Synoda: Reflexia o ženách a laikoch a výzva počúvať tých, ktorí sa cítia vylúčení

Salvatore Cernuzio, Zuzana Klimanová – Vatican News

Na Druhej generálnej kongregácii Synody bolo prítomných 351 členov, 

ktorí si vypočuli správy jazykových skupín, z ktorých vyplynuli spoločné otázky o samotnom koncepte synodality: Nejde o „techniku, ale o „štýl“.  Zazneli otázky o úlohe žien v Cirkvi, o prítomnosti laikov či o aktívnom načúvaní „ľuďom, ktorí nezodpovedajú normám Cirkvi“. Tej istej Cirkvi, ktorá „vo svete sirôt“ môže predstavovať „rodinu tých, ktorí rodinu nemajú“, informovali včera na konferencii vo Vatikánskom tlačovom stredisku prefekt Dikastéria pre komunikáciu Paolo Ruffini a Sheila Piresová, predsedníčka Komisie pre informácie.

Na tlačovej konferencii zazneli aj svedectvá troch účastníkov Synody: „Cirkev je príliš europeizovaná, synodalita je pomoc“ (kardinál López). „Násilie na ženách a ich vylúčenie je škandál“ (Biskup Randazzo). „Sprevádzať trpiacich treba aj na sociálnych sieťach“. (Sr. Xiskya).

Nie všetky charizmy musia byť ministériami

Informovali osobitne o tom, že v piatok ráno bol v Aule Pavla VI. „niekoľkokrát pripomenutý obraz Cirkvi ako Kristovho tela, ktoré spája mnoho údov, teda mnoho služieb a chariziem, avšak v jednom tele“. A v tomto zmysle bola analyzovaná aj téma úlohy žien a laikov. „Je potrebné rozlišovať,“ zaznelo, „všetky charizmy sú dôležité, avšak nie všetky musia byť nevyhnutne ministériami“.

Úloha a prínos žien

Niektoré skupiny, ako uviedli relátori, žiadali reflexiu bez „ideologických a predpojatých prístupov“ nad tým, či niektoré problematiky „prináša móda a ideológie, alebo skutočné cirkevné rozlišovanie“. V tom istom rámci bolo zdôraznené, že krst priznáva rovnakú dôstojnosť každému veriacemu, zatiaľ čo ohľadom otázky sviatosti kňazstva pre ženy bolo žiadané, aby sa „prehĺbilo štúdium niektorých ministérií, ako je napríklad ‚ministérium(služba) útechy‘“.

Zo strany členov synody zaznela dôrazná požiadavka „rovnakej dôstojnosti všetkých pokrstených ako aj ich rovnakej spoluzodpovednosti za Cirkev. Na tomto základe možno uvažovať o „zapojení žien, laikov a mladých ľudí do rozhodovacích procesov cirkevného života“. Ohľadom vzťahu muž-žena niektoré skupiny zároveň vyzvali, aby boli „identifikované obavy a strach, ktoré sa skrývajú za určitými postojmi, pretože tieto obavy v Cirkvi viedli k postojom ignorancie a pohŕdania voči ženám“. Treba teda „identifikovať veci, aby sme ich mohli liečiť, aby sme mohli rozlišovať“.

Laici, jazyk, tvár chudobných

Niektoré jazykové skupiny (okrúhle stoly) poukázali na to, že v niektorých bodoch Instrumentum laboris sa laici spomínajú len zopárkrát, rovnako aj rodina - „domáca cirkev“. Treba prehĺbiť aj vzťah medzi miestnymi cirkvami a kultúrami, pretože každá miestna cirkev je „ukovaná“ kultúrou a zároveň zostáva sama sebou. V tomto duchu bola spomenutá aj otázka jazyka, pričom sa žiadalo, aby bol „jednoduchý“ a aby sa zmenili „niektoré formulácie, ktoré sú plodom eurocentrickej a západnej perspektívy“. Napokon ako posledný bod zaznela dvojitá výzva „vychádzať z pastoračných skúseností a skutočností, pretože život je dôležitejší ako teória“, a „hľadieť na tváre chudobných rozorvaných vojnami, násilím či zneužívaním“. „Ich jemná a delikátna prítomnosť, ich požiadavky, ich štýl života nás môžu viesť k tomu, aby sme sa zbavili toho, čo nás zotročuje a odcudzuje“.

