupy zamerané na predchádzanie týmto zločinom, ktoré zrádzajú dôveru veriacich, a na boj proti nim“, revidovali sa normy, ktorými sa riadi Dikastérium pre náuku viery pri posudzovaní jemu vyhradených deliktov. Vo všetkých normatívnych textoch sa do centra pozornosti viac dostáva dobro osôb, ktorých dôstojnosť bola porušená, a vôľa uskutočniť „spravodlivý“ súdny proces pri rešpektovaní základných zásad právneho systému. Okrem iného bola zakotvená povinnosť kňazov a zasvätených osôb oznámiť cirkevným orgánom, ak sa dozvedia o možnom zneužití. Pokiaľ ide o účinnosť noriem, je ťažké vysloviť celkové hodnotenie, pretože by bolo potrebné poznať všetky údaje o tejto téme. Na základe svojich osobných skúseností by som povedal, že áno. V každom prípade by som chcel pripomenúť slová pápeža Františka: „Aj keď sa už urobilo veľa, musíme sa naďalej učiť z trpkých lekcií minulosti, aby sme sa s nádejou pozerali do budúcnosti“.

Je kňaz prepustený z klerického stavu exkomunikovaný?

Nie! Kánonická tradícia pozná dva druhy trestov, ktoré sa vzťahujú na všetkých veriacich, klerikov i laikov: cenzúry a odpykávacie tresty. Z odpykávacích trestov, ktoré sa vzťahujú na klerika (diakona, kňaza a biskupa), je najzávažnejším a dokonca trvalým trestom: prepustenie z klerického stavu. Uplatňuje sa, ako sa dá ľahko vydedukovať, v prípade obzvlášť závažných previnení. Zjednodušene povedané, kňaz prepustený z klerického stavu nie je exkomunikovaný, ale nemôže ďalej vykonávať posvätnú službu, zatiaľ čo za podmienok, ktoré sú platné pre všetkých ostatných veriacich, môže prijímať sviatosti.

Môžete vysvetliť, ako dochádza k prípadnému odpusteniu exkomunikácie? Existujú na to rýchle postupy? Ktorých subjektov sa to týka?

Exkomunikácia, ktorú kánonické právo zaraďuje medzi cenzúry, je trest, ktorým sa pokrstený, ktorý sa dopustil priestupku (medzi nimi: znesvätenie Eucharistie, heréza, schizma, potrat, porušenie spovedného tajomstva kňazom) a tvrdohlavo odmieta poslúchať, zbavuje určitých duchovných dobier, kým neprestane byť v tomto stave a nedostane rozhrešenie. Duchovné dobrá, resp. výhody s nimi spojené, o ktoré môže trest pripraviť, sú tie, ktoré sú nevyhnutné pre kresťanský život, teda najmä sviatosti. Exkomunikácia má čisto „liečebný“ účel, t. j. je zameraná na uzdravenie, na duchovnú starostlivosť o postihnutého, aby kajúcnici mohli opäť prijať dobrá, ktorých boli zbavení (salus animarum suprema lex in Ecclesia - spása duší je najvyšším zákonom v Cirkvi). Následne na získanie odpustenia musí preukázať, že tento cieľ bol dosiahnutý. Neexistujú žiadne vopred stanovené lehoty. Nevyhnutnou požiadavkou teda je, aby osoba skutočne ľutovala zločin a primerane napravila spôsobené pohoršenie a škodu, alebo aspoň s plnou vážnosťou prisľúbila, že takúto nápravu vykoná. Je zrejmé, že posúdenie tejto okolnosti musí vykonať orgán, od ktorého závisí odpustenie trestu, v pastoračnom duchu, s prihliadnutím na dobré dispozície subjektu a spoločenský dosah, ktorý by takéto rozhodnutie mohlo mať.

Mohli by ste vysvetliť rozdiel medzi exkomunikáciou a takzvanými „odpykávacími trestami“?

Okrem cenzúry, ktorú sme spomenuli, kánonická tradícia pozná a stanovuje aj iný typ trestu, tzv. odpykávacie tresty, ktorých špecifickým cieľom je odčinenie zločinu. V dôsledku toho ich odpustenie nie je spojené len s pokáním alebo s neoblomnosťou páchateľa (t. j. s jeho tvrdohlavosťou), ale najmä s osobnou obetou, ktorú prežíva za účelom nápravy a polepšenia. Spájajú sa s odňatím určitých práv, ktoré subjekt požíva, na určitý, neurčitý alebo trvalý čas (napr. zákaz výkonu alebo odňatie úradu alebo zastávanej funkcie), avšak bez toho, aby mu bránili v prístupe k duchovným dobrám, najmä k sviatostiam.

V posledných týždňoch sa vo viacerých článkoch objavili rôzne interpretácie kanonických postupov týkajúcich sa vyhradených trestných činov. Môžete vysvetliť, aké sú tieto postupy a ako sa uplatňujú?

Hovoríme o deliktoch, ktoré vzhľadom na ich závažnosť vo veciach viery alebo mravov posudzuje výlučne Dikastérium pre náuku viery. Postup, ktorý dikastérium uplatňuje, môže byť dvojakého druhu: takzvaný „administratívny“ alebo súdny. V prípade administratívneho procesu má odsúdená osoba, po ukončení konania mimosúdnym trestným dekrétom, možnosť napadnúť toto opatrenie odvolaním sa na odvolacom kolégiu, ktoré je špeciálne zriadené pri tom istom dikastériu. Uznesenie tohto kolégia je konečné. Na druhej strane, v prípade trestného konania sa po ukončení rôznych stupňov súdneho konania rozsudok stáva právoplatným (res iudicata), potom sa stáva vykonateľným. V oboch prípadoch môže odsúdený vždy požiadať Dikastérium pre náuku viery o restitutio in integrum (t. j. obnovenie pôvodného stavu). Je možné požiadať aj o revíziu vo forme omilostenia, v tomto prípade konanie zvyčajne vykonáva Najvyšší tribunál Apoštolskej signatúry, ale môže byť zverené aj iným orgánom. Vzhľadom na dôverný charakter tohto typu komunikácie je za koordináciu rôznych inštancií a zasielanie prípadných rozhodnutí na vykonanie prijatých ustanovení zodpovedný Štátny sekretariát.

Preklad Martin Jarábek