Zakorenení a pútnici ohlasujú evanjelium

Andrea Tornielli

Dokument, o ktorom dnes synoda hlasovala, je etapou na ceste, ktorá sa začala Druhým vatikánskym koncilom, pokračuje a vyžaduje si, aby sa konkrétne uskutočňovala na všetkých úrovniach v cirkvách. Je to uvedomenie si, že synodalita je spôsob, ako žiť a svedčiť o spoločenstve. Cirkev nie je spoločnosť ani strana, biskupi nie sú „prefekti“ Ríma, laici nie sú len vykonávateľmi klerikálnych rozhodnutí a smerníc. Cirkev je ľud. Ľud Boží, ktorý kráča spoločne: dôvod jej existencie nespočíva v riadení štruktúr, byrokracie alebo moci. Nie je to ani dobývanie a obrana vlastného priestoru vo svete. Jej jediným dôvodom existencie je umožniť stretnutie s Kristom dnes, na každom mieste, kde ženy a muži našej doby žijú, pracujú, radujú sa, trpia.

Existuje teda spôsob prežívania vzťahov a väzieb, ktorý je absolútne osobitný a evanjeliový. Spôsob, ktorého stredobodom je služba, tak ako to učil Ježiš. Existuje konkrétny spôsob rozhodovania, plánovania, konania, ktorý je sám osebe svedectvom, najmä v dobe, akou je tá naša, charakterizovaná rozdelením, nenávisťou, násilím, pretvárkou.

Žiť synodalitu teda znamená urobiť krok k plnému uskutočneniu koncilu. Znamená to brať vážne originalitu - v zmysle zakorenenia v pôvode - byť Cirkvou: spoločenstvom, kde je miesto pre každého a kde je každý cenený, spoločenstvom odpustených hriešnikov, ktorí zakúšajú Božiu lásku a chcú ju odovzdávať všetkým.

Synoda o synodalite so svojimi perspektívami žiada veľa, od každého. Žiada zmenu mentality. Žiada, aby sa synodalita nepovažovala za byrokratickú úlohu, ktorá sa má realizovať paternalisticky s nejakou drobnou kozmetickou reformou. Žiada znovu objaviť túžbu kráčať spoločne ako želanú, a nie pretrvávajúcu modalitu so všetkými dôsledkami, ktoré z toho vyplývajú. Žiada odhodiť oporné body a odvážiť sa v istote, že je to Pán, kto vedie svoju Cirkev prostredníctvom daru Ducha Svätého. Vyzýva k prehodnoteniu služby autority, vrátane služby Petrovho nástupcu. Vyzýva k väčšej zodpovednosti laikov a najmä žien.

Je to obraz Cirkvi, ktorej členovia sú zakorenení - v mieste, v dejinách, v spoločenstve, v kontexte - a zároveň pútnici, teda na cestách, hľadajúci, misionári. Cirkevné štruktúry v tejto novej perspektíve už nepredstavujú miesto, ku ktorému sa musia schádzať laici, ale podporu služby, ktorú Boží ľud vykonáva vo svete. Horizontom textu, ktorý chcel pápež František bezprostredne odovzdať celej Cirkvi, je poslanie podľa osnovy stanovenej v exhortácii Evangelii gaudium, aby „Cirkev vychádzajúca“ nezostala intuíciou alebo neskončila zredukovaná len na slogan, ale aby sa realizovala naplno a s prispením všetkých.

Preklad Martin Jarábek