Dialóg a načúvanie

Vo voľných príhovoroch sa potom zopakovala dôležitosť „rozvíjania synodálnej spirituality aktívneho načúvania, blízkosti, podpory bez predsudkov, a to aj tým, ktorí sú iní, tým, ktorí nám nedávajú pocit spokojnosti“. Žiadalo sa o „hlbšie načúvani tým, ktorí sa nachádzajú v podmienkach chudoby a utrpenia, a ľuďom, ktorí sa cítia vylúčení zo spoločnosti a Cirkvi“. Ide teda napríklad o rozvedených, o ľudí na okraji spoločnosti či LGBT+ komunitu.

„Rozšíriť priestor“ v liturgii

Nechýbala ani zmienka o klerikalizme s dôrazom na to, že „v Cirkvi nie sú ani pán, ani poddaní. Je len jeden učiteľ a všetci sme bratia“. „Zaujímavá“, zdôraznil prefekt Ruffini, bola aj zmienka o „opakovanej a potleskom prijímanej“ téme liturgie, ktorá sa môže stať „zrkadlom synodality“. „Kňaz predsedá, avšak nie je jediným celebrantom,“ zaznelo. Jedným z návrhov bolo, že „pri najbližšej spoločnej liturgii členov synody „by sa mohol ‚zväčšiť‘ priestor stanu“.

Krehkosť krajín Oceánie

Predseda Federácie Konferencií katolíckych biskupov Oceánie Mons. Antony Randazzo presunul spohľad z Európy na veľké krajiny Oceánie, „obrovskú oblasť planéty“, ktorá je však „krehká“, pričom mal na mysli oblasti ako Papua-Nová Guinea, ktorú nedávno navštívil pápež, Šalamúnove ostrovy, rôzne tichomorské súostrovia, ktoré niekedy trpia pocitom opustenosti, pretože sa na ne zabúda.

Bolo „veľkou radosťou“, povedal Mons. Randazzo, „vidieť šťastie na tvárach ľudí“ po príchode Svätého Otca Františka do Port Moresby, „keď si uvedomili, že pápež si našiel čas prísť sem z Ríma a precestovať celý svet, aby sa dostal do jednej z najkrehkejších oblastí Zeme, ktorá je však taká bohatá na prírodné zdroje“.

V tejto súvislosti biskup odsúdil istú „chamtivosť“ rozvinutých krajín, ktoré prichádzajú a požadujú dohody a kompromisy s chudobnými, a teda zraniteľnými národmi, aby získali kovy, vzácne zdroje či stromy. Ako uviedol, takto sa ničia prírodné zdroje, trpia celé komunity. Stačí si spomenúť na migrantov v moriach Oceánie, ktorí smerujú do stabilnejších krajín, „pretože musia opustiť svoje domovy kvôli stúpajúcemu moru, kvôli potápajúcim sa ostrovom“. „Na synodálnej ceste nesmieme zabúdať na národy Oceánie,“ zdôraznil Mons. Randazzo. Pre nich „koncept synodality nie je niečím cudzím, ale naopak niečím, čo poznajú a uplatňujú už tisíce rokov: stretávať sa a počúvať sa navzájom s rešpektom“. Hovoria o oceánoch, lesoch, rybolove, ale aj o viere. Žiaľ, niekedy však prevládajú témy stanovené „bohatými ľuďmi, ktorí rozhodujú o tom, čo je dôležité“